Problém, o ktorom dnes hovoril predseda SaS, má dve mená. Jedno sa začína na Su- a druhé sa končí na -čok. SaS žiada premiéra Hegera, aby Slovensko odmietlo návrh EÚ na úplný zákaz predaja áut so spaľovacím motorom po roku 2035.
Bravo! Pán Sulík, máte pravdu, Slovensko má byť niekde úplne inde. Už preto, že nás to na Slovensku živí, že zelená utópia viac poškodzuje ako zachraňuje, takže hodnoty a záujmy sú zajedno.
V Štandarde sme k tejto téme priniesli desiatky textov, odkedy sa zelená ideológia odviazala z reťaze. A čuduj sa svete, dialo sa to najmä v čase, keď bol pán Sulík ministrom hospodárstva a pán Korčok ministrom zahraničných vecí. Dvojica Sulík – Korčok patrila medzi najvýraznejších ľudí na najdôležitejších stoličkách, kde mohli o zelenej ideológii nielen veľa hovoriť, ale aj veľa blokovať.
Ale nestalo sa nič. Nebolo ich počuť v Bratislave ani v Bruseli.
Pre Sulíka ani Korčoka to nebola téma.
European Green Deal, Fit for 55, emisná regulácia Euro 7... koľko len tých programov za uplynulé dva-tri roky bolo. Nikto na ne nebol lepšie pripravený, ako Richard Sulík. V minulosti sa už tlaku EÚ vzoprel, keď bol vo vláde (euroval) aj v opozícii (kvóty na migrantov). Pred voľbami 2020 dokonca napísal najpodrobnejší európsky program, aký kedy nejaká strana u nás (a možno aj vo východnej Európe) mala.
A nič.
Pri stretnutiach s Richardom Sulíkom aj Ivanom Korčokom som sa ich na to opakovane pýtal, naliehal som, prečo to nerobíte, prečo vypúšťate jednu z najdôležitejších dlhodobých tém pre slovenskú ekonomiku, veď to kedysi bolo vaše DNA...
Ich odpovede radšej nebudem citovať.
Slovensko túto tému takmer úplne vypustilo. Občas sa ozval nejaký poslanec, niekedy aj minister, že mu zelená ideológia nie je pochuti, ale za celý čas neprišla žiadna sebavedomejšia premyslená reakcia.
Až dnes žiada Sulík Hegera, aby konal.
Táto epizóda by nestála za poznámku, keby nebola dokonalou pitvou našej politiky. Pohľad je to škaredý, pacient kolabuje a vidieť už naozaj všetko.
Máme politickú elitu, ktorá vie byť ostrou opozíciou, ale nevie vládnuť. Máme strany, ktoré nemajú integritu, program nahradia slovami a skutky neprídu. Nemajú stabilné presvedčenie a pri moci nevedia robiť kompromisy a držať dohody.
Máme demokratov, ktorí bojujú s vlastným ľudom. Chcú moc a s ňou vládnuť proti záujmom väčšiny voličov. Jedni by ho radi prevychovali, iní najradšej vymenili. Pozrite sa na postoje k vojne na Ukrajine: parlament nereprezentuje slovenskú spoločnosť. V zastupiteľskej demokracii je to celkom problém, nemyslíte?
Máme kresťanov, ktorí nepočúvajú, čo k vojne a jej eskalácii hovorí ich pápež. K narodeninám aj výročiu mu však vždy radi poblahoželajú. Ale v politike chcú mať pokoj, akoby zabudli na to, na čo ich povoláva vlastné krédo.
V politike máme mnoho podnikateľov, ale slovenský priemysel sa sťažuje, že slovenská vláda jeho záujmy ignoruje. Slovenskí podnikatelia počúvajú o podpore s energiami, ale malé prevádzky postupne míňajú úspory, uvažujú o konci alebo krachujú.
Problém je, že toto všetko sa nedá chytiť od konca, a už vôbec nie pol roka pred voľbami.
Slovenskou tragédiou je, že problém je taký hlboký, že najbližšie voľby ho nedokážu vyriešiť.