Ako sa hovorí, na vojne je dobré len to, že sa vždy končí mierom. Vojna na Ukrajine už rok zbiera svoju krvavú úrodu, no mnohí ľudia premýšľajú aj o tom, aký bude svet a ich život po jej skončení, v právnickej terminológii post bellum.

Výnimkou nie sú ani Rusi. Budúcnosť ich krajiny je dnes ťažko predvídateľná.

Máme však možnosť pozrieť sa do dejín Ruska, ktoré sú plné vojen, a pokúsiť sa posúdiť, aké vnútorné spoločenské následky mu zvyčajne prinášala účasť v početných konfliktoch. Poznáme až 140 doložených ozbrojených konfrontácií od vytvorenia jednotného ruského štátu v 15. storočí až dodnes.

Nebudeme sa však dovolávať „časov cára Hrachu“, ako hovoria Rusi o úplnom dávnoveku – vtedajšia spoločnosť sa od tej modernej až príliš líšila. Aj obdobie moderných dejín, za hranicu si vezmime Francúzsku revolúciu na konci 18. storočia, niektorí to nazývajú neskorá nová história, aj toto obdobie poskytuje pre potreby našej úvahy a článku dostatok materiálu na analýzu.

Napoleon a dekabristi

Začiatkom 19. storočia sa Rusko zúčastnilo na takzvaných napoleonských vojnách. Spolu s ďalšími európskymi štátmi ako súčasť koalície Rusi porazili Francúzov a obnovili bourbonskú monarchiu. Historici v období komunizmu tvrdili, že ruskí dôstojníci a vojaci počas ťaženia v Európe často prijali revolučné myšlienky, ktoré potom vyvolali povstanie dekabristov. Bol to prvý pokus demokratického hnutia o získanie moci v Rusku.

Tento koncept však môžeme presvedčivo spochybniť. Po prvé, politický význam ruskej účasti v napoleonských vojnách bol presne opačný – Rusku išlo o kontrarevolúciu a potlačenie francúzskeho voľnomyšlienkarstva. Po druhé, pre vtedajších ruských šľachticov nebol pobyt v Európe ničím novým, často tam cestovali a žili. Čo sa týka zväčša negramotných vojakov, ich údajné zapájanie sa a prijatie liberálnych ideí vyzerá nepravdepodobne. Po tretie, vzbura dekabristov sa odohrala až 10 rokov po návrate armády z Európy, čo je predsa len príliš dlhý interval na priame prepojenie týchto udalostí.

Víťazstvo nad Napoleonom neublížilo ruskej monarchii. Skutočným dôvodom povstania dekabristov bola dynastická kríza: po smrti Alexandra I. sa jeho následník vzdal trónu a cárom sa stal Mikuláš I., ktorý bol pre armádu neželaným panovníkom. Priame dôsledky tejto vojny vnútri ruskej spoločnosti sú zle viditeľné.

Boj na Kryme, všetko je v dyme...

Tento detský rým vznikol ešte počas Krymskej vojny v rokoch 1853–1856, ktorá bola zrážkou medzi Ruskom a koalíciou Spojeného kráľovstva, Francúzska, Osmanskej ríše a Sardínskeho kráľovstva. Vypukla pre spory okolo čiernomorských úžin. Spojenecké protiruské jednotky sa vylodili na Kryme, pár rokov proti Rusom bojovali, a nakoniec ich porazili. Prvú krymskú vojnu súčasníci hodnotili ako hanbu pre cára Mikuláša I. a jeho impérium, ktorý nezvládol čeliť európskym súperom.

Bola to neúspešná až hanebná vojna, dôsledkom ktorej Rusko stratilo do 250-tisíc ľudských životov, a ktorá priviedla do záhuby finančný systém ruského štátu. Príčinou boli práve enormné vojenské výdavky. Trvalo neuveriteľných 41 rokov, kým sa Rusko úplne zotavilo. Rusko sa po vojne dostalo geopoliticky do horšej pozície v Čiernom mori aj na Kaukaze, no vnútri krajiny to nevyvolalo žiadne masové protesty. Ruská spoločnosť zostala k týmto udalostiam zväčša ľahostajná.

Niektorí historici však za dôsledok krymskej vojny považujú následné vojenské reformy a rozšírené budovania železníc (Rusi doplatili na zlé a pomalé zásobovanie svojich jednotiek). A spájajú s tým aj roľnícku reformu, čiže oslobodenie nevoľníkov. Ťažko to však povedať s istotou, keďže hovoríme o opatreniach, ktoré sa pripravovali už dlhodobejšie a presadené boli bez priamej závislosti od toho, čo sa udialo na Kryme.

Ako Japonci podporili ruskú revolúciu

Za ďalšie polstoročie sa situácia v Rusku dosť výrazne zmenila. Rusko bohatlo, stávalo sa (aspoň v európskej časti) priemyselnejším štátom, rýchlo sa rozvíjalo umenie, médiá a prirodzene aj rôzne politické organizácie. Vo veľkých mestách sa sústredili milióny bývalých sedliakov, ktorých roľnícka reforma donútila, aby opustili staré bydliská a hľadali nové zdroje obživy v priemysle. Stali sa proletármi, mnohí z nich aj lumpenproletármi. Išlo o výbušný materiál, ktorý čakal na iskru.

Explózia sa uskutočnila v rokoch 1905 – 1907 a dostala potom názov Prvá ruská revolúcia. Rozbuškou bolo bezdôvodné strieľanie do pokojnej robotníckej demonštrácie, na čele ktorej kráčal kňaz, protestujúci niesli náboženské symboly, len aby sa posťažovali cárovi na neľudské pracovné podmienky. Po potlačení vypukli masové protesty a nepokoje.

Treba si uvedomiť, že Rusi v tom čase zároveň bojovali s Japonskom (1904 – 1906). Vojna spočiatku, ako to už býva, vyvolala vzostup vlasteneckých nálad a tiež očakávanie rýchleho víťazstva. Ale nevyšlo to: vojna sa ukázala ako neúspešná, verejnosť obviňovala velenie armády z nevhodnosti, dokonca zo zrady. A obrovské vojenské náklady zbedačovali obyvateľstvo. To značne podkopalo autoritu cára a vyostrilo konfrontáciu medzi vládou a robotníkmi. Na tej spomínanej demonštrácii bol viac obdivovaný spisovateľ Lev Tolstoj ako cár.

A teraz príde zaujímavá vsuvka.

Nedávno zverejnené dokumenty naznačujú, že Japonci využívali domáce nepokoje v Rusku a financovali revolučné hnutie vo veľkom meradle. Malo to vplyv na vojnu a oni takto urýchlili svoje víťazstvo a ukončenie vojny. Cárska vláda musela koncentrovať pozornosť na vnútorné problémy. Výsledkom vnútorných tlakov bolo, že cársky absolutizmus bol čiastočne obmedzený a vznikol prvý ruský parlament – Štátna Duma. Ruská ríša, hoci Japonskom porazená, trvala ešte 10 rokov.

Pád impéria 

Ale neprežila ďalšiu vojnu – prvú svetovú alebo Veľkú vojnu. Vojna v rokoch 1914 – 1917, keďže Rusi ju skončili skôr, nebola pre Rusko úspešná, hoci na jej začiatku dokázali dosiahnuť niektoré lokálne víťazstvá. Táto grandiózna bitka bola katalyzátorom vnútorných sociálnych konfliktov, dôsledkom ktorých vo februári roku 1917 skrachovala monarchia a Ruský štát sa zmenil na republiku. To malo zničujúce dôsledky: štátne inštitúcie, ako aj velenie armády, stratili v očiach obyvateľstva zdroj svojej legitimity. Preto demokratické Rusko existovalo len niekoľko mesiacov.

Moci sa chopili boľševici, ktorí zastavili účasť krajiny v globálnom krviprelievaní, no nevyhli sa inej hroznej vojne – občianskej. A v tej zvíťazili a upevnili svoju nadvládu na dlhé desaťročia.

V Rusku dodnes prebieha odborná diskusia, ktorá špekuluje o tom, do akej miery bol úspech boľševikov zaručený podporou z Nemecka, ktoré – ako predtým Japonci, – vraj financovalo revolučné  hnutie v Rusku a sledovalo svoje ciele. Hoci k tomu naozaj dochádzalo, je zrejmé, že rozhodla napätá vnútorná situácia v Rusku, umocnená ešte viac krvavou vojnou.  Ani vojna, ani Nemecko teda neboli výlučným faktorom kardinálnych zmien, ale zhodneme sa na tom, že ich dôsledkom vznikol komunistický štát – Sovietsky zväz.

Sovietske víťazstvo

Čas plynul, prišli roky 1939 – 1945. Druhú svetovú vojnu Sovietsky zväz ukončil víťazne, Berlín dobyli Stalinove vojská a Moskva patrila spolu s Američanmi, ale aj Spojeným kráľovstvom a Francúzskom, k víťazom vojny. Hoci pôvodne sa vojna začínala pre Rusko zle, krajina tlak ustála a vojnu nakoniec vyhrala. V množstve ohľadov to bolo možné vďaka jednote a sebaobetovaniu obyčajného ľudu. Aj v tých najhorších situáciách prekonával ťažkosti, bojoval a pracoval na víťazstve bez toho, aby sa šetril. Prípady dezercie, zrady alebo vynútenej spolupráce s nepriateľom na okupovaných územiach sa síce vyskytli, ale nemali určujúci vplyv.

Výsledok druhej svetovej vojny ešte viac posilnil sovietsky štát. Hoci ťažké časy aj s hladom a represiami pokračovali aj po jej skončení, ľudia verili a tvrdo pracovali pre lepšiu budúcnosť. Dodnes zostáva toto víťazstvo najjasnejším momentom v dejinách Ruska, stalo sa akýmsi kultom. Vláda neustále používa príklady z tejto vojny, aby inšpirovala ľudí na prekonávanie nových ťažkostí.

Dôsledkom tohto uctievania je aj šírenie mýtu o neporaziteľnosti Rusov. Napriek tomu, že je v rozpore s historickou pravdou, etabloval sa v povedomí verejnosti. To provokuje Rusov do nových konfliktov a skresľuje ich chápanie skutočnej rovnováhy síl v súčasnom svete.

Poďme však ďalej, k vojne na konci komunistického impéria.

Sovietska porážka

V roku 1979 sovietska armáda vstúpila do Afganistanu, aby sa zúčastnila na boji prokomunistickej vlády tejto krajiny proti islamistom. Túto udalosť neskôr západní novinári nazvali „sovietsky Vietnam“ alebo „pasca na medveďa“. Ako už dnes vieme, vedenie Sovietskeho zväzu podľahlo provokácii amerických spravodajských služieb, ktoré sa snažili vtiahnuť svojich rivalov do dlhého a nákladného konfliktu. To sa im podarilo.

Za 10 rokov sovietske vojská nič nedosiahli a v roku 1989 opustili Afganistan, pričom ho nechali v horšom stave, ako na začiatku nepriateľských akcií. Táto vojna nebola v ZSSR populárna – občania nechápali, prečo zomierajú ich blízki v ďalekej krajine. Nekonali sa však proti nej žiadne masové protesty. Ale keď Michail Gorbačov stiahol armádu domov, všetci si vydýchli. Nebol to horký pocit porážky ani sklamanie, skôr naopak: radosť z konca trápenia.

Ale o dva roky neskôr prišiel koniec aj pre samotný Sovietsky zväz. Svetový trh sa zmenil a príjmy z predaja energetických zdrojov už nedokázali zabezpečiť existenciu komunistického systému. Posilnili sa nové sociálne vrstvy, vnímajúce komunistickú ideológiu a plánované hospodárstvo ako prekážky pokroku. V duchovnej sfére vzrástol vplyv liberalizmu. Afganská vojna do istej miery ovplyvnila tieto procesy. Domnievam sa však, že keby jej nebolo, dejiny by to radikálne nezmenilo.

A hoci Moskva vtedy doplatila na pascu a falošné signály vysielané Američanmi, ktoré viedli k vojne v Afganistane, na ďalší vývoj doplatila aj Amerika. Mudžahedíni sa stali novým nepriateľom globálnej veľmoci, islamizmus a Usáma bin Ládin zaútočili na symboly Ameriky v roku 2001, čo viedlo k podobnej chybe a inej vyčerpávajúcej vojne v Afganistane, tentoraz vedenej Američanmi.

Katastrofálny a chaotický odchod Američanov z Afganistanu zase povzbudil Rusko pred vojnou na Ukrajine. Dejiny majú zmysel pre zvláštnu iróniu.  

Čo bude, to bude

Vráťme sa však k našej téme. Ako vidieť z historických skúseností opísaných vyššie, po vojnách (vyhratých či prehratých) veľké zmeny v Rusku môžu, ale nemusia nastať. Zmeny totiž viac závisia od vnútorného stavu krajiny, než od úspechov alebo neúspechov na bojisku. Preto nádej niektorých analytikov, že porážka na Ukrajine môže okamžite spôsobiť v Rusku otrasy a zmeny, nevyzerá veľmi opodstatnene. Rovnako však platí aj opak: ruské víťazstvo nemusí nevyhnutne posilniť existujúci režim.

Ruská spoločnosť sa momentálne javí ako stabilná a konsolidovaná. Nevidieť verejné sily, ktoré by boli schopné stať sa motorom hlbších zmien. Politická opozícia voči terajšiemu režimu nebola nikdy početná, od začiatku vojny je navyše vytlačená do zahraničia. Úrady sa stále vyrovnávajú s riešením naliehavých sociálnych problémov a ruské médiá úspešne skresľujú informácie. Pokiaľ sa im to bude dariť aj naďalej, výsledok vojny vážne neohrozí vnútornú situáciu.   

Ale budúcnosť nemožno predpovedať len na základe minulosti. V každej dobe sa stane niečo, čo sa ešte nikdy nestalo. Preto na záver tohto textu pripomeniem slová skladby z filmu Alfreda Hitchcocka Muž, ktorý vedel príliš veľa, ktorá bola v roku 1956 ocenená Oscarom: „Čo bude, to bude / Nemôžeme poznať budúcnosť.“

Pre nostalgické povahy pripájam aj nahrávku:

Existuje však ešte sofistikovanejší prístup k analýze a predpovedaniu budúcnosti. Sformuloval ho Jaroslav Hašek ústami svojho hrdinu – dobrého vojaka Švejka, ktorý citoval nejakého Františka Škvora: „Ať si bylo, jak si bylo, přece jaksi bylo, ještě nikdy nebylo, aby jaksi nebylo.“