Našou environmentálnou politikou už dlhodobo likvidujeme európsku priemyselnú výrobu, ktorú takto vlastne preposielame do Číny. Dá sa povedať, o koľko vyššie sú priemerné emisie v Číne oproti našim?
Čínsky emisný faktor je najmenej dvakrát väčší ako súčasný európsky priemer, ktorý je okolo 340 gramov oxidu uhličitého na kilowatthodinu. To je priemer za všetky krajiny, aj tie „dobré“ a čisté, ako je Slovensko, aj tie „zlé“ a špinavé, ako je dnes aj Nemecko. Česká republika je v súčasnosti na úrovni Nemecka. Na starom kontinente pochádza najviac špinavej energie z Poľska a, paradoxne, najviac znečisťujúca krajina v Európe v pomere na veľkosť je bezkonkurenčne Luxembursko. To veľmi zeleno kričiace Luxembursko. To sú ale veľmi bohaté krajiny, takže si kupujú „odpustky“, teda zelené povolenky.
Je zaujímavé, že práve krajiny, kde je zelená ideológia najrozšírenejšia, majú najväčšie špinavé zdroje. Typickým príkladom je Nemecko, ktoré si iracionálne odstavilo jadrové elektrárne a spoľahlo sa na obnoviteľné, teda občasné zdroje energie. Potom im sezónne prestalo svietiť slnko a fúkať v Baltskom mori a narýchlo museli aktivovať uhoľné elektrárne a zrazu majú najhoršiu skleníkovú bilanciu za tri desaťročia.
Presne tak. Výpočet pre fotovoltiku je na rozdiel od veterných elektrární pritom veľmi predikovateľný. V lete sú skrátka dlhšie dni a slnko stojí vyššie. V Českej republike sme robili výpočty a vyšlo nám, že pre ročnú priemernú spotrebu počas troch-štyroch „zimných“ mesiacov by sme s našimi možnosťami „oslnenia“ potrebovali štvorec slnečných elektrární veľkosti 70 krát 70 kilometrov. Vzhľadom na obmedzenia tohto zdroja počas jednotlivých ročných období musíme nainštalovať panely, ktoré by pri optimálnom oslnení boli schopné dať osemnásobný výkon, ako by bol potrebný, ak by vyrábali elektrinu rovnomerne. Na jeden gigawatt energie, ktorú vyrobí blok v Temelíne, musíme nainštalovať osemnásobný výkon pri použití slnečných elektrární. V lete je energie podstatne viac, v zime, najmä v decembri a januári, je to takmer na nule.
V zime pritom energie potrebujeme podstatne viac ako v lete...
A to spôsobuje, že náklady na fotovoltiku neprinášajú nižšiu cenu. Pokles ceny spôsobuje dopyt a ponuka, teda keď je elektriny „nazvyš“, vtedy je aj lacnejšia. V lete nedokážeme elektrinu uložiť na zimu (dokonca ani „na noc“ vo forme elektriny, nanajvýš tak vo forme tepla), takže na zimu musíme zálohovať. Zdroje na krátke doby výroby, ktoré by dokázali zmeny vo výrobe vykrývať, nemáme. Sú nimi vlastne len vodné elektrárne [umožňujú rýchle zapnúť a vypnúť podľa aktuálnej energetickej potreby krajiny, pozn. red.]. Z tepelných zdrojov sa k tomu najviac približujú paroplynové elektrárne, ktoré sa však pri zálohovaní využijú len v prípade potreby, teda tým menej, čím vyšší máme výkon v obnoviteľných zdrojoch.
Ako na to hľadí investor, ktorý vkladá prostriedky do týchto obnoviteľných zdrojov energie?
Čisto trhovo sa do zálohovania žiaden rozumný investor nepustí. Logicky tak požadujú, aby im to vykryl prevádzkar siete, ktorý vyberá distribučné poplatky a zvýši cenu za tento záložný zdroj energie od odberateľov. Znie to síce absurdne, ale každý, kto si dnes nainštaluje fotovoltiku, zdražuje elektrickú energiu nielen sebe, ale všetkým. Samozrejme, fotovoltiku na strechách rodinných domov si môžu dovoliť len tí bohatší. Takže si to odnesú sociálne slabší, ktorí nemajú na to, aby si zaplatili spolufinancovanie ekonomicky náročných panelov. Radšej nebudem odvodzovať, k čomu toto povedie politicky. Mám obavu, že sa to už čiastočne deje a bude k tomu dochádzať ešte viac. Príkladom je Hnutie žltých viest vo Francúzsku.
Medzičasom odvtedy, ako eurokomisia prišla s nápadmi na elektromobilitu, sa prudko zmenila situácia. Máme problém s energonosičmi, ktoré sú čoraz viac prepojené s geopolitickými rizikami. Európan je vyčerpaný z neistoty pandémie, z inflácie a z prichádzajúceho prudkého schudobnenia pre problémy európskeho priemyslu, ktorý spôsobujú politické rozhodnutia, ako sú protiruské sankcie či kadejaké pochabé zelené vízie. Eurokomisia nám fakticky zakáže používať klasické autá. Jeden by povedal, že na takéto čosi si trúfne len diktatúra, pretože tá sa nemusí báť vzbury občanov. Ale nie demokratické krajiny, v ktorých číha na politikov po znepriatelení si voličov politická alternatíva. Pozorujete, že by eurobyrokrati časom reflektovali situáciu a aspoň čiastočne cúvali z tých najdeštruktívnejších vízií, ktorými vlastne odovzdávajú politickú moc populistom všetkého druhu?
Zatiaľ veľmi nie. Mal som možnosť niečo podobné povedať pred našimi vládnymi predstaviteľmi, pričom tam bol aj jeden regionálny zastupiteľ z Francúzska. Ten za mnou potom súkromne prišiel a povedal mi: "Vy ste si prežili červenú diktatúru a teraz tu máte zelenú." Ja by som to síce až takto desivo nepomenovával, napokon, je to desivé aj bez takéhoto slovného navádzania. Ale skutočne mám obavu z toho, že európski byrokrati sú vonkoncom nepobozkaní akýmkoľvek inžinierskym uvažovaním. To síce niekedy môže byť aj dobre, ale v tomto je to naozaj nebezpečné, ak o energetickej bezpečnosti a budúcnosti Európy rozhoduje povedzme odborník na francúzsku literatúru [Frans Timmermans, prvý podpredseda Európskej komisie, pozn. red.].
Tieto problémy pritom vážne vstupujú do plánovania v dlhších časových horizontoch. Ak sa dnes naplánuje jadrová elektráreň, ktorá je v súčasnosti jediným efektívnym čistým zdrojom, tak sa to plánuje na desaťročia. Z hľadiska jedného života tak musíme prežiť nezanedbateľný časový úsek, počas ktorého sa takýmito politickými zásahmi môže čokoľvek stať. Jednostranná zelená ideologizácia môže viesť k jednostrannej ideologizácii inej farby, možno aj hnedej. Teraz ale prekračujem právomoci inžiniera. (Úsmev)
Politológovia, ktorí chcú mať prístup do médií a nechcú si zničiť kariéru, sa však boja to pomenovať, tak to asi musí pomenovať inžinier...
Mnohí ľudia si to začínajú uvedomovať, ale zatiaľ nevidím žiadnu reflexiu na úrovni kompetentných úradníkov a politikov.
Viem, že nie ste expert na religionistiku ani na pohanské náboženstvá...
...to veru nie... (Smiech)
...predsa len si dovolím jednu otázku iného druhu: skade sa tá ideológia berie a prečo práve Európa?
Naozaj neviem. Proste neviem. Jeden bonmot hovorí, že Nemci nerobia malé chyby. Ďalšie porekadlo hovorí, že cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami. V žiadnom referende nemá zmysel pýtať sa ľudí, či chcú zdravšie životné prostredie. Najmä po tej mediálnej masáži o prichádzajúcej klimatickej katastrofe. Ale správne by sa tá referendová otázka mala formulovať inak: či ľudia chcú bojovať proti tomu na úrovni reálnych ľudských možností. Aj na to väčšina odpovie áno. Chcú, aby sa urobilo čo najviac. Ale čo ak sa ich spýtajú, že budú platiť trikrát viac za elektrinu, čo môže byť ešte aj omnoho horšie, tak by tie odpovede boli určite rôznejšie.
Kdesi som čítal otázku, či by ste stavili mesačný plat na to, či vyjde predpoveď počasia na zajtra. Prečo máme staviť miliardy eur na zmenu alebo zásah proti niečomu, čo sa predikuje na desaťročia, a nie sú na tom schopní zhodnúť sa ani na globálnom klimatickom paneli? Pritom už z čias socializmu vieme, že na podobné plánované „päťročnice“ každý kašľal, niekedy aj úplne oprávnene.
V Nemecku má podľa prieskumov už takmer polovica mladých ľudí úzkosť z klimatickej katastrofy, zrejme to ešte bude narastať. Bude to hrať rolu?
Alarmistické tendencie médií zohrali svoju rolu, katastrofické titulky najviac chytajú. Ľudia sa radi boja. Tu už to začína byť nebezpečné. Nechcem popierať, že dochádza ku klimatickej zmene. Ale aj v poslednej správe medzinárodného klimatického panelu, keď sa človek prelúska tými stovkami strán, tak tam nájde aj niekoľko disidentských stanovísk voči tomu všeobecnému záveru. Lenže médiá si z toho vyberajú len tie katastrofické trendy, ale tie sa zatiaľ nezhodujú s tým, čo sa dnes meria. Je to veľmi zložité a záleží aj na tom, akou metodikou sa to vyhodnocuje. Nastane katastrofa? Jediná správna odpoveď je, že vlastne nevieme. Vieme len to, že klíma sa v rôznych časových obdobiach menila, to platilo vždy. Ale či je súčasnosť na tom naozaj tak zle, nedokážeme vyhodnotiť na základe meraní z posledných sto rokov, to je príliš málo. A vôbec nie je isté, či sa to dá ľudskými zásahmi ovplyvniť.
A môžeme vôbec niečo zásadné ovplyvniť v malej Európe z hľadiska podielu našich globálnych emisií?
Tvoríme menej ako desatinu emisií. Aj keby Európa úplne prestala emitovať skleníkové plyny, tak sa ten rast ani len nespomalí, stále bude rásť.
Zrejme sa nedá pochybovať o tom, že to bežní Luxemburčania a Nemci myslia vážne, napokon, tie ich psychické zelené neurózy z klimatických apokalýps ukazujú, že nejde len o pózu. Ideológie však fungujú iracionálne, a "zelení" – v skutočnosti červení – politici to dokážu využívať. Zdá sa, že čím viac má nejaká krajina úprimnej vášne pre záchranu planéty, tým viac sa treba o našu planétu báť a pred zelenými fanatikmi ju chrániť. Ukázalo sa to už dávnejšie pri pridávaní doslova jedla do benzínu (bioetanol), v dôsledku čoho sa v Brazílii kántrili amazonské pralesy. Dnes je to vidieť na tých absurditách v Nemecku či Luxembursku, o ktorých sme už hovorili. Je však podľa vás z tejto psychopasce nejaká cesta von?
Povedal by som, že prvým aspektom, ktorý by mohol týmto politikom uškodiť, je hovoriť pravdu. Napríklad pravdivo informovať o číslach Eurostatu pri energetických bilanciách elektromobilov, ktoré tam vyzerajú lepšie, ako skutočne sú. Zároveň treba pomenovať, že ak presunieme výrobu niekam inam, tak sa síce môžeme vyťahovať, akí sme čistí, ale z hľadiska celej planéty to situáciu len zhorší. My používame vlastne len lokálne protiemisné opatrenie.
Špekuluje sa o zavedení emisných ciel.
To je tiež veľmi nebezpečné. Ak by sme boli ostrovná ekonomika bez exportných väzieb, tak by to možno šlo. S tým, že všetko bude drahšie. Ale ak chceme vyvážať, budeme, samozrejme, nekonkurencieschopní.
Politici sú však vzdelanejší ľudia, ktorí väčšinou vedia narátať do troch, a tým predsa musí byť zjavné, že tie zelené ideológie a obzvlášť tie výpočty sú úplne pochabé. Možno to nie je zjavné voličským skupinám, ktoré majú zelené neurózy. Nie je to však najnebezpečnejší zdroj populizmu v súčasnosti?
Ja si myslím, že áno. Tento populizmus sa môže pretaviť do omnoho horších politických dôsledkov.
Naznačujete, že sa do tejto paradigmatickej technologickej revolúcie rútime bez toho, že by vôbec sedeli základné dáta, ktoré máme k dispozícii. Pritom o tom nerozhodujú odborníci, ale experti na francúzsku literatúru, ako eurokomisár Timmermans. Nemali by sa tie dáta, ktorými sa takýto ľudia zaštiťujú, rovno nazývať dezinformáciami?
Nerád by som to takto nazýval. Pravdaže, s dátami sa dá zaobchádzať kreatívne. Najhoršie sú polopravdy. Ak je niekde polopravda, tak tam musí byť niekde prítomná aj lož. Rozhodne si nemyslím, že je to nejaké sprisahanie. Churchill kedysi povedal, že verí iba štatistikám, ktoré si sfalšuje sám. Poviem to inak: ak nevieme presne, čo robiť, tak musíme hľadať riešenie a skúšať rôzne cesty a dúfať, že napokon nájdeme tú správnu, ktorá sa ukáže ako najvýhodnejšia. Ale to trvá nejaký čas, to nemôže ovplyvňovať hystéria a plány, že v roku 2035 všetko zakážeme. To by dávalo zmysel vtedy, ak by sme už teraz poznali správnu odpoveď a že nastúpená cesta je v poriadku. Ale my čoraz viac vieme, že ona žiadnym všeliekom nie je.
Malý elektromobil je pre dochádzanie v meste technicky veľmi elegantné pekné riešenie. Ale ak to domyslíme do dôsledkov, tak to znamená, že do každej rodiny musíte dať jedno auto navyše, lebo na dovolenku s kuframi a dochádzanie do väčších diaľok s rodinou potrebujete niečo väčšie.
Musíme skúšať, ktoré riešenia sú schopné prežiť. Rôzne iniciatívy sa objavujú aj v petrochemickom priemysle. Nemusíme poznať detaily, aby sme vedeli, že vzhľadom na obrovské peniaze, ktoré sa tam otáčajú, tu nejde len o snahu o záchranu ľudstva. Ide aj o snahu udržať zisky. Tieto firmy však aj pre svoje vlastné záujmy hľadajú spôsoby, ako pripraviť kvapalné palivá bez hlbokej stopy. V Európe to veľký zmysel zrejme nikdy dávať nebude, ale viem si predstaviť, že na Blízkom východe a v arabských krajinách niekto strategickejšie mysliaci začne uvažovať nad tým, čo by mohla priniesť fotovoltika na arabských púšťach pre výrobu palív namiesto dosiaľ exportovanej ropy.
To znie na prvé počutie nádejnejšie ako nestabilné severonemecké slnko...
Nechcem zachádzať do podrobností, ale je tam množstvo zádrhov. Jeden súvisí s tým, ako získať obnoviteľný uhlík, pretože vyťahovať oxid uhličitý z atmosféry je vzhľadom na jeho malú koncentráciu energeticky veľmi náročné. Ale tie perspektívnejšie možnosti sa môžu nájsť. V Japonsku sa vážne hovorí o tom, že sa v menšej časti fosílnych elektrární, ktoré tam budú, budú používať metódy zachytávania oxidu uhličitého zo splodín. Niežeby to bolo zdarma, ale energeticky to nevychádza tak zle. Oxid uhličitý sa následne môže používať v rámci obnoviteľných zdrojov ako syntetizované palivo. Nie je to pritom nová uhlíková stopa, on sa len využije dvakrát. Prechodne je to lepšie ako nerobiť nič.
Ak však do toho vstúpi ideológia a povie, že my musíme ísť na nulu, tak to narazí na realitu.
Berú sa podľa vás v tých prognózach dostatočne vážne aj geopolitické riziká spojené so závislosťou od Číny, ktorá kontroluje veľké množstvo nerastných zdrojov kovov, potrebných do batérií, nielen na svojom území, ale najmä v Afrike?
Vie sa o tom, ale či sa to reflektuje, to neviem. Veľká produkcia niklu je z Ruska, tam nejaké dôsledky uvidíme. Čo sa týka kobaltu, to je ešte pikantnejšie, keďže ide o kov, ktorý je potrebný do všetkých pevných zliatin odolných vysokým teplotám, čiže ide napríklad aj o stíhačky a rakety. Okrem toho, že enormne rastú ceny lítia, vzrastajú aj ceny medi a platiny, čo je nepríjemné pre katalytické systémy automobilov.
Miestami to pôsobí, ako keby politruci v Číne cielene sledovali európske ideologické mánie a podľa toho investovali po svete tak, aby sme im padli do pasce. Znie to ako konšpirácia, ale bolo by čudné, ak by nevyužili šancu, keď im ju takto strkáme pod nos...
Ja si to myslím v súvislosti s Čínou tiež. Je pokrytecké hovoriť, že dnes za všetko môže Putin. On predsa využil situáciu, veď do toho závislého odberu surovín z Ruska sme všetci napochodovali celkom dobrovoľne.
Zaujímavé je, že proti týmto ideologickým mániám neprotestuje európsky priemysel, ktorý to likviduje. Čo je za tým?
Tak teraz ste otvorili záhadu, na ktorú nepoznám odpoveď. Česká republika je napríklad závislá od Volkswagenu [podobne ako Slovensko, pozn. red.]. Ešte v Nemecku by som chápal, že Volkswagen veľmi neprotestoval, keďže ide o pološtátnu firmu. Zároveň majú veľké maslo na hlave pre aféru Dieselgate [škandál, keď automobilka klamala o skutočných emisiách ich automobilov, pozn. red.]. Tam môže ísť o pokus napraviť si reputáciu tým, že otočia o 180 stupňov. Ale nekričia veľmi ani ďalšie nemecké automobilky. S výnimkou BMW, ktoré je veľmi rozumné. A nekričia veľmi ani francúzske a talianske automobilky, ktoré sú veľmi ohrozené.
Nebol nemecký priemysel jednoducho uplatený tým, že im zelená vláda sľúbila postaviť dva Nord Streamy s víziou dlhodobých dodávok lacného plynu, a preto neprotestovali pri presadzovaní iných energetických nezmyslov deštruktívnych pre priemysel?
Možné to je. Nemecký fond na kompenzáciu dôsledkov vysokých cien energií je pre nás veľmi nebezpečný, pretože nás postaví do nekonkurencieschopnej pozície. Keďže ide o podporu z verejných peňazí, mala by to schvaľovať Únia, ale vieme, ako to dopadlo s maastrichtskými kritériami. Ak je to veľká krajina, ktorá urobí lapsus, presadí si svoje. My však nie sme takí bohatí, aby sme to boli schopní zadotovať. Je to podobné ako pri tej elektromobilite, kde už sa musíme pýtať, kto si tie drahé elektroautá vlastne bude kupovať, a zároveň vidíme, že elektromobilita motivuje k veľkým autám a k tomu, že rodiny budú nevyhnutne potrebovať dve autá.
Foto: ČVUT