A možno nás napokon označia za protiruských

Na stránke Nového Slova som natrafil na článok Vladimíra Mandu O čom sa pri výročí vojenského konfliktu na Ukrajine mlčalo. Autor reagoval na televíznu reláciu Do kríža z 22. februára 2023, v ktorej za moderovania Jaroslava Danišku diskutovali Peter Weiss, Martin Kugla a ja.

Vladimír Manda správne upozornil, že polemika sa viedla predovšetkým v otázke, či bola ruská invázia na Ukrajinu vyprovokovaná Západom alebo nie. Áno, diskutovalo sa najmä o tom, pričom tézu o vyprovokovanom konflikte som obhajoval ja, tézu o nevyprovokovanom konflikte zastávali Weiss a Kugla.

Z  článku vyplýva, že Manda je tiež na strane tézy o vyprovokovanom konflikte a v podstate v celom článku rieši otázku zodpovednosti za vojnový konflikt. Zástancom vyprovokovaného konfliktu však adresuje výčitky otváraním nasledujúcich čiastkových otázok. Neformuluje ich presne v nasledujúcom znení, ale tak som ich z textu extrahoval.

Po prvé, prečo sa kladie celá vina (iba) na plecia Ruska.

Po druhé, či netreba aj rozlišovať medzi zodpovednosťou za vznik ozbrojeného konfliktu a zodpovednosťou za jeho pokračovanie, respektíve neukončenie.

Po tretie, či konflikt neotvára potrebu kritiky NATO a určitého dištancovania sa od neho.

Najvážnejšia je tá štvrtá otázka. Či z uznania, že konflikt bol vyprovokovaný, nevyplýva, že postup Ruska na Ukrajine je ospravedlniteľný.

Manda vo svojej kritike nehovorí o mne, v jednej chvíli kritizuje iného zástancu tézy o vyprovokovanom konflikte, a to Roberta Fica. Keďže však Mandov text je vecný, rád sa k nemu vyjadrím.

Prvé dve otázky sú skôr nedorozumením

Domnievam sa, že prvé dve otázky sú skôr nedorozumením. Lapidárne povedané, ide o dobýjanie sa do otvorených dverí.

Z povahy slova „vyprovokovaný“ už predsa vyplýva, že ak provokatér vyprovokuje nejaké zlo, tak je zaň spoluzodpovedný, inými slovami, nesie spoluvinu. Ak teda hovoríme, že Západ vyprovokoval ruskú inváziu, tak automaticky hovoríme, že je za ňu spoluzodpovedný. Teda nie je to tak, že zástancovia tézy o vyprovokovanom konflikte kladú vinu iba na plecia Ruska. Ja napríklad určite nie. Vinný je aj Západ a je to vina nemalá. Manda v článku popisuje celú históriu onoho provokovania a s jeho argumentáciou súhlasím.

Druhá otázka sa dožadovala rozlišovania medzi začatím vojnového konfliktu a zodpovednosťou za jeho neukončenie. V poriadku, ale v tom problém tiež nebude. Už takmer pred rokom médiá prinášali správy, že jarné rokovania v Istanbule medzi Ruskom a Ukrajinou smerujú úspešne k dohode. Potom zrazu prezident Zelenskyj začal dohodu odmietať. Vplyvné západné médiá priniesli informáciu, že to má niečo do činenia s návštevou Borisa Johnsona v Kyjeve, ktorý vraj Zelenskému tlmočil názor jeho západných podporovateľov, že netreba Rusku ustúpiť v ničom. To isté sme sa už tohto roku dozvedeli od bývalého izraelského premiéra Naftali Bennetta, ktorý sa pred rokom tiež podujal na sprostredkovanie dohody. Tvrdí, že prinajmenšom Zelenskyj súhlasil s Putinovou požiadavkou neutrality Ukrajiny, ale že západní lídri sa postavili proti tomu. Píše o tom aj Vladimír Manda.

Teda áno, Západ má svoj podiel aj na tom, že konflikt pokračuje. Samozrejme, on pokračuje i preto, lebo ani Rusko už dlhší čas nemá o rokovanie záujem. V čase, keď píšem tieto riadky, agentúry informovali o výroku pápeža Františka, podľa ktorého „vojnu na Ukrajine poháňajú imperiálne záujmy viacerých mocností, nielen ruskej.“ Iste. Nie je tu spor.

Tretiu otázku Manda kladie Ficovmu Smeru. Podľa Mandu Fico síce hovorí, že vojna na Ukrajine  je zástupnou vojnou medzi veľmocami, USA a Ruskom, ale, ako píše Manda, toto „slúži strane len na to, aby sa Slovensko do daného konfliktu nemiešalo“. Manda však tvrdí, že ak má byť Ficov postoj konzistentný, tak by mal byť Fico kritický voči NATO, keďže do vojny sa Slovensko dostáva cez členstvo v NATO. Manda hovorí: „Protestovať proti tomu, aby bolo Slovensko zaťahované do daného konfliktu, odporuje politickej podpore Severoatlantickej aliancie, ktorú strana Smer aliancii trvalo vyjadruje.“

Vladimír Manda rozmýšľa správne, len treba poznamenať, že čo si rýchlejšie dovolí publicistika, to dlhšie trvá politikovi.

Dovolím si k NATO krátku úvahu. Ak Rusko v konflikte na Ukrajine prehrá, a teda NATO vyhrá, tak potom víťazstvo dopraje NATO ďalšie roky existencie, bude fungovať ako doteraz a Slovensko s tým nič nenarobí. Také bývajú dôsledky víťazstiev.

Ak však Rusko prinajmenšom neprehrá, dajme tomu, že sa to skončí akýmsi nerozhodným patom, potom NATO nebude môcť pokračovať ako doteraz. Ľudia už nebudú znášať, že USA roky provokovali konflikt na Ukrajine, vtiahli doň celú Európu, zahynuli státisíce ľudí, a napokon USA ten konflikt ani len nevyhrajú. V takomto prípade sa NATO alebo zmení, alebo skončí.

A teraz poďme k najvážnejšiemu Mandovmu otázniku.

Možno ruskú inváziu vari úplne ospravedlniť?

Najpodstatnejšie na Mandovom článku je jeho nastolenie otázky, či by ruská invázia vzhľadom na všetky kroky Západu roky pred ňou nemala byť ospravedlnená. Manda sa úplne jasným formuláciám skôr vyhýba, ale nech článok čítam, ako čítam, stále mi vychádza, že Manda na nastolenú otázku odpovedá áno.

Manda píše: „Ak by Rusko nereagovalo na narastajúcu prítomnosť NATO na Ukrajine vojensky, tak by sa mu mohlo stať, že obrana jeho štátnych záujmov len prostredníctvom diplomacie, na ktorú mocnosti odmietli reagovať, by Rusko v krátkom čase priviedla do situácie, keď by už obrana štátnych záujmov Ruska pomocou konvenčnej vojenskej techniky nebola účinná.“

A vzápätí poznamenáva: „Zástancovia názoru, že vojna bola síce vyprovokovaná Západom, ale napriek tomu je zodpovednosť za vojenský konflikt na pleciach Ruska či Putina, doteraz neuviedli žiadny spôsob nevojenskej akcie, ktorú malo či mohlo Rusko v existujúcich konkrétnych podmienkach efektívne použiť na obranu svojich bezpečnostných záujmov.“

Je to poctivá poznámka. Na ňu poznamenávam, že nie všetci možno vyznávame rovnaké podmienky, za ktorých možno považovať vojnu za spravodlivú, teda morálne oprávnenú. Mne sa v politike osvedčili tie, ktoré uvádza Katechizmus katolíckej cirkvi. Hneď prvá hovorí, že škoda, ktorá hrozí národu či štátu od útočníka, musí byť ťažká a istá. Prívlastok „istá“ znamená, že hrozí akútne nebezpečenstvo.

Je možné, že ak by USA pokračovali v procese ovládnutia a vyzbrojovania Ukrajiny a v jej inštalovaní ako nepriateľského suseda Ruska, tak v jednej chvíli by Rusko mohlo čeliť akútnej hrozbe od dua USA – Ukrajina. Ale koncom februára 2022 takejto akútnej hrozbe Rusko nečelilo.

Treba poukázať aj na zlyhanie Ruska v rovine intelektuálnej. Invázia sa neskončila tak, ako Rusko predpokladalo. Toto zlyhanie potom spôsobilo, že konflikt prinášal neočakávané obrovské čísla ľudských obetí, s ktorými nikto nerátal.

Preto zotrvávam na stanovisku, že konflikt roky provokovali USA, teda nesú zaň spoluvinu, ale ruskú inváziu ospravedlniť nemožno.       

Budeme nakoniec v strede?

Človek nestíha prečítať všetko, čo sa od vypuknutia vojny napísalo, v každom prípade je však článok Vladimíra Mandu ospravedlňujúci inváziu prvý tohto druhu, ktorý som čítal.

Je možné, že tak, ako bude slovenská verejnosť postupne rozpoznávať genézu vojny, tak bude pribúdať článkov ako je ten Mandov.

Čo by to znamenalo? Znamenalo by to, že hoci sa moje názory (a názory viacerých kolegov v Štandarde) nezmenili, neboli by už na okraji, ale by sa ocitli viac v strede názorového spektra.

To by prinášalo dobrú i zlú správu. Dobrá by bola tá, že pravdepodobne sme tými, čo sú pravde najbližšie, a celkom určite nie sme tými, čo sa mýlia najviac.

Zlá správa by bola tá, že možno do nás budú biť z dvoch strán. Ale veď vydržali by sme.