Bernard Jaško a Pavol Kalinaj zaplatili za vzdorovanie komunistickému režimu najvyššiu cenu

Začiatkom roku 1949 nastúpil 26-ročný rodák z Černovej Bernard Jaško do ďalekopisnej ústredne Povereníctva vnútra v Bratislave, patriacej pod štátnobezpečnostný odbor. Prijímal a odosielal správy z krajských veliteľstiev ŠtB, obsahujúce informácie o pripravovaných, aktuálnych či už vykonaných zásahoch proti skupinám obyvateľstva označených za nepriateľov nového režimu.

• 

• 

O informáciách, ktoré neboli v súlade s jeho hodnotovým systémom, sa Jaško delil so staršími kolegami Pavlom Kalinajom a Pavlom Hajdinom. O osem rokov starší Kalinaj, pôvodom z Bijacoviec, slúžil ako žandár v Bratislave od roku 1939, no v roku 1942 ho prepustili pre podozrenie z ukrývania židovských utečencov. Od roku 1946 do zatknutia dňa 30. júna 1949 slúžil na Miestnom veliteľstve ZNB v Bratislave.

Jaško, Kalinaj a Hajdin sa dohodli, že budú o represiách ŠtB proti cirkvi informovať biskupa Michala Buzalku prostredníctvom Kalinajovho známeho Štefana Uhrína, prednostu sociálneho odboru na ministerstve dopravy. Biskupa poznal zo Spolku sv. Cyrila a Metoda v Bratislave. Počas dvoch návštev mu ukázal originály a kópie ďalekopisov od Jaška, dokazujúce sledovanie kňazov, pobožností a prípravu útokov proti cirkevnej hierarchii.

Najdôležitejšou informáciou bolo potvrdenie sledovania a odpočúvania zasadania biskupskej konferencie v Dolnom Smokovci. Biskupi odpočúvanie odhalili, ale minister vnútra Václav Nosek ho vytrvalo verejne popieral.

Pavol Hajdin zas prostredníctvom Kalinaja informoval dekana Augustína Pozdecha, správcu farnosti Bratislava – Nové Mesto (Blumentálu), že ho sleduje ŠtB. Pozdecha zatkli po jeho kritike schizmatickej Katolíckej akcie a odsúdili na 12 rokov väzenia za vlastizradu.

Kalinaj a Hajdin začali po čase presviedčať Jaška, aby so zhromaždenými ďalekopismi a ich odpismi, pričom išlo spolu o 140 správ, ušiel do Rakúska a odovzdal ich vo Viedni americkej vojenskej kontrarozviedke. Jaško sa odchodu bránil, ale tušil, že v prípade odhalenia mu hrozia vážne problémy.

Počas plánovania úteku sa však dopúšťal nerozvážností a o jeho pripravovanom úteku sa rýchlo dozvedel príliš veľký okruh osôb. Nepomohla ani Hajdinova iniciatíva, ktorý Jaškovi dohodol prechod cez rieku Moravu za pomoci prevádzača Jozefa Maceka na 1. júla 1949. Podľa plánu sa mali Macek a Jaško stretnúť za školskou záhradou v Moravskom Sv. Jáne a rieku cez Moravu následne preplávať v gumenom člne alebo ju v prípade nízkeho stavu prebrodiť. K tomu však už nedošlo. Jaška deň predtým zadržala bezpečnosť v ubytovni ZNB a v približne rovnakom čase aj Kalinaja, Hajdina, Uhrína a ďalších 18 ľudí.

Po monsterprocese popravy Jaška a Kalinaja

Vyšetrovatelia ŠtB, inšpirovaní sovietskym príkladom, v snahe urobiť z prípadu monsterproces spojili tri nezávislé skupiny. Prvú a druhú skupinu spájala len osoba Uhrínovho kolegu Adolfa Lisitzského, ktorý služobne cestoval do Rakúska a podľa obžaloby pašoval Jaškove ďalekopisy. Tretia skupina sa skladala z prevádzačov pôsobiacich na slovensko-rakúskej hranici na čele s bývalým príslušníkom ZNB Jozefom Blažekom. S prvou skupinou ich spájala osoba Hajdina, ktorý sa poznal s Blažekom. Členovia druhej a tretej skupiny sa nepoznali vôbec.

Po zatknutí nasledovala tvrdá vyšetrovacia väzba, kde viacerých zatknutých dokázateľne týrali a mučili. Lekárska správa o Kalinajovi uvádzala po piatich dňoch po zatknutí polámané rebrá, obojstranný zápal ľadvín a zápal pľúc. Jaško sa podľa správy vyšetrovateľa pokúsil o útek a vyskočil z okna na druhom poschodí, pri ktorom utrpel zlomeninu nohy, zranenia hlavy a vnútorné zranenia. Obaja trpeli aj ďalšími ochoreniami, ale neliečili ich.

• 

• 

V októbri 1949 podal vojenský prokurátor Anton Rašla obžalobu. Utajený proces sa uskutočnil 4. až 7. novembra v Justičnom paláci v Bratislave. Bernarda Jaška a Pavla Kalinaja odsúdili na trest smrti, Pavla Hajdina na 20 rokov, Štefana Uhrína na 18 rokov, Jozefa Blažeka na 12 rokov a Adolfa Lisitzského na 8 rokov a ďalších obžalovaných spolu na 38 rokov väzenia. Padlo aj deväť oslobodzujúcich rozsudkov, štyri z nich však Najvyšší súd v Prahe 25. mája 1950 zrušil a väčšine odsúdených tresty sprísnil dohromady na 144 rokov väzenia. Potvrdil tresty smrti pre Jaška a Kalinaja. Tí sa obrátili so žiadosťami o milosť na prezidenta Klementa Gottwalda. Prezident však o nej nerozhodoval.

O milosti rozhodovala špeciálna komisia na čele s ministrami spravodlivosti a národnej bezpečnosti Štefanom Raisom a Ladislavom Kopřivom, ktorá na základe odporúčania šéfa prezídia Povereníctva spravodlivosti Michala Gera a povereníka spravodlivosti Júliusa Viktoryho vyjadrila nesúhlas s udelením milosti. Prípadné omilostenie by si odporcovia režimu mohli vysvetľovať ako slabosť a ústupok. Rozsudok nad skupinou mal poslúžiť aj ako zastrašovací prostriedok, keďže sa s jeho znením museli oboznámiť všetci príslušníci ZNB.

Popravu vykonali 17. februára 1951 skoro ráno na nádvorí súdnej väznice v Bratislave. Kalinaja v katastrofálnom zdravotnom stave museli na popravisko vyniesť. Stojí za zmienku, že Kalinaja sa napriek jeho obrovskému utrpeniu vo väzbe vyšetrovateľom nepodarilo zlomiť a svoju vinu nikdy nepriznal. Jaško vystúpil na popravisko sám.

Po páde komunistickej moci v novembri 1989 odsúdených rehabilitovali. Skutky Jaška a Kalinaja sa dočkali ocenenia vlády a prezidenta a v roku 2004 im bol udelený Rad Ľudovíta Štúra III. triedy in memoriam za mimoriadne zásluhy v oblasti ochrany demokracie, občianskych a ľudských práv.

Utrpenie Bernarda Jaška a Pavla Kalinaja, ale aj ďalších nespravodlivo odsúdených v politickom procese nesmie upadnúť do zabudnutia. Pripomína nám, aká krehká je sloboda a aké dôležité je za ňu bojovať. Aj to, aká veľká môže byť cena za jej udržanie.