Ste generácia, ktorá osobne poznala velikánov ako Albín Brunovský, Vincent Hložník, Ľudovít Fulla. Niektorí z nich vás učili. Ako ste vnímali ich tvorbu?

Tvorbu týchto výtvarníkov dobre poznám a vážim si ju. Ľudovíta Fullu osobne poznal môj otec, boli kolegovia a priatelia. Ja zase Vincenta Hložníka a Albína Brunovského. Skvelí grafici, maliari aj ilustrátori. Pôsobili spolu s mojím otcom Ľubomírom Kellenbergerom v legendárnom klube grafikov.

Z vašich vyjadrení je jasné, že v profesii a živote je pre vás dôležitý vývoj – detstvo, dospievanie, začiatky v profesii – človek naberá skúsenosti, zreje v čase. Je to prirodzený proces. Ako na vás pôsobí, že sa dnes všetko zrýchľuje.

To je život. Každý človek sa ho učí zvládnuť po svojom. Dobré je mať v sebe hodnoty, ktoré udržujú harmóniu života. Rešpekt, priateľstvo, spoluprácu, ústretovosť, ale aj kritickosť, sebakritickosť. Život pripraví situácie, keď niekomu tieto hodnoty prekážajú v kariére, v túžbe po zisku, popularite. Ale ono je to vždy skúška a križovatka. Na tejto križovatke sa rozhodujete, ako budete žiť ďalej a či sa budete môcť pozrieť ráno do zrkadla. Niekedy je lepšie spomaliť a nechať sa predbehnúť, ako naraziť. Umenie nás poľudšťuje. Zlé, nepôvodné, neprežité umenie chce ľudí deklasovať, spochybniť, ale zhadzuje iba samo seba. Ako keď zlodej chváli a bráni iného zlodeja.

Kedysi starší ľudia odovzdávali mladším svoje skúsenosti. Dnes sú vo svete, ktorého fungovanie je často podmienené znalosťou digitálnych technológií, stratení a odkázaní na vedomosti vlastných vnukov. Je to zvláštne, nie?

Aj to je život. Bola doba železná, bronzová aj zlatá. Až neovládateľne prudký nástup digitálnych technológií zatiaľ vychádza. Je na nás, či ich prijímame aj tam, kde nemusia hrať prvé husle. V niektorých oblastiach veľmi pomáhajú, ale všetkého veľa škodí. Rozprávka o troch grošoch je stále aktuálna. Aj sedliacky rozum, aj rozum múdreho filozofa či národohospodára.

Ste človek pevne zakotvený vo svojich hodnotách. Čo vás formovalo?

Viera v Boha je pre človeka milosť. Nie každý ju môže mať. Sám to neviem dobre vysvetliť. Nie som dostatočne fundovaný ani teologicky, ani filozoficky, nie som vedec. Len hlboko vnútri cítim, že vesmír nie je len náhodný akord, že je v ňom tajomstvo života i Boha.

Vo svojej tvorbe rád reflektujete dejiny a kultúrnu históriu ľudstva. Nevyhýbate sa biblickým či antickým motívom a významným osobnostiam, ktorých objavy posunuli svet dopredu. Mám dojem, že stále veríte ľudskej civilizácii a kultúre, ktorá ju sprevádzala.

Máte pravdu. Niektoré obdobia ľudského vývoja a niektoré osobnosti posunuli latku, vytvorili také úžasné veci, že sa nedá pochybovať o výnimočnosti človeka na planéte. Opačné výkony, priam degeneratívne katastrofy, hrozné vojny a strašná neľudskosť v konaní človeka boli, sú a asi aj budú. Hovorí sa o otvorenej spoločnosti, ale ona je zavretá. Dôležité je, kto prináša svetu nádej a perspektívu a háji základné hodnoty a práva života ľudstva. Aj výtvarné umenie pomáha poľudšťovaniu, aj hudba, literatúra, filozofia, veda a viera. A stopy v piesku. Ak máte v živote veľmi ťažké obdobia, keď to nezvládate, Boh vás nesie.

Ilustrácia sprevádza dej, ktorý sa často odohráva v neznámych krajinách. Vyjadrili ste sa, že pri ilustrácii kazašských rozprávok ste si dôkladne naštudovali reálie a až potom ste hľadali spôsob, ako tlmočiť príbeh detskému čitateľovi. Je realita ako východisko podstatná?

Výtvarné reálie sú veľmi dôležité a krásne. Treba sa naučiť používať ich a pretaviť ich do svojej výtvarnej reči. Realita a reálie môžu priniesť aj plochý obsah, gýč či utrápenú, uťahanú kresbu alebo maľbu. Realita by nemala stratiť poéziu či poetiku. Niekedy sa ilustrácia preštylizuje až na hranice abstrakcie a abstraktné motívy sú nosné a presvedčivé. Pochopiteľne, ak to s textom korešponduje. Každá kniha je iná a vyžaduje si iný prístup. V poézii, v próze i v detskej literatúre.

Pokiaľ je teda ilustrácia viazaná svetom autora knihy a reáliami príbehu, vaša voľná tvorba je logicky kompenzáciou týchto obmedzení. Máte nejaké hranice?

Hranice nemám, to sa ani nedá. Keď maliar chce maľovať iba kytice a stále to isté, aj to sa dá a celkom dobre. Ak ale nachádzate nové motívy a máte nové myšlienky, tak sa nezastavíte a posúvate sa. Voľná tvorba je, pochopiteľne, iná ako ilustrácia. Ale aj v ilustrácii máte dostatočnú voľnosť, len musí byť smerovaná k autorovi či autorke textu. S rešpektom, pochopením atmosféry, krajiny, obdobia, v ktorom sa príbeh odohráva. Hrdinovia by mali byť presvedčiví, aby vtiahli čitateľa do deja.

Niektoré vaše ilustrácie pripomínajú mapu – ako keby diváka lákali objavovať a orientovať sa v neznámej krajine.

To je dobrý postreh. Rád do obrázku zašifrujem nejaké posolstvá, trochu humoru, odkazy alebo zabudnuté predmety, ktoré akoby tam niekto zanechal. Kniha je živý organizmus. Text kooperuje s obrazom, prelínajú sa, doplňujú, čitateľ, zvlášť mladý čitateľ, by sa tam mal príjemne cítiť. Potom siahne po knihe častejšie, zlepší sa mu slovná zásoba, sebavedomie, fantázia a sám sa neskôr môže stať kultúrnym tvorivým človekom.

Na Slovensku má tradíciu poetická, výtvarná a hravá ilustrácia. Po revolúcii bol trh zaplavený zle preloženými detskými knihami a ilustráciami disneyovského typu. Vychádzalo a ilustrovalo sa menej detských kníh. Aká je situácia dnes?

Myslím si, že vychádza dosť kníh, otázka je, akej kvality. Verím, že hľadanie zaujímavých príbehov bude pokračovať aj s vhodnými ilustráciami.

Slovenských ilustrátorov je veľa a každý má svoj rukopis. Je niečo, čo ich spája?

V určitom období, keď ilustrácia akoby aj nahrádzala voľnú tvorbu, knihy ilustrovali skvelí maliari či grafici. Na oficiálnych výstavách sa prezentovať nemohli. Taká bola doba. Na druhej strane, tá doba umožnila tento presun do knižnej kultúry, ktorá odrazu zažiarila neuveriteľnou kvalitou.

Nakoľko majú knihy pre deti vychovávať?

Nakoľko sa len dá, ale aby príbeh a obrázky ostali kumštom, a nie nudou či pseudopedagogikou.

Vincent Hložník tvrdil, že dobrá ilustrácia knihu a jej príbeh iba podporí, nevytŕča z nej. Ilustrátor by teda nemal byť výraznejší ako text, malo by ísť o symbiózu. Ako hľadáte tento zmyslel pre mieru?

Hľadám súzvuk. V jednoduchosti aj v zložito prepracovaných kompozíciách. Aby kniha mala silu výpovede v oslavnom či kritickom duchu.

Vaša voľná tvorba je dynamická, akoby „v pohybe“. Venujete sa ešte animovanému filmu?

Nie. Pre animovaný film ma objavila režisérka Helena Slavíková-Rabarová. Urobili sme príbehy o vrchoch Kriváň a Lomnický štít. Potom sme nedostali dotácie a skončili sme. Malo byť ešte päť filmov o najkrajších vrchoch Slovenska. Z týchto filmov som urobil veľkú výstavu v Bibiane Rozhýbaný ilustrátor. Bola to veľmi pekná spolupráca a úžasná skúsenosť.

Pokiaľ si človek prezerá vaše diela získa pocit, že sa pri práci zabávate a tvoríte s ľahkosťou. Je to tak?

Tak by to malo byť. Usmievam sa. Jedna skvelá americká kapela sa volá Blood, Sweat and Tears. [Krv, pot a slzy, pozn. red.]. Až také zlé to nie je, ale tvorba je práca, krásna, ale ťažká práca. S múzou a inšpiráciou, pokorou a vierou v dobré umenie. Vierou v budúcnosť lepšieho sveta. Bez toho to nejde.

Martin Kellenberger (65)

Narodil sa v Bratislave, je synom výtvarníka Ľubomíra Kellenbergera. Študoval na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Trnave. Venuje sa voľnej tvorbe, ilustrácii, grafike, maľbe a animovanému filmu. Vystavuje doma i v zahraničí. Je laureátom Salónu Žilinská kresba 1999. Získal viacero ocenení v súťaži Najkrajšie knihy Československa a Slovenska. V  roku 2001 mu udelili Cenu Ľudovíta Fullu za celoživotné ilustrátorské dielo. Bol nominovaný na medzinárodnú Cenu Hansa Christiana Andersena. Je čerstvým držiteľom ceny Fra Angelico, ktorú Rada pre vedu, vzdelanie a kultúru pri KBS udeľuje umelcom, ktorí sa vo svojej tvorbe i práci pričinili o rozvoj kresťanskej kultúry na Slovensku.