Detská psychiatrička Kováčová: Zmena pohlavia nie je riešenie. Tí, čo pociťujú rodovú dysfóriu, často trpia inými poruchami

Už 26 rokov pôsobíte na detskej psychiatrii, máte bohaté skúsenosti s touto prácou. Akú zmenu ste zaznamenali za posledné roky u detí?

Hlavnou zmenou je to, že máme viacnásobný počet pacientov. Momentálne praskáme vo švíkoch, pričom nám neúmerne pribúdajú počty samovražedných pokusov a narastá sebapoškodzovanie. Pred dvadsiatimi piatimi rokmi sme nemali takmer žiadne. Riešili sme skôr poruchy správania, občas schizofrénie, hyperkinetické a vývojové poruchy, ktoré sú bežné v detskej psychiatrii. No teraz máme veľký nápor diagnóz, ktoré nazývame akútna reakcia na stres. Či je to agresia, sebapoškodzovanie, šikana, agresivita k sebe samému, agresivita k rodičom.

Čím to je? Z čoho to podľa vás vyplýva?

Veľký rozdiel oproti minulosti vidím aj vo vysokom počte rozvodov a disharmonických rodín. Často ide o deti z rozvedených rodín, prípadne deti, ktoré žijú len s jedným rodičom, a z takzvaných rekomponovaných rodín.

Takže väčšina vašich pacientov pochádza z rozvedených rodín?

Nedá sa to povedať jednoznačne, ale keď som robila retrospektívnu štúdiu na suicidialitu, tak príčinou boli vo väčšine prípadov konfliktné rodinné prostredie a rozvod rodičov. Druhý dôvod bol konflikt rodič a dieťa. Ďalšie dôvody, ako napríklad problémy v škole, šikana, neželané gravidity a podobne, už boli menej časté. Bolo zaujímavé, že veľmi málo sa tam vyskytovalo telesné alebo psychotické ochorenie.

Vráťme sa ešte ku koreňom zvyšujúceho sa počtu pacientov. Aké sú ďalšie faktory?

Ako som už spomínala, v prvom rade za tým stoja nefungujúce rodiny. Teda ak matka nie je na svojom mieste, je podnikateľkou alebo modelkou, ak sa otec venuje v prvom rade zamestnaniu, záľubám, ak majú vedľajšie vzťahy. Na druhom mieste je škola, prehnané nároky, nedostatočne pútavé vzdelávanie. Tretím dôvodom je, že spoločnosť, v ktorej deti žijú, je formovaná všadeprítomnými bezbrehými médiami. Čím sú deti múdrejšie, tým intenzívnejšie vnímajú náladu v spoločnosti. A tá je charakteristická enormne narastajúcou agresivitou, ktorá sa vyskytuje všade. Deti sú formované v prostredí, kde chýbajú akékoľvek hodnotové kritéria. Sú ovplyvňované modernými ideológiami, ktorým chýba akýkoľvek rešpekt k životu, tradíciám a zvyklostiam národov. U detí to badať v tom, že sa veľmi zhoršili v rešpektovaní autorít. Nerešpektujú rodičov, učiteľov ani základné princípy. Ich hodnotový rebríček je úplne rozhádzaný. Za tým všetkým sa skrývajú prevrátené hodnoty a z nich vychádzajúci hedonistický spôsob života, kladenie zábavy a majetku na prvé miesto v živote.

Tým akoby hovoríte, že psychické problémy vychádzajú z prevráteného rebríčka hodnôt.

Mladí po príklade rodičov majú často prevrátený rebríček hodnôt. Ak máte na prvom mieste iné hodnoty, a nie rodinu, tak sa rodina ľahko rozpadá. Paradoxne, potom vzniká situácia, že tých, ktorí uznávajú prirodzené hodnoty, vždy platný poriadok a snažia sa ho reštaurovať, spoločnosť obviňuje ako bigotných, fundamentalistov, dokonca homofóbnych. Psychiatria je však len odraz toho, ako má naša spoločnosť nastavené hodnoty.

Vieme identifikovať kritický vek, kedy sa najčastejšie prejavujú psychické problémy?

Je to v období začínajúcej puberty, teda približne od dvanástich rokov. Okolo štrnástich máme kulminujúci počet suicidálnych pokusov. Ak sú deti zo sociálne slabého prostredia, dochádza u nich ešte skôr k nekontrolovanému používaniu médií, narastá ich apatia, nechuť pracovať, odmietanie školy. Tie deti, ktoré sú premýšľajúce a inteligentné, zasa cítia, že im tu niečo chýba, že niečo nie je v poriadku, nevidia zmysel života. To je základná choroba, nedostatok zmyslu života.

Neviem si predstaviť štrnásťročného mladého človeka, ktorý nemá chuť do života a premýšľa nad samovraždou. Veď v tomto období by deti mali byť najživšie.

Aj my nad tým krútime hlavou. No takýchto detí tu máme čoraz viac. Treba povedať, že u niektorých existuje aj biologická či genetická záťaž, to sú deti so sklonom k depresiám, úzkostným poruchám. Sú to deti, ktoré majú tieto poruchy v rodine, majú istú genetickú predispozíciu, čo sa potom vyvíja ďalej aj pod vplyvom sociálnych príčin. Veľkú paseku urobil aj covid. A musím spomenúť aj médiá. Dnes si na internete nájdete čokoľvek vrátane návodu na samovraždu. A deti sa k tomu, samozrejme, dostanú.

Minule sme mali absurdný prípad, keď k nám prišlo dievča, ktoré tvrdilo, že určite chce spáchať samovraždu. Po čase však vyhlásilo, že si pôjde ešte na dva týždne zalyžovať a až potom spácha samovraždu.

Deti nemajú chuť do života, lebo necítia lásku, nevidia lásku medzi rodičmi, vidia agresivitu v spoločnosti, vidia vojnu, vidia všetky možné neresti v priamom prenose v médiách. Toto sú korene. A tí múdrejší nad tým premýšľajú.

Čo sa s tým dá robiť?
Inteligentné deti by potrebovali kvalitnú literatúru, isté filozofické základy, čítanie klasiky, ktorá by ich učila hodnotám. Ony sa cítia nenaplnené a majú pravdu.

To sú predsa veci, ktoré má učiť škola a rodina. Takže škola a rodina dnes zlyhávajú?

V zásade áno. Dôvodom je, že na morálne hodnoty v škole alebo v rodine dbá len málokto. Viete, čo robia tie deti celé dni? Sedia s mobilmi a sledujú všelijaké videá, týmto zabíjajú hodiny zo svojho času. Niektoré ešte čítajú fantasy, ale to je všetko. Mobily sú pre ne neskutočné nebezpečenstvo a rodičia to buď nevedia, alebo to podceňujú, keďže na ne nemajú čas. Prispela k tomu aj izolácia počas pandémie, keď boli deti celé dni zatvorené vo svojom svete. A rodičia tak isto.

Ako riešite takéto prípady? Čo robíte, keď k vám prídu deti v takomto stave?

Liečba je dlhodobá a mala by byť komplexná. Hovorím v podmieňovacom spôsobe, lebo na ňu nemáme kapacity. Paradoxne, tie, čo boli, sa zrušili. I v tomto smere je tu istá prevrátenosť. Dbáme neporovnateľne viac na telesné zdravie, na všetky maličkosti a v oblasti psychickej, kde sú traumy neviditeľné, ich prehliadame. Aj potrebu liečenia. My skúmame celkový stav dieťaťa či adolescenta a ak je to potrebné, predpisujeme lieky. Neraz ide o dlhodobo depresívne stavy. Potrebná je však aj stála psychoterapia a rozvíjanie sociálnych a rehabilitačných aktivít, vedenie ku zmene životného štýlu. Ak je rozbitá rodina, ak sú vážne narušené vzťahy, deti sa k nám vracajú a nevieme si s nimi rady.

Ďalší moderný fenomén medzi mladými je nárast transsexuality. U nás sa stále hovorí skôr o prípadoch zo zahraničia, no učitelia, psychiatri či psychológovia, s ktorými som sa rozprával, hovoria aj o vysokom náraste rodovej dysfórie. Dorazil tento fenomén už aj na Slovensko?

Áno, dorazil. Počet týchto detí narastá. V podstate každý detský psychológ či psychiater v Bratislave alebo aj v iných väčších mestách s tým už má skúsenosť. Tu však treba povedať, že o skutočnú transsexualitu ide len vo veľmi výnimočných prípadoch. Ja som sa s takým prípadom ešte ani nestretla. To, s čím za nami prichádzajú deti, sú skôr pochybnosti o vlastnej sexualite.

Z čoho to vychádza?

Deti o tom čítajú v médiách, veľmi veľa sa o tom hovorí, je to fenomén posledných rokov. Výsledkom je, že ak má dieťa problémy, tak namiesto toho, aby rodičom povedalo, že spácha samovraždu, povie, že je osobou iného pohlavia. Je to istá provokácia.

Takže tvrdíte, že deti o sebe prehlasujú, že trpia rodovou dysfóriou preto, že majú nejaké iné problémy a týmto sa snažia na seba len upútať pozornosť?

V zásade áno. Rovnako ako u iných detí, ktoré k nám prichádzajú s automutiláciami, aj tu je badať hádky medzi manželmi, nestabilné rodinné zázemie alebo iné vzťahové problémy. Sčasti ide aj o deti, ktoré majú nezodpovedané otázky z oblasti sexuality. Nie že by potrebovali vedieť všetky „podrobnosti“, ony si skôr podvedome kladú otázku, čo je to ten sex, ktorý vedie k dianiu, aké prežívajú v rodine, „prečo sa tu vzala tá teta, čo nám ukradla ocka“, a čo je za tým.

Riešili ste aj vy prípady rodovej dysfórie?

Áno. Bolo to napríklad dievča z rozvedenej rodiny, ktoré žije len s matkou, tá však svoju dcéru vyslovene odmietla. Matka je fyzicky veľmi atraktívna, dcéra, bohužiaľ, nie, ale je veľmi inteligentná. Sledovala som ju tri roky, od pätnásteho do osemnásteho roku. V anamnéze mala drogy, opakované samovražedné pokusy, vlastnú žiadosť o odchod do detského domova, kde strávila niekoľko mesiacov. Napokon odo mňa žiadala potvrdenie o tom, že je chlapec.

Ako viete, že to nebol ojedinelý prípad?

Nedávno som bola na psychiatrickej konferencii, kde pán primár Šuba vo svojom príspevku hovoril, že sedemdesiat percent ľudí, ktorí sa hlásia k transsexualite, trpí aj inými problémami ako depresívne poruchy, poruchy osobnosti, úzkostné poruchy a rôzne ďalšie vážne životné okolnosti. To isté vidíme aj my na prípadoch, ktoré tu máme.

Mala som napríklad dievča, ktoré prišlo do ambulancie, keď o sebe hovorilo, vyjadrovalo sa v mužskom rode: bol som, robil som, hovoril som. Keďže mala inú národnosť, myslela som si, že robí len gramatické chyby, no ona mi povedala, že to nie je chybou gramatiky, ale tým, že je chlapec. Tá dievčina však bola asociálkou, ktorá nevedela mať rada ľudí a cítila sa preto neprijatá. Prišla k nám s panickou poruchou a inými poruchami ako dyslexia, sebapoškodzovanie, v osobnej anamnáze mala aj šikanu. Z jej strany to bola opäť snaha o získanie pozornosti.

Niekoľko rokov ku mne chodila aj veľmi sympatická dievčina, ktorá mala aspergera a úzkostne depresívnu poruchu. K druhému pohlaviu sa pridávala preto, že na pochodoch sa cítila prijatá a akceptovaná. Mala tam pochopenie, ktoré nenašla v rodine ani v spoločnosti. Po osemnástke však vyhlásila, že to bol len prechodný stav.

Takže všetko to boli dievčatá?

Boli aj chlapci, ale dievčat je viac. Povedala by som, že je to prirodzené. Ony vidia, čo to znamená byť matkou, čo to znamená, keď muž nie je žene oporou, keď ju nechá, keď sa nevenuje svojej manželskej a otcovskej role. Takýchto prípadov je veľmi veľa a je ich viac ako opačne.

Kritik by sa vás opýtal, ako viete, že to nebolo naopak? Teda, že tie deti skutočne trpeli transsexualitou a neriešený problém sa prejavoval problémami s drogami, sebapoškodzovaním, depresívnymi poruchami a ďalšími problémami, o ktorých ste hovorili?

Tu je dôležité uvedomiť si, že len v Česku a na Slovensku došlo k nárastu o dvesto až štyristo percent takýchto prípadov, na Západe je to ešte omnoho viac. Nie je možné, aby skutočná transsexualita zrazu zaznamenala takýto obrovský nárast. Veľká väčšina ľudí, ktorí vyhlasujú, že trpia rodovou dysfóriou, sú pacienti s úzkostnými poruchami, depresiou alebo s psychopatologickou osobnostnou štruktúrou. Navyše, na Západe mnohí jedinci, ktorí to už majú za sebou, si uvedomujú, aké strašné dôsledky to malo na ich telo a psychiku. Títo ľudia žiadajú o detranzíciu, obviňujú lekárov či rodičov a pýtajú sa ich, prečo im to nezakázali.

Čo robiť, ak mám niekoho takého vo svojom okolí? V médiách sa väčšinou hovorí len o tom, že takého človeka máme podporovať v jeho rozhodnutí žiť v role opačného pohlavia. Podľa toho, čo hovoríte, to však pravdepodobne nebude najlepšia rada. Čo iné teda máme robiť?

Zmena pohlavia nie je riešenie. Každý dokáže zdravým rozumom prísť na to, že to v skutočnosti nechceme. Nikdy predtým sa neprehodnocovala skutočnosť existencie človeka ako muža a ako ženy. Dnes sa nám to nanucuje propagandou, zákonmi EÚ, filmovou tvorbou, hračkami, detskými filmami aj učebnicami. Ktosi chcel zaviesť dokonca emotikon „tehotný muž“. Nahovárame si, že ide o vedecké fakty, lebo dnes veríme vede, odbornosti, očakávame, že vedecké a odborné stanoviská sú pravdivé, ale sú skôr politické. Rodič, starý rodič, učiteľ či priateľ takéhoto človeka si musí uvedomiť, že to je istý módny trend. Začalo to po roku 2017, dovtedy transsexualita vôbec nebola spoločenskou témou.

Tí, čo pociťujú rodovú dysfóriu, často trpia inými poruchami, samovražednými sklonmi, ktoré treba riešiť. Keďže ide o vážne diagnózy, určite odporúčam vyhľadať odbornú pomoc a obrátiť sa na psychológa alebo psychiatra. Ale predovšetkým treba hľadať pravdu: ak je môj mozog v spore s biológiou, ak mi mozog hovorí niečo iné ako pohlavné orgány, ak mám odchýlku, som transsexuál? Rozkazujú pohlavné orgány mozgu alebo mozog pohlavným orgánom? Treba zmeniť mozog, na to máme psychiatrov. Viac sa treba zamerať na terapiu, neprerábať telo. Toto je práve vplyv ideológie: je to stará náboženská teória, že telo a duša sú v dualizme, je to dualistická heréza – rozpor medzi matériou, teda telom a duchom. Geneticky predsa existujú len dve pohlavia determinované od počatia. Biologické pohlavie je nadradené sociálnemu konštruktu gendera, to sú evidentné fakty. Dnešná spoločnosť sa správa ako takzvaní „trvalí adolescenti“, vzdorovito, infantilne. Gender je umelý sociálny konštrukt. No ľudia sa boja prijať pravdu, boja sa, že tým stratia svoju slobodu.

Rozprával som sa s niektorými učiteľmi, ktorí túto otázku riešia v škole, kde učia. Ich odpoveď bola, že sa boja, že dieťaťu ublížia, ak by ho oslovovali jeho oficiálnym menom.

Určite dieťaťu treba poskytnúť pomoc, ale netreba ho utvrdzovať v tom, že je osobou opačného pohlavia. To býva prechodná fáza v období puberty, keď sa deti pýtajú, kto som, čo som, kam smeruje môj život, aká je moja identita, kto sú moji predkovia. Ak nemá zmenené meno oficiálne, netreba ho volať inak, ako sa volá.

Druhá otázka sa týka psychológov a psychiatrov. Minimálne v médiách sa často objavujú tí, ktorí tvrdia, že dieťa netreba v jeho rozhodnutí spochybňovať. Vaša rada, že treba vyhľadať odbornú pomoc, tak vyznieva, akoby ste takých ľudí posielali z dažďa pod odkvap.

V týchto otázkach sú aj odborníci nejednotní. Rovnako ako v otázkach rozvodu. Keď som v minulosti študovala negatívne dôsledky rozvodu na dieťa, polovica štúdií tvrdila, že rozvod nemá dosah na psychiku dieťaťa – iná časť odborníkov tvrdila opak. Áno, treba vyhľadať odbornú pomoc, pričom odborník bude vidieť za „transsexualitou“ aj iné problémy.

Už keď sme pri psychológoch a psychiatroch, musím sa opýtať na fenomén, ktorý som vypozoroval vo vašej profesii. O tejto téme som sa v posledných mesiacoch rozprával s viacerými vašimi kolegami, no žiaden z nich nebol ochotný rozprávať sa so mnou na záznam. Z každého z nich bolo cítiť veľký strach. Prečo sa psychológovia boja rozprávať o tejto téme?

Všetci máme strach z toho, že nás budú nazývať nevedeckými, nevzdelanými a inými „módnymi“ prezývkami. Nemali by sme mať strach byť normálni, ba aj takzvane „politicky nekorektní“. Sme povinní byť lojálni a „korektní“ v hľadaní pravdy, nemáme sa báť prijať pravdu a vyjadriť ju. Môžeme ju poznať rozumom, len ho treba používať a domýšľať dôsledky každej našej slobodnej voľby. To dnes deti neučíme, ani hľadaniu súvislostí. Rodičia nemajú čas rozprávať sa s nimi. Nemali by sme sa uspokojiť so zdaním, s čiastkovými pohľadmi, s povrchným hodnotením a prikláňať sa k davu. Kedysi ako deti za komunizmu sme sa pýtali doma rodičov, ako je to naozaj? Bola naša mama vykorisťovateľka, keď mala buržoázny pôvod a bol otec vykorisťovaný, keď pochádzal z menej bohatého prostredia? Toto nám hovorili v škole, no ako je to naozaj? A je v poriadku o tom hovoriť.

Súhlasím s vami, dokonca by som dodal, že to je samozrejmé. Ale pre mnoho vašich kolegov to tak, zdá sa, nie je. Dôsledkom je, že trpí celá spoločnosť, lebo sa k nej dostávajú len skreslené, jednostranne zameraná a ideologicky zafarbené informácie. Máte nejaké slová povzbudenia pre vašich kolegov?

Nech hľadajú zmysel svojej práce a poukazujú pre deti na pravý zmysel života, učia ich skutočnému záujmu o druhých. Dnes máme dostatok kvalitnej a odbornej literatúry. Nech sa nenechávajú ovplyvňovať všeobecne natláčanými ideológiami.

Na ministerstve zdravotníctva nedávno dokončili proces prijímania štandardov pre diagnostiku a starostlivosť o osoby trpiace transsexualitou. Tento dokument prešiel o jeden hlas, aj keď sa voči nemu postavilo viac ako štyristo zdravotníkov – z toho zhruba osemdesiat psychológov a psychiatrov. Ako vy vnímate tento dokument?

Vnímam ho ako nebezpečný. Ako ďalší krok v nátlakovej ideológii, ako pokračovanie morálnej kontrarevolúcie a ako ohrozovanie demokracie. Podľa guide lines v terapii je potrebná komplexná diagnostika trvajúca viac ako rok a tiež zážitky opačnej rodovej roly, ale mládež prijíma túto manipuláciu nekriticky. Dokument je ďalší nátlakový spôsob, ako meniť myslenie a morálku.

Skúsme to zakončiť pozitívne. Čo vás teší pri pohľade na dnešnú mládež?

Ich kreativita, láska k prírode, záujem o slabších, hendikepovaných a podobne. Obdivujem davy detí lietajúcich po našich zasnežených vrchoch. Majú úžasné možnosti športovať, učiť sa jazyky a spoznávať svet.