Politický pápež

Patrí sa najskôr Svätému Otcovi poblahoželať, zapriať pevné zdravie, v prípade nás katolíkov zaželať aj hojnosť Božej priazne a pridať modlitbu na jeho úmysel.

František je na čele cirkvi už 10 rokov, čo je dlhšie, ako bol nielen jeho predchodca Benedikt, aj traja z jeho piatich predchodcov. Pápež od začiatku hovoril o tom, že chce zmeniť fungovanie katolíckej cirkvi, zmeny – myslím si – vidíme pomerne veľké, a to hneď vo viacerých rovinách.

Pokúsim sa ponúknuť úvahu na tému, čo tieto zmeny a samotnú metódu pápeža spája. Myslím si, že takou vecou niečo je, a týka sa to riadenia a učenia cirkvi, aj postojov, aké má pápež k ekológii, migrácii či Ukrajine. Týmto prepojením je to, čo naznačuje titulok – František je politický pápež.

Keďže je to momentálne najaktuálnejšie, začnime vojnou na Ukrajine.

František neopomenie príležitosť, aby vyjadril solidaritu trpiacim Ukrajincom, jeho gestá sú rôzne, najsilnejšie z nich však nie je pohnutosť v prejave ani iné veci, čo najradšej ukazujú médiá. Je to modlitba.

Pápež však pridáva ešte niečo. Naposledy to povedal týmito slovami: Vojnu na Ukrajine poháňajú imperiálne záujmy viacerých mocností, nielen ruskej.

Nie je to prvý výrok tohto typu, zodpovednosť americkej zahraničnej politiky pripomína často, známe sú jeho slová o štekote NATO pred ruskými bránami. Alebo odsúdenie toho, ako nielen Rusko, ale aj západný svet „dýcha vojnou“.

Pápež oplakal nielen obete na Ukrajine, ale aj zavraždenie Darje Duginovovej po výbuchu bomby v aute.

Hoci smrť stoviek a tisícok Ukrajincov odsudzuje celý svet, týka sa to aj vyše stotisíc vojakov na strane Ukrajiny, pápež rovnako oplakáva aj obete medzi Rusmi aj ruskými vojakmi.

Hoci je hlava katolíckej cirkvi stotožňovaná so Západom a hoci pápežov pohľad mnohí na Západe zdieľajú (až na jednu výnimku však nemajú moc), Františkov pohľad je pohľadom sveta za hranicami Západu. Ten odmieta agresiu Ruska, ale zároveň vidí, čo k nej viedlo. A vie, že bez riešenia príčin, nemôže byť nastolený ani trvalý mier po vojne.

Oplatí sa uvedomiť si rozdiel oproti Jánovi Pavlovi II., keď odmietol inváziu Iraku, či inými pápežmi, keď odmietali vojny predtým, až po Piusa XII., keď kritizoval Hitlerov militarizmus.

Pápeži pripomínajú najmä obete vojen, zvlášť medzi civilmi, pri Hitlerovi kritizovali ideológiu, ktorá k nej viedla, ale zriedka sa púšťajú do politických úvah. Dlho sa to týkalo aj komunizmu.

František je iný, jeho kritika vojny ponúka základnú geopolitickú úvahu. Jeho metóda nie je len prejavom solidarity, ale aj politickým postojom.

A nie je to len pri vojne.

Všimnite si, ako vytrvalo odmieta gender ideológiu. Žiadnu inú súčasnú ideológiu nekritizuje viac, v žiadnej nevidí väčšie ohrozenie súčasného sveta, ako pri zmätení základných antropologických pojmov.

Počujem námietku: Ako to ide dokopy s tým, že pápež František súčasne podporil registrované partnerstvá, že vyhľadáva a osobným gestom vyjadruje podporu homosexuálnym kňazom, ako je jezuita James Martin?

Dokopy to nejde, ale opäť to ukazuje, že v pozadí je politické myslenie.

Myslím, že to bol český historik Jiří Suk, kto vystihol definíciu havlizmu, politiky Václava Havla: V politike moralizoval, v morálke hľadal politickú rovnováhu.

Na pápeža Františka neplatí prvá časť výroku, v politike nemoralizuje. Ale to, že v morálnych otázkach hľadá politickú rovnováhu, to vidíme nielen pri vzťahu k homosexuálnej otázke.

V tomto prípade je ten pokus o rovnováhu v tom, že registrované partnerstvá áno, manželstvo už nie. Neradi o tom u nás hovoríme, ale aj pápež František podporil registrované partnerstvá z týchto dôvodov (partnerstvá nie sú manželstvá). Koľko politikov si túto mustru osvojilo? Ich prístup je, samozrejme, diktovaný tým, čo opísal v knihe Levy prichádzajú Vladimír Palko, konflikt moci a morálky, politiky a desatora, politici, ktorí lipnú k moci, riešia vždy rovnako: posunú kritérium v oblasti morálky, uprednostnia moc. Aby boli prijateľní, aby mohli zostať pri moci, čiaru nakreslia inde, ako bola predtým.

Pápež to nerobí kvôli tomu, aby pri moci zostal. Je voleným monarchom a nikto mu moc nezoberie, navyše, registrované partnerstvá vo Vatikáne nikdy nezavedie. Ale inak je jeho uvažovanie o téme politické. Aby sa predišlo niečomu vážnejšiemu (manželstvá), urobme kompromis – partnerstvá.

Tento posun urobili mnohí kresťania v politike, u nás aj vo svete. Občas ide o prípady, kedy človek až nechápavo pokrúti hlavou. Už nešlo ani o moc, ale len o prijateľnosť, akceptáciu: ako v prípade talianskeho katolíckeho politika Rocca Buttiglioneho, ktorý sa preslávil tým, že sa pre svoje náboženské presvedčenie nestal komisárom EÚ, ale ktorý na úplný záver svojej politickej kariéry hlasoval za registrované partnerstvá. Podobných príkladov, žiaľ, pribúda, aj keď rozdiel medzi partnerstvami a manželstvami je už dávnejšie prežitý.

Rozdiel medzi partnerstvami a manželstvami bol, samozrejme, od začiatku klzký a zavádzajúci, dnes vidíme, že ten spočíval iba v čase. Niekedy sa o to postaralo ďalšie volebné obdobie (často tí istí politici), inokedy aktívna súdna moc.

Ani pápežova snaha o politické vyvažovanie v tejto téme teda rovnováhu neprinesie. Ale zároveň odhaľuje Františkovo myslenie.

Ďalším príkladom je synoda o synodalite či prijímanie pre rozvedených a civilne znovu zosobášených katolíkov. Tu už ide o striktne vnútrokatolícku vec, ktorá okolitý svet nemusí zaujímať.

Ale aj tu vidíme politickú metódu v praxi.

Synoda o synodalite, ako som nedávno počul v Ríme, je vlastne pokus o udržanie nemeckej cirkvi v istých hraniciach. Pápež prišiel s niečím, po čom volali Nemci, s presvedčením, že to nepovedie k takým radikálnym záverom, aké by boli sami schopní odvodiť nemeckí katolíci, čo v dôsledku udrží nemeckú cirkev pod istou kontrolou, mierne ju to spacifikuje.

Je to snaha o iný druh vyvažovania a spoliehanie, že podobný prístup preváži aj medzi Nemcami.

Stal sa však presný opak a nemecká cirkev (s podporou väčšiny nemeckých biskupov) schválila uplynulú sobotu svoj synodálny program aj proti vôli Františka a Svätej stolice. V podstate testuje hranice toho, čo je dnes možné nazvať a odsúdiť ako schizmu.

Takže táto metóda sa ukázala ako hra vabank, nehovoriac o tom, čo to ešte spôsobí s inými cirkvami, ktoré sa môžu v dôsledku nie celkom prehľadnej metódy synodálneho manažmentu prudšie polarizovať.

Podobný príklad sme videli aj vo výnimke a poznámke pod čiarou v apoštolskej exhortácii Amoris Laetitia. Pápež umožnil výnimku z pravidla v presvedčení, že sa tým pravidlo nemení. Lenže práve takéto výnimky, najmä ak sú nejasne definované, začnú žiť trochu vlastným životom. Rôzni kňazi si ich môžu vysvetľovať po svojom. A to sa deje. Slúži to pôvodnému cieľu? Alebo sa cez výnimku stanovila nová norma? Ako kde. Politické vyvažovanie nie vždy k rovnováhe vedie.

O podobných príkladoch by sme mohli hovoriť ešte dlhšie. Františkovo myslenie o ekológii, pomoci chudobným, politike k Číne, rad radom poukazujú nielen na politické preferencie Svätého Otca, ale aj na politickú metódu. V porovnaní s predchádzajúcimi pápežmi ide o zmenu, môžeme si byť istí, že to vyvolá v cirkvi reakciu, ktorej kontúry sú už dnes niekde viac (USA, Poľsko) a niekde menej viditeľnejšie (Slovensko).

Napokon, vedie k tomu aj pápežova personalistika.

Od viacerých kňazov a katolíkov už dlhšie počúvam opatrné sťažnosti, prečo pápež František neznesie vo svojom okolí opačný názor. Ten vzorec sa opakuje od začiatku pontifikátu. Ak má niekto iný názor vo veci, ktorá je pre pápeža dôležitá, býva nahradený, jeho postavenie je oslabené.

Videli sme to pri kardinálovi Burkem, pri kardinálovi Mullerovi, kardinálovi Pellovi a celom rade prelátov a ďalších hodnostárov v cirkvi.

Pápež má na to právo, ale to mali aj predchádzajúci pápeži, a predsa sa to nedialo. Čím to je?

Myslím si, že tu opäť vidíme politickú metódu v praxi.

Najčistejšie vidíme tento prístup v straníckej politike, kde predsedovia strán nevidia miesto pre svojich názorových oponentov v riadení. Má to svoju logiku, oslabuje sa tým pôsobenie lídra.

Cirkev je však iný prípad. František to zďaleka neuplatňuje spôsobom, aký vidíme v straníckej politike. Nekonajú sa „stranícke čistky“, odvolávanie ani škandalizovanie svojich oponentov. Ale zároveň vidíme, že nesúhlasiť s pápežom môže znamenať koniec (či prerušenie) cirkevnej kariéry.

Žiaľ, tento prístup cirkev polarizuje a oslabuje. Tam, kde napríklad Benedikt XVI. otváral priestor a budoval vzájomný rešpekt k odlišným tradíciám (napríklad tridentský rítus), ak to nie je v konflikte s učením cirkvi, dnes prevažuje iný princíp. František pravidelne a veľa kritizuje klerikalizmus, ale obávam sa, že práve týmto spôsobom sa nová podoba klerikalizmu vytvára.  

Dekáda s pápežom Františkom je teda – minimálne v modernej dobe – novou skúsenosťou. Na čele cirkvi stojí biskup, v ktorého myslení má politika pomerne veľký význam a ktorého rozhodnutia sú často vedené snahou o politické vyvažovanie.