Pôjdeme do vojny?

Predhovor autora po dvadsiatich rokoch

Milý čitateľ si môže prečítať môj článok, ktorým som sa pred dvadsiatimi rokmi vyjadril proti nastávajúcej vojne v Iraku. Bol publikovaný v týždenníku Domino Fórum v čísle 40 v októbri 2002, teda takmer päť mesiacov pred začiatkom americkej invázie.

Zrejme to bol jeden z prvých článkov, ktoré čelili vtedy už veľmi narastajúcej snahe slovenských médií a politických elít podporiť zámery USA vykonať inváziu. Argumentoval som v ňom, že invázia nebude spravodlivou vojnou a že by bola prinajmenšom predčasná. Tri mesiace po jeho uverejnení som ako člen slovenskej vlády hlasoval proti účasti slovenskej vojenskej jednotky na invázii. Považujem to za jedno zo svojich najvýznamnejších politických rozhodnutí. Invázia do Iraku spolu s následnými udalosťami, ktoré rozpútala, bola najhoršou vojenskou katastrofou 21. storočia. V rozsahu katastrofy ju môže onedlho predbehnúť vojna na Ukrajine.

Keď čítam článok po dvadsiatich rokoch, miestami sa musím pousmiať, dnes by som argumentoval lepšie. Ale časť argumentácie sa vydarila.

Moje rozhodovanie o vojne nebolo výsledkom nejakých hlbokých znalostí globálnej politiky. Bol v tom kúsok intuície, ale najmä som mal to šťastie, že som poznal názory niektorých ľudí, ktorí ma ovplyvnili. Na Slovensku to bol Ján Čarnogurský, vo svete Patrick Buchanan.

Milý čitateľ posúdi, ako som pred dvadsiatimi rokmi uvažoval.

Čas na vstup do vojny nenastal

Možný americký útok na Irak je v týchto mesiacoch zahraničnopolitickou témou číslo jeden. Nepatrím k tým, ktorí tvrdia, že vo vojne sú obe strany zlé. Sú i také vojny, v ktorých nie je ťažké povedať, kto je dobrý a kto je zlý.

Spojené štáty sú demokratickou krajinou, ktorej vďačíme za veľa i my. Vládca Iraku je tyranom svojho ľudu, občas ho po tisícoch zabíja jedovatým plynom, občas sa rozhodne pripojiť k svojej krajine vedľajšiu, občas zapaľuje ropné polia a občas vraždí príslušníkov vlastnej rodiny. Podľa všetkého sa snaží získať nukleárne zbrane. Iste, nikto z ľudí nie je ani úplným anjelom, ani úplným diablom. V zásade však nemám problém povedať, že USA sú dobré a Saddám Husajn je zlý.

Musí však ísť dobrý so zlým vždy do vojny? Ak by to tak bolo, neboli by dejiny neprerušenou sériou krvavých vojen? Veď vždy je niekto horší od druhého. Judeo-kresťanský pohľad vidí hriešnosť pozemského sveta, vidí, že zlo v ňom bude prítomné až do jeho konca. Preto neverí, že vojnou možno nastoliť Nový svetový poriadok, ktorý už nijaké vojny nepripustí. Vo vojne umierajú ľudia, preto sa ide do nej až vtedy, keď každá politika zlyhala. Do vojny sa ide vtedy, keby naša nečinnosť znamenala popretie lásky k sebe samému, k svojim blízkym, k spoluobčanom alebo k tým, ktorým sme sa zaviazali pomôcť pri napadnutí. Kedy je čas na vojnu?

Čo na to svätý Augustín a Tomáš Akvinský?

Ak nechceme vymýšľať vymyslené, môžeme siahnuť trebárs po učení kresťanských filozofov oboch tisícročí. Spravodlivou vojnou sa už v 5. storočí zaoberal svätý Augustín, v 13. storočí Tomáš Akvinský a po nich ďalší. Ich názory sú zhrnuté v Katechizme katolíckej cirkvi, ktorý formuluje štyri podmienky, aké majú byť súčasne splnené, aby sa dalo hovoriť o oprávnenej obrane vojenskou silou.

Jednou podmienkou je, ak škoda spôsobená národu alebo spoločenstvu národov je trvalá, ťažká a istá. Saddám Husajn je ničomník, ale zatiaľ sa voči USA alebo spoločenstvu národov nedopustil aktu agresie. Urobil to v roku 1990 voči Kuvajtu, preto bolo správne, že ho USA i so spojencami z Kuvajtu vyhnali. Možno bude mať nukleárne zbrane. Je isté, že ich použije? Určite to isté nie je. Ani sovietski komunisti ich nepoužili, pričom boli schopní zabíjať vlastných ľudí po miliónoch. Báli sa princípu mutual assured destruction – vzájomného istého zničenia. Nechceli zomrieť, a to nechce ani Saddám Husajn. Vie, že ak napadne USA, v Iraku nezostane kameň na kameni. Občas sa uvádza paralela medzi súčasnou situáciou a Mníchovom 1938. Paralela nie je správna. V roku 1938 Hitler spôsobil Československu ťažkú, trvalú a istú škodu a spojenci sa s tým chybne zmierili. Saddám Husajn takúto škodu zatiaľ nespôsobuje. Podľa mňa teda nie je prvá podmienka spravodlivej vojny splnená.

Druhou podmienkou je, aby sa všetky ostatné prostriedky ukázali ako nepoužiteľné a neúčinné. Je pravda, že Saddám Husajn dlhodobo klame medzinárodné spoločenstvo a hrá nechutnú hru v otázke inšpektorov OSN. Splnenie tejto podmienky neviem posúdiť.

Tretia podmienka vyžaduje seriózne záruky na úspech. Áno, táto podmienka je splnená. USA sú schopné Irak dobyť a Saddáma Husajna odstrániť. Bude však na to treba nasadiť oveľa väčšiu silu ako v Afganistane.

Štvrtou podmienkou je, aby použitie zbraní nemalo za následok väčšie zlá a neporiadky, ako je zlo, ktoré sa má odstrániť. Nedávno som čítal postreh amerického komentátora, vraj americkí konzervatívci spoľahlivo poukazujú na zlé, nezamýšľané dôsledky dobre mienenej zaopatrovacej politiky, ale nevedia rovnako dobre predvídať zlé, nezamýšľané dôsledky dobre mienenej vojnovej operácie. Dajme tomu, že USA napadnú Irak. Ako to zhorší vzťahy USA so štátmi Blízkeho východu, ktoré podporovali operáciu proti Iraku v roku 1991, ale všetky sú proti útoku v roku 2002? Nevznikne konflikt medzi arabskými štátmi a Izraelom, ktorý sa bude Saddám Husajn okamžite usilovať vtiahnuť do vojny? Čo bude s územnou integritou Iraku? Ako ožije problém Kurdov? Čo spôsobí afinita irackých šiítov k Iránu? Budú mať nejakú budúcnosť umiernení islamskí politici? Ako to ovplyvní pozíciu strategického amerického spojenca Mušarrafa? Na tieto otázky nie sú známe jasné odpovede. Splnenie štvrtej poznámky je teda otázne.

Summa summarum, zatiaľ zrejme o spravodlivej vojne voči Iraku nemožno hovoriť.

V afganskej kauze šlo o splnenie všetkých štyroch podmienok. Režim Talibanu bol priamym podporovateľom Usamu bin Ládina. Bin Ládin útočil na USA nielen 11. septembra 2001, ale i mnohokrát predtým. Bolo možné zastaviť ho iba násilím, na jeho elimináciu si USA diplomatickou ofenzívou zabezpečili medzinárodnú podporu aj v islamských krajinách. Situácia v Afganistane je stabilizovaná.

Aj americká elita je v otázke útoku na Irak rozdelená. Proti sa vyjadrili Brent Scowcroft, poradca pre otázky národnej bezpečnosti vo vláde Busha seniora, Lawrence Eagleburger, bývalý námestník ministra zahraničných vecí, významný republikánsky kongresman Dick Armey a ďalší. Takáto rozpoltenosť nie je dobrým znamením pre vojenský úspech. Prezident Bush však už vyslovil silné hrozby. Teraz je už riskantné aj zaútočiť, aj nezaútočiť. Možno sa doteraz úspešný prezident dopustil svojej prvej veľkej chyby.

A čo Slovensko?

Za ostatné tri roky sme sa už viackrát za dramatických okolností rozhodovali, či vyslať našich vojakov do miest konfliktu. Zúčastnili sme sa operácie KFOR v Kosove a pred pár mesiacmi sme schválili vyslanie jednotky do Afganistanu. Pôjdeme aj do Iraku? Zatiaľ nikto voči nám nevyvíja takúto diplomatickú iniciatívu, ale aspoň hypoteticky si takúto otázku musíme položiť.

Inteligentné štáty majú modelové odpovede pripravené dopredu. Majú pripravené stratégie, doktríny a zákony stanovujúce poslanie svojich ozbrojených síl. NR SR schválila v tomto období bezpečnostnú, obrannú a vojenskú stratégiu SR, ako i zákon o ozbrojených silách. Pri čítaní všetkých troch stratégií nenájdeme pasáže, z ktorých by vyplývalo, že nukleárne zbrane v Saddámových rukách sú pre nás dôvodom na vyslanie našich jednotiek proti nemu. Zákon o ozbrojených silách hovorí o tom, za akým účelom môžu byť naše ozbrojené sily vyslané mimo územia SR. Je ich päť: humanitárna pomoc, vojenské cvičenie, mierová pozorovateľská misia, vojenská operácia a plnenie záväzku z medzinárodnej zmluvy o spoločnej obrane proti napadnutiu. Účasť na útoku iste nemožno nazvať humanitárnou pomocou, cvičením či mierovou misiou. V NATO ešte nie sme, teda záväzky nemáme. Ostáva vojenská operácia. Tú definuje zákon ako „činnosť vojenských jednotiek … pod velením medzinárodnej vojenskej organizácie…“. Zmienka o velení medzinárodnej organizácie je dôležitá. Tou totiž môže byť len NATO, no zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že prípadný útok na Irak by mohol byť akciou NATO. S výnimkou Spojeného kráľovstva totiž vyjadrujú významní európski členovia NATO nesúhlas s útokom proti Iraku. Na účasť Slovenska na útoku proti Iraku iba po boku USA mimo rámca NATO teda neexistuje zákonný podklad.

Rozhodovania politikov o vojne patria k tým najťažším. Problematike Iraku treba naďalej venovať veľkú pozornosť a treba skúmať, ako sa vyvíjajú okolnosti, na základe ktorých sa rozhoduje. Domnievam sa, že zatiaľ nenastal čas na vojnu. Vojna je totiž naozaj až to posledné.

Článok pôvodne vyšiel v týždenníku Domino Fórum (č. 40) v roku 2002.