Málokto si však kladie otázku, či demokracia môže vydržať zásadné demografické zmeny, a keď áno, nekladie ju radšej nahlas. V Európe sú totiž demografické zmeny napospol spojené s masovou migráciou z Afriky a Blízkeho východu, takže okolo nich panuje atmosféra strachu. Verejne konštatovať, že v meste s 30 percent moslimami budú panovať menej liberálne pomery, než keby ich tam bolo jedno percento, znamená koledovať si o obvinenie z „rasizmu“, dnešného ekvivalentu stredovekého rúhania. A to sa chce málokomu.
Súčasné nepokoje v Izraeli sú však zaujímavým príkladom toho, že na zmeny demografie, ktoré nahlodávajú fungovanie demokracie, nie je potrebná imigrácia. Izrael má, samozrejme, aj určité problémy s ilegálnou imigráciou z Ázie a Afriky, ale ten skutočný politický problém tvorí ultraortodoxná komunita, kedysi nepočetná, až zanedbateľná, dnes, naopak, pomerne početná. Ultraortodoxní židia, charedim, majú fantastickú pôrodnosť, jednu z najvyšších na svete. Zaostáva za nimi aj Etiópia a Nigéria. Ich podiel na obyvateľstve Izraela teda systematicky rastie, a keďže židovský štát je demokracia, úmerne tomu rastie aj ich podiel na politickom rozhodovaní v krajine.
Súčasná Netanjahuova vláda sa opiera o ultraortodoxné strany a sekulárnejším obyvateľom Izraela to začína liezť krkom. Musia totiž to veľké množenie svojich bratrancov sponzorovať, a to v podobe sociálnych dávok, ako aj v podobe špeciálnych štipendií pre nepracujúcich „študentov Tóry“. Koľko ich štát veľkosti Izraela potrebuje? Rozhodne menej, než koľko ich má. Zhruba polovica ultraortodoxných mužov totiž nepracuje.
Ide aj o odpúšťanie vojenskej služby alebo oficiálnu podporu náboženských škôl, ktorých osnovy sú, pokiaľ ide o predmety typu angličtiny a biológie, značne nedostačujúce a ich absolventi majú problém uplatniť sa na trhu práce, aj keby napríklad pracovať chceli.
Toto všetko šlo tolerovať, kým bolo takto privilegovaných jedincov málo. V čase založenia Izraela ich boli iba štyri stovky. Teraz už ich počet narástol do státisícov a sociálny zmier v Izraeli sa trhá. Kontroverzné opatrenia, ktoré súčasná Netanjahuova vláda tlačí v oblasti súdnictva, tomu nijako nepomáhajú. Skorumpovanosť politikov je v Izraeli značný problém, ale až doteraz sa ju darilo nejako postihovať, keď už nie úplne potlačiť. S vykliešteným justičným systémom by to možno už nebolo možné vôbec, a pritom aj sám Netanjahu má na hlave dosť masla.
„Vždy sme si hovorili: veď sme predsa všetci Židia,“ komentovala vraj situáciu jedna z demonštrantiek zúčastňujúca sa na najväčších nepokojoch v dejinách Izraela: v uliciach je zhruba päť percent obyvateľstva, oveľa viac ako pri vlne demonštrácií, ktoré svojho času po katastrofálnej jomkipurskej vojne zmietli Goldu Meirovú. Ale aj medzi príbuznými existujú určité hranice, za ktoré nemožno zájsť. A izraelská demokracia si bude musieť vnútorne vyriešiť zásadnú otázku: kam až tie hranice siahajú? Ako hlboko do vreciek jedných môžu siahnuť druhí a aké kultúrne alebo spoločenské ústupky si od nich môžu vynútiť?
Podobné otázky budeme riešiť aj u nás v Európe, a to s ešte väčšími priekopami medzi jednotlivými etnikami. Ak majú problémy aj Židia s inými Židmi, ťažko očakávať, že medzi Somálčanmi a Švédmi zavládne v podobných otázkach porozumenie.