Prezidentka žije v paralelnom vesmíre a riaditelia nemocníc patria za mreže

Ani Stalin, ktorý zomrel presne pred 70 rokmi, by to lepšie nevymyslel. Namiesto toho, aby štát financovaním zdravotníctva, jeho materiálnym vybavením, opatreniami vo vzdelávaní a ďalšími zastavil úbytok lekárov a sestier, našiel rýchle a geniálne riešenie. Riaditeľ nemocnice, ktorý nezabezpečí dostatok personálu, pôjde do basy. Až na pätnásť rokov.

Podľa lekárskych odborov to vraj žiadnemu poctivému riaditeľovi nemôže prekážať. Z toho vyplýva, že za jeden z najvážnejších problémov môžu asi nepoctiví riaditelia. Konečne to teda vieme. Lekári a sestry rastú na každom strome, aj peňazí na ich platy je dostatok, len tí neschopní, nepoctiví riaditelia nemocníc nie a nie po nich siahnuť. Výsmech? Fraška? Nie – výpovedný obraz súčasnej vládnej garnitúry, ktorá v memorande s lekárskymi odbormi na seba vzala záväzok zavedenia trestnoprávnej zodpovednosti vedenia nemocníc (možno to nemysleli vážne, možno to ani nečítali), až na nového ministra spravodlivosti, ktorý sa ako nepoučený nováčik domnieval, že záväzky sa musia dodržiavať, a tak to pretavil do paragrafov. Tragikomické.

Ale je to v istom zmysle len ďalší výhonok nečinnosti ministerstva zdravotníctva a osobitne nedávno dezertujúceho ministra Lengvarského, ktorý sa dokonca bez bázne a hanby pri odchode pochválil, aké fantastické výsledky rezort pod jeho vedením dosiahol a súčasne sa tak trochu rozhorčil, že nemôže ďalej pracovať v prostredí politickej korupcie a neskúsenosti.

Čo tým mal na mysli, nevysvetlil, lebo to už nemal napísané na papieriku. Snáď to aspoň pošepol svojej ochrankyni v prezidentskom paláci, ktorú muselo tešiť, že jedna životne dôležitá aktivita sa Lengvarskému predsa len podarila – podpísať vyhlášku, ktorá povoľuje úradnú zmenu pohlavia aj bez chirurgického zákroku na pohlavných orgánoch.

Azda preto mu aj poďakovala za jeho prácu a doslova uviedla, že urobil veľa dobrých krokov. Možno, že žijeme v inom vesmíre, ale ak niečo tento generál za sebou zanechal na ministerstve (okrem zmienenej vyhlášky), tak to bola stopa hlbokej pasivity, ignorancie akútnych problémov, vyhýbania sa zodpovednosti alebo únikov cez jednovetné a nič nehovoriace stanoviská – riešime, budeme riešiť, poradíme sa. A neuveriteľne mu to prechádzalo. Možno to bolo tou poslušnosťou, ktorú nádherne vyjadril slávnou vetou: „Keď skrátka povie Pfizer, že áno, doporučujeme tretiu dávku, no tak to skrátka vykonáme.“ Iný typ jeho nekonania (plán obnovy) zase vzbudzovali podozrenia, že je poslušný voči záujmom súkromných spoločností podnikajúcich v zdravotníctve. Ale asi úplne najhoršia bola stratégia nechať vyhnívať životy ohrozujúce problémy až po hranicu ostrého štrajku lekárov. Bol by z neho ideálny hráč pokru.

Lenže na vine nie je iba Lengvarský. Netreba zabúdať, že bol nominantom OĽaNO, špeciálne novopečeného „demokrata“ Naďa. Šéf hnutia Matovič do neho síce od istého momentu zákerne rýpal, ale nikdy na neho nesiahol. Prečo asi? To je záhada. Ale aj zhovievavosť médií voči nedvižnému generálovi bola zarážajúca.

Nakoniec sme sa dopracovali k tomu, že ministrom zdravotníctva je minister financií, ktorý je (mimochodom) aj premiérom. Ale určité predpoklady na to má, veď kedysi propagoval výborné, osviežujúce účinky vodky počas pracovnej doby, možno presne v duchu zaručených receptov našich starých mám, každé ráno za jeden nalačno… Snáď to bude účinkovať, kým sa vráti z Mexika jeho nová pravá ruka patológ Palkovič, aby mohol uplatniť svoju medicínsku odbornosť pri riadení rezortu.

Ale späť k zatváraniu riaditeľov nemocníc. Našťastie je podľa prvých reakcií zrejmé, že navrhované trestnoprávne paragrafy nebudú schválené. Dokonca aj sám predkladateľ minister Karas dúfa, že sa tak stane, lebo nesúhlasí s tým, čo do pripomienkového konania predložil. Vraj sa tomu nedalo vyhnúť, keď sa vláda k tomu zaviazala podpisom memoranda.

Naozaj? Pokiaľ vieme, s inými svojimi záväzkami a sľubmi, napríklad ohľadom financovania ambulancií, si vláda ťažkú hlavu nerobí. Proste ich neplní. A preto by mali padať iné hlavy, nie v nemocniciach. Lenže nemôžu, lebo, aký to paradox, odvolaná vláda bez dôvery sa javí tou najstabilnejšou. Opäť, aké inovatívne – dajme sa odvolať, aby sme boli neodvolateľní a keď bude najhoršie, schováme sa za ženskú sukňu pani prezidentky.

Zatiaľ to funguje.