Bol to nezmar, tryskáč a génius. Viktor Kubal považoval svoju prácu za istý druh hry

Keď ste spoločne s Viktorom Kubalom pripravovali biografiu, pamätal si, ako v detskom veku časopise Kinorevue videl prvý raz obrázky postavičiek Walta Disneyho?

Spomienky na detstvo boli pre Viktora Kubala milou témou. Vždy ožil, keď sme hovorili o týchto rokoch. Bol som jeho pozorným poslucháčom, aj keď občas preháňal. Bral som s rezervou, keď spomínal, že ako sedemročný lúskal český text o technike filmovej kamery. Mal bujnú fantáziu a ja som bol verný poslucháč.

Mal rád ľudské Disneyho figúry, ale zvieratká ho neoslovovali. Vedel to nejako vysvetliť?

Možno preto, že zvieracími postavičkami sa to vtedy v kreslených filmoch priam hmýrilo. Bližšie mu boli Fleischerove [režisér a animátor, pozn. red.] ľudské figúrky, zrejme sa mu zdali aj výtvarne zaujímavejšie.

Rudolf Urc. Foto: Martin Baumann/TASR

Kresliť a robiť film chcel Kubal odjakživa. Počas školy mal šťastie na učiteľov, ktorí objavili a podporovali jeho talent. Na koho si najradšej spomínal?

Bolo ich nemálo. Viedli ho k záujmu o literatúru a výtvarné umenie. Išlo napríklad o profesorov Františka Reichentala či Ľudovíta Fullu. Veľmi rád a často spomínal na Karola Plicku, tam dostal prvú školu praktickej filmárčiny.

Plicka ho ako veľmi mladého v roku 1937 prijal na svoju Filmovú školu, pričom jeho spolužiakmi boli Václav Krška a Jan Kadár. Rozoznal jeho talent, ale škola bola zameraná na hraný film. Kvôli maturite odišiel na stavebnú priemyslovku, kde sa veľa kreslilo.

Dá sa povedať, že jeho cesta k animovanému filmu naozaj nebola jednoduchá. Musel to byť asi odhodlaný človek.

Veľmi odhodlaný a veľmi húževnatý. Upäl sa na animovaný film. Keď mu neskôr ponúkali privilegované miesto v dokumentárnom filme, odmietol. Chcel robiť len kreslené filmy.

V Školfilme nakrútil Kubal v poloamatérskych podmienkach v roku 1944 Studňu lásky – prvý slovenský animovaný film. Ako k tomu došlo? Pracoval aj na filme pre elektrárne o výhodách elektrifikácie.

Kreslený film bol vtedy výsadou veľkých štúdií, u nás to bolo všetko v plienkach. Jedine Slovenské elektrárne prejavili záujem o kreslenú reklamu. Ale blížiaci sa front zabránil dokončeniu filmu Tajomný dedo. Práve taký osud postihol aj Studňu lásky, ktorú považujeme za prvý animovaný slovenský film. Ale obe diela boli na tú dobu vydarené.

Veľmi krátko existovala jeho vlastná firma Kubal-film a potom prišiel rok 1948. Viktor Kubal sa zamestnal v humoristickom a satirickom časopise Roháč. Bola to doba ideologických obmedzení. Ako to znášal?

Kubal-film bola jeho vizitka, ochranná značka, veľmi si dal na nej záležať. Ale v roku 1949 Školfilm zrušili a tým aj Kubalove vízie o vlastnom kreslenom štúdiu. Osadenstvo prešlo do štátneho filmu, kde Kubalovi oznámili, že na Slovensku sa kreslený film robiť nebude, ale veľkoryso mu ponúkli prácu v dokumentárnom filme. Hrdo odmietol a odišiel do humoristického časopisu Roháč. Tam sa naučil, že západný imperialista musí byť vždy škaredý, že treba opatrne pracovať s červenou farbou a ako sa vyhnúť cenzúre.

Viktor Kubal. Foto: Ivan Rychlo/TASR

K animovanému filmu sa dostal zvláštne cez spravodajský film a kreslené vložky v týždenníkoch. Ako si na tie časy spomínal?

Bola to jedinečná príležitosť opäť sa dostať ku kreslenému filmu. Režisér spravodajského týždenníka Ladislav Kúdelka chcel oživiť vcelku nudné filmové spravodajstvo kreslenými scénkami. Pozval na to Kubala a ten nakreslil do žurnálu niekoľko krátkych príbehov. Všetci boli spokojní a pre Kubala to znamenalo nový začiatok a trvalé miesto v slovenskom filme.

Medzi jeho prvé filmy vo vznikajúcom štúdiu na bratislavskej Kolibe patrili Biely a čierny, Makovice, neskôr príbehy o Dite a Puf a Muf. Vtedy ste už spolupracovali?

Spolupracoval som na filmoch Puf a Muf a na niekoľkých dieloch o malej Dite, ktorú si Kubal doniesol z Roháča a zostal jej verný až do konca. Dita bola také všetečné dievčatko, ktoré vždy kriticky reagovalo na konanie dospelákov. Táto spoločensko-kritická línia Kubalovej tvorby je najpozoruhodnejšia. Samozrejme, okrem množstva filmov pre detského diváka.

V roku 1974 začal vznikať Zbojník Jurko a štúdio animovaného filmu na Kolibe sa rozšírilo. Ako to tam vtedy vyzeralo?

Ako na pracovisku, kde všetko ožíva, kde sa prestavuje a rodí sa niečo nové. Projekt prvého slovenského kresleného filmu bol ambiciózny aj náročný. Také čosi sme vtedy mohli zveriť len Kubalovi. A ukázalo sa, že to bolo dobré rozhodnutie. Vzápätí sme rozbehli aj prvé bábkové filmy, čo znamenalo, že národná kinematografia už disponuje všetkými zložkami filmovej animácie.

Zbojník Jurko. Reprofoto: YouTube

Jánošík je filmom bez heroického pátosu, boli ste dramaturgom snímky. Ako ste dospeli k nehrdinskej podobe národného idolu?

Kubal sa vyznal, že Jánošík bola jeho srdcová téma od detstva, keď sa ešte hrával s kamarátmi na lúkach a dvoroch v Terchovej. Odtiaľ aj to spojenie legendy a rozprávky s detstvom aj názov filmu Zbojník Jurko. Keď sme si to vyjasnili, už sme vedeli, kadiaľ vykročiť. Že to bude nedidaktické, neromantické, nepatetické rozprávanie, ale že to bude zábavné, humorné, trošku parodické a možno aj poučné.

Hoci už existovalo Štúdio animovaného filmu, Viktor Kubal sa nestal jeho riaditeľom. Nebol to typ šéfa, ale bytostného individualistu. Ako vyzerala jeho spolupráca s Kolibou?

Bol vtipný, spoločenský, bol to zabávač, bez akýchkoľvek ambícií niekoho dirigovať či niekomu šéfovať. Myslím, že bol rád, že ho zbavujem nejakých administratívnych povinností a ja som bol šťastný, že môžem spolupracovať s týmto výnimočným človekom. Na Kolibe si ho všetci vážili.

Ako vznikala Krvavá pani?

Bola to Kubalova iniciatíva. Len čo sa zotavil z náročného a vyčerpávajúceho Zbojníka Jurka, vrhol sa na ďalší dlhometrážny kreslený film. Bol to jednoducho nezmar, tryskáč, génius.

Krvavá pani. Reprofoto: YouTube

Môj dojem je, že Viktor Kubal si rád robil všetko sám. Je to tak?

Zdôrazňoval, že animátor musí byť všestranne pripravený. Preto je na svojich filmoch podpísaný ako scenárista, výtvarník, režisér, hlavný animátor. Všetkým prízvukoval, že k majstrovstvu sa musí prepracovať každý sám, vlastnou húževnatosťou. A ešte hovoril, že kým by ľudom okolo seba vysvetlil svoju predstavu, má všetko dávno sám urobené.

Jeho kresba bola jednoduchá. Všetko bolo podriadené linke a v službách nápadu. Kreslil rýchlo?

Áno, nikto z okruhu našich animátorov nemal takú zručnosť. Ale ani skúsenosť. A mnohých ešte čakalo veľa práce na zveľaďovaní talentu.

Jeden z kolegov, ktorý na neho spomínal, použil pri charakteristike jeho výtvarného prejavu výraz „esteticky povýšená čiara“. Súhlasíte?

Čiara, kresba, výtvarná expresivita – to boli neklamné znaky Kubalovho rukopisu. V karikatúre, v humoristických textoch, v ilustráciách, vo filme, všade. Bol okamžite rozpoznateľný.

Viktor Kubal bol celý život humoristom, človekom s nadhľadom. Ako na neho spomínate vy?

Pre mňa bol osobnosťou, od ktorej sa stále dalo učiť. Bol múdry, rozhľadený, kolegiálny, mimoriadne skromný a poviem to stručne – ľudský.

Viktor Kubal. Foto: Ivan Rychlo/TASR

Bol skvelým rozprávačom a zabávačom, na konci života sa predstavoval často práve v tejto úlohe. Zdá sa, že mal rád aj javisko.

Na doskách, ktoré znamenajú svet, bol vo svojom živle. Bol šoumenom, rozprávačom, improvizátorom. Na konci života aj hercom vo filme. Dokázal vytvoriť takú atmosféru, že si ho všetci diváci hneď obľúbili.

Poznali ste sa dlho. Keď si na neho spomeniete, čo sa vám vybaví ako prvé?

Cestovali sme autom na viedenské letisko. Zastavili nás colníci. Pýtali doklady – colné vyhlásenia. Kubal nemal vyplnený ani jeden riadok. Museli sme vystúpiť z auta. Usadili nás v kancelárii. A zatiaľ čo sympatická colníčka vyplňovala Kubalove colné doklady, miestnosť sa natriasala od smiechu. Kubal rozprával vtipy. Ale lietadlo sme stihli.