Fotograf a učiteľ Matúš Zajac: Najväčšie psychické problémy študentom spôsobuje užívanie hormónov

Od roku 2017 učíte na súkromnej strednej umeleckej škole. Ako sa to stalo?

Predtým som vyučoval na vysokých školách, na katedrách žurnalistiky. Bol som sklamaný, že približne z 15 až 30 študentov som mal tak dvoch, ktorých štúdium naozaj zaujímalo a spracovali krásne diplomové práce o fotografoch. Myslel som si, že v škole zameranej na umenie to bude iné, že tam žiaci budú zapálení a zároveň talentovaní, keďže museli prejsť talentovými skúškami a dá sa im venovať ešte vo veku tvárnosti.

Potvrdilo sa vám to?

Keď som prišiel na svoje nové pracovisko, súkromnú strednú školu, prvýkrát, povedali mi, že učiteľ, ktorý vyučoval jeden z hlavných predmetov, ušiel.

Ušiel?

Áno, zabalil to po treťom vyučovacom dni a ušiel zo školy. Poprosili ma, či by som ho nezastúpil. Keď som do tej triedy vošiel, cítil som sa ako v americkom filme o škole v Bronxe. Angličtinár mal sklonenú hlavu a študenti na stoloch tancovali na hudbu, ktorá revala z kazeťáka. Niektorí z tých žiakov sa správali ako naozajstní gauneri. Ale ja som sociálny fotograf a fotil som všetky možné typy ľudí, takže ma len tak niečo nerozhodí.

Dejú sa na tej škole ešte stále podobné tancovačky na stoloch?

Myslím, že nie. Ono to závisí aj od ročníka, každý je iný. Niektoré ročníky sú komplikované, iné sú aktívne, niektoré sú zasa nudné. Som radšej, keď je niekto živelnejší, hoci je na prvý pohľad nezvládnuteľná osobnosť, než keď je nemastný-neslaný. Takí ľudia majú potom odvahu robiť aj zaujímavé fotky. Vždy lepšie, než niekto, kto iba sedí a pozerá

-

sa do mobilu.

Koľko majú vaši žiaci rokov?

Učím tretí a štvrtý ročník. Vo štvrtom ročníku majú moji žiaci približne 19 až 22 rokov.

Ako je možné, že sú takí starí?

Je to posunuté. Niektorí chodili na základnej škole do deviateho ročníka. Niektorých dali rodičia ešte medzi základnou a strednou na základnú umeleckú školu, aby sa pripravili na talentovky. Samozrejme, máme tu aj takých, ktorí poprepadávali v osmičke alebo deviatke na základnej škole. A ešte tých, čo prepadli na iných odboroch v rámci našej školy a presunuli ich na túto školu s poznámkou, že “veď to je ľahké.”

A je to ľahké?

To je nezmysel. Študovať fotografiu je podľa mňa najťažšie, lebo je to postavené na samostatnosti a životnom štýle. Keď niekto študuje animovanú tvorbu, sedí za počítačom a pedagóg mu povie „posuň králika o dva centimetre“. A za to mu dá známku. Ja keď dám napríklad zadanie na dokumentárnu fotografiu, žiak musí fotiť aj vo voľnom čase, baviť sa s ľuďmi – socializovať sa, prekonať sám seba a to je o samostatnosti a obetavosti. To, čo žiak mimo školy nafotil, potom na hodinách analyzujeme. Ja som dosť prísny, takže sa stáva, že študentov, ktorí ignorujú odbor, nenechám prejsť.

Ako na to reagujú rodičia?

Na umeleckých školách sa stáva, že rodičia študenta pracujú v nejakej oblasti, ktorá s umením nesúvisí. A dieťa zrazu začne domov nosiť zlé známky. Rodič, povedzme podnikateľ, teda príde do školy a čuduje sa, ako je to možné. Ale nehľadá príčinu v dieťati, nepozrie si, ako študent pracuje. Aj keď si pozrie dielo, ktoré jeho dieťa vytvorilo, nevie posúdiť jeho kvalitu, lebo umeniu nerozumie. Potom ten rodič príde do školy a začne vyjednávať. Na to reagujem tak, že ho pozvem aby prišiel na hodinu, sadol si do lavice a pozoroval, ako jeho dieťa pracuje.

Už tú ponuku niekto využil?

Nie, vtedy väčšinou ustúpia. Argumentujú napríklad tým, že by ich deti boli vystresované, keby prišli na hodinu. Podľa mňa sú to výhovorky. U rodičov vidím ako problém skôr to, že svojim deťom nevenujú dostatok času. Študentom chýba dar komunikácie, vidieť toľko mlčanlivých ľudí pokope je šialené. A navyše, z ich potomkov majú vyrásť osobnosti pripravené pracovať v umeleckých odvetviach, no oni s nimi nechodia na výstavy do galérií, nekupujú im monografie, nepozerajú dobré filmy. Decká trávia väčšinu času za zatvorenými dverami svojej izby, na internete. Hlavne u postpubertálnych mladých ľudí vidím, že na nich rodičia úplne strácajú vplyv. Vtedy sa snažím rodičom pomáhať a dostať deti von z letargie a tmy.

Majú na ne vplyv iní dospelí?

Kto momentálne na školách hrá naozaj veľmi dôležitú úlohu, sú psychológovia. Zároveň je však problém, že sa veľmi často menia. Niektorí vydržia v škole iba pol roka, rok či dva. Dôvody sú rôzne, ale podľa mňa ide najmä o preťaženosť. Mladí psychológovia alebo psychologičky nastúpia do školy predstavou, že možno budú riešiť dvoch-troch žiakov denne, ale nakoniec sú z toho desiatky prípadov. A tie prípady sú komplikovanejšie, ako sa na prvý pohľad môže zdať.

Sú to učitelia, kto žiakov obvykle posiela za psychológom?

Povedal by som, že v 70 percentách ide o prípady, keď študenti vyhľadajú psychológa sami. Tie decká sa nemajú s kým porozprávať. Ja svoj predmet vediem celkom sociálne a so študentmi sa bavím otvorene. Už mi vďaka tomu pristálo na stôl niekoľko listov, kde mi bývalí žiaci ďakovali za to, že som im zachránil život.

Tým, že ste sa s nimi rozprávali?

Vďaka tomu, že som mal na nich vplyv – niektorí mi napísali, že ma brali ako otca. Viacerí z mojich študentov mali naozaj obrovské psychické problémy – zažil som takých, čo sa samopoškodzovali či sa pokúsili o samovraždu. Dôvodom toľkých psychických problémov je podľa mňa to, že namiesto rodičov majú na tieto decká vplyv ľudia na sociálnych sieťach, ktorí na nich pôsobia marketingovými stratégiami a demagógiou.

Myslíte rôznych “influencerov”?

Áno. Tí často úplne ovládnu mysle mladých ľudí a vyvolávajú v nich závislosť. Závislosť od internetu, a teda hlavne od mobilov, je podľa mňa u mladých ľudí momentálne omnoho väčší problém, než napríklad drogy.

Aký máte prístup k mobilom na svojich hodinách? Môžu ich mať žiaci pri sebe?

Záleží na type hodiny. Na praktických cvičeniach mobily neodoberám, pretože ich žiaci používajú aj na fotenie. Dnešné mobily, hlavne tie kvalitnejšie, vedia robiť úžasné fotky. Zároveň si študenti na mobiloch zvyknú vyhľadávať mená ľudí, ktorých počas výučby spomínam. No na teoretických hodinách platí v rámci celej školy pravidlo, že sa pred začiatkom hodiny mobily dávajú do škatule.

Čo na to študenti?

Niektorí sú takí závislí, že im tie mobily, bohužiaľ, musím nechať, lebo inak dostávajú hysterické záchvaty. Ďalší z nich sa zasa nevedia sústrediť, keď mobil nemajú na dosah ruky – jednoducho vypnú pozornosť. Takže sú na tom ešte horšie, než keď ho majú pri sebe. A niektorí skúšajú rôzne výhovorky, aby som im mobil nechal, napríklad, že vinou dyslexie majú problém písať perom na papier. Tvrdia, že si do mobilu píšu poznámky. No učiteľ si nikdy nemôže byť istý, čo si dieťa do mobilu na hodine naozaj ťuká – či poznámky, alebo reakcie na nejakého influencera. Mnohí naši študenti sa snažia stať influencermi. Keď dosiahnu istý počet followerov, niečo si na tom aj zarobia, napríklad propagáciou produktov. A tak si navzájom “lajkujú” príspevky.

Takže skôr študujú, ako sa stať influencerom, než ako sa stať umelcom?

Áno. Mám dojem, že väčšina si myslí, že o tom je táto škola. Zasa musím povedať, že mám aj študentov, ktorí majú aj iné sny než len byť youtuberom a influencerom a sú dnes veľmi úspešní vo svojich odboroch.

Aký obsah zverejňujú tí študenti, ktorí chcú byť influencermi?

Väčšinou ide o videá, a povedal by som, že robia takú lacnú šou. Napríklad jedia psiu stravu, alebo sa oblejú bohviečím. Potom sú tu takí, ktorí sa snažia za každú cenu šokovať. Istí naši študenti vykopali hrob.

Počkajte, hrob?

Hrob, áno, na cintoríne. Vykopali jamu a v nej sa fotila nahá študentka – štylizovali to ako upírsku tematiku. Potom fotky zverejnili na svojich online kanáloch. Ďalší študenti natočili obscénnu scénku v miestnych potravinách – konkrétne išlo o sex so zeleninou. Sociálne médiá sa proste vymykajú kontrole – ľudí už máločo šokuje a aby mali decká nejaký počet zhliadnutí, vymýšľajú čoraz šialenejšie veci. Režú sa, dávajú si robiť plastiky a chalani sa obliekajú a maľujú ako dievčatá a opačne.

Koľko by ste povedali, že je u vás na vašej strednej škole takýchto influencerov, ktorí sa prezentujú ako ženy?

Môj odhad je, že v jednom ročníku ich je približne do desať. Mal som napríklad študenta, približne 17- ročného, ktorý sa jedného dňa v škole zjavil oblečený ako žena a povedal, aby sme ho volali ženským menom. Spýtal som sa na dôvod a on na to, že chce preraziť v Hollywoode. Odvtedy nosil parochne a obliekal sa do ženských šiat.

Aká bola vaša reakcia?

Varoval som ho, že keď sa bude takto zverejňovať na sociálnych sieťach, tak sa vystavuje riziku zneužitia, znásilnenia či únosu, lebo online priestor je plný predátorov. On mi na to odpovedal, že jeho sa to netýka a obvinil ma, že som “stará škola.” Ale samotné obliekanie sa do šiat opačného pohlavia sa mi nezdá to najhoršie – z toho môžu študenti ešte vyrásť. Problém nastáva vtedy, keď si robia zásahy do tela. U dievčat to často začína brutálnym tetovaním, pírsingom a rezaním sa. Potom to pokračuje plastickou chirurgiou. A najhoršie je, keď začnú brať hormóny, lebo tie veľmi ovplyvňujú psychiku.

Máte s tým u vašich študentov skúsenosti?

Áno a občas hovorím, že sa mením na psychiatra, pretože hormóny našim študentkám a študentom spôsobujú obrovské psychické problémy, často sa stávajú nezvládateľnými.

Mal som študentku, ktorá sa veľmi radikálne rozhodla zmeniť pohlavie na chalana. Keďže pochádzala z poľnohospodárskej veriacej rodiny zo stredného Slovenska, kde niečo podobné bolo absolútne neprípustné, vyhodili ju z domu. Táto moja študentka zároveň navštívila psychiatra, ktorý dal povolenie na chirurgické odstránenie prsníkov a mužské hormóny. Vtedy pre mňa nastali dva roky, keď som sa kvôli nej musel učiť zvládať krízové situácie v triede a pochopiť mentalitu jedincov.

Čo sa s ňou dialo?

Bola apatická, dostávala sa do konfliktov so spolužiakmi a zároveň zažívala obrovské výkyvy – od polospánku až spánku prechádzala k hysterickým záchvatom, ktoré občas pôsobili až ako epileptické stavy. Boli to veľmi náročné situácie, pretože som za ňu ako učiteľ mal zodpovednosť, a nemohol som ju poslať domov. Zároveň som musel ostatným študentom vysvetliť, čo sa deje. Problém je, že sa z týchto študentov stávajú vyhranené osobnosti a strácajú záujem o bežný život. Ignorujú, čo je na gymnáziách dôležité, a to predmety ako matematika, jazyky či dejepis.

Čo môže podľa vás učiteľ v tejto situácii robiť?

Túto študentku som sa hlavne snažil nejako zapojiť, rozprávať sa s ňou o umení a hľadať východisko z apatie vyvolanej liečbou. Psychiater im dá 15 až 30 minút ja sa im venujem päť až osem hodín za deň. Napadlo mi, že by mohla zdokumentovať komunitu, v ktorej sa pohybuje. Keď sa už rozhodla ísť touto cestou, nech mi tú cestu ukáže, ale ako umelec. Našťastie ju to dokumentovanie začalo baviť, a neskôr mi dokonca poďakovala, že som jej týmto zadaním zachránil život a už ako chalan študuje na umeleckej vysokej škole.

Keď dieťa alebo mladý človek skúma svoju pohlavnú identitu, aká by v takom prípade mala byť rola rodičov?

Určite by svoje dieťa nemali vyhodiť z domu. Ale opačný prístup, keď prikývnete na všetko, tiež rodičom neodporúčam. Myslia si, že podporou transidentity svojho dieťaťa mu pomáhajú, ale neuvedomujú si následky. Rovnaké situácie, ako som opísal, alebo ešte horšie, potom zažívajú doma. Často sa stáva, že starostlivosť o dieťa prevezmú psychiatri. Tí deckám predpíšu silné lieky, a tie niektoré z nich potom kombinujú s alkoholom. Keď neskôr skončia v nemocnici na psychiatrii, tam im pomôžu, no môžu tam ostať maximálne mesiac. Po mesiaci, keď sa dostanú naspäť do pôvodného prostredia, sa im zase zhorší stav. A keď také dieťa dosiahne vek 18 rokov, rodič ho už na psychiatriu nedostane.

Žiakov, ktorí sa identifikujú ako transrodoví, vraj na Slovensku stále pribúda. Školy teda riešia aj to, ako sa postaviť k ich novým menám a zámenám. Aký je váš prístup?

Keď majú 18 rokov a viac, tak ich požiadavkám obvykle vyhoviem. Ak majú menej, tak nie. Nezávidím kolegom, ktorí učia mladšie ročníky a musia riešiť podobné situácie. V každom prípade, za väčší problém než zámená považujem sebapoškodzovanie a branie hormónov. Keď mi do triedy príde žiak, ktorý je psychicky nestabilný a má záchvaty, to ma trápi omnoho viac.

Čo by ste ešte poradili rodičom detí, ktoré študujú umelecké odbory? 

Keby som bol rodič dieťaťa, ktoré študuje napríklad fotografiu a viem, že sa je Mesiac fotografie, tak svojmu dieťaťu kúpim permanentku. Chodil by som s ním na výstavy a potom by som sa s ním rozprával o tom, čo sme videli. Lenže toto rodičia nerobia. Keď ja potom zoberiem, povedzme, 30 študentov na kurátorský výklad do galérie, 15 ich sedí na zemi a pozerá sa do mobilu. Kurátor sa ma potom spýta, čo to má znamenať a ja mu musím vysvetliť, že toto je realita. Že môžeme byť vďační za tých zvyšných 15, ktorí na mobiloch nie sú.