UKOM zároveň uvádza, že až 75 percent transosôb odoslaných na terapiu trpí duševnou poruchu, napríklad Aspergerovou chorobou alebo poruchou pozornosti s hyperaktivitou (ADHD). Mnohí pacienti zistia, že pre nich môže byť ťažké poznať svoj vlastný rod.
„V Nórsku ani v zahraničí nie je dostatok poznatkov o bezpečnosti a účinku liečby na potvrdenie pohlavia pre skupinu mladých ľudí, ktorí v súčasnosti hľadajú pomoc v zdravotníctve čoraz viac,“ píše sa v správe.
Viacerí pacienti a príbuzní sa tiež podľa záverov sťažujú na to, že zmena pohlavia sa začína príliš skoro alebo bez multidisciplinárneho hodnotenia a vyšetrovania. Problémom je aj nedostatočná kompetencia v oblasti rodovej dysfórie u ľudí, ktorí sa touto problematikou majú zaoberať. „Niektorí hovoria, že sa cítili pod tlakom, aby začali [proces zmeny pohlavia, pozn. red.], bez toho, aby si tým boli istí,“ pokračuje správa.
„V súhrne môžeme povedať, že stále existuje veľa nevyriešených otázok týkajúcich sa používania odďaľovačov puberty (blokátorov puberty) a hormónov potvrdzujúcich pohlavie z hľadiska bezpečnosti a dlhodobých účinkov. To znamená, že potrebujeme viac poznatkov založených na výskume. Je toho veľa, čo nevieme o dôsledkoch liečby, a to treba porovnať s prínosom poskytovania liečby tým, ktorí ju potrebujú“.
Zo štyroch ľudí na šesťsto
V Nórsku je možné podstúpiť proces na zmenu pohlavia od konca 50. rokov minulého storočia. V zmysle súčasnej nórskej legislatívy možno jednotlivcovi podávať blokátory puberty pred dosiahnutím veku 16 rokov. Od 16 rokov zas nastupuje hormonálna liečba. Chirurgický zákrok možno uskutočniť od 18. roku veku.
Správa prichádza v čase obrovského celosvetového boomu transrodovosti, ktorý neobchádza ani túto škandinávsku krajinu. V rokoch 1975–1990 boli v Nórsku na transterapiu odporúčaní v priemere len štyria ľudia ročne, pričom v rokoch 2007–2010 sa ich počet zvýšil približne na 50 až 70 ročne a v rokoch 2018–2021 na neuveriteľných 400 až 600 ročne.
Mnohí experti v oblasti psychológie a psychiatrie tvrdia, že tento exponenciálny nárast – badateľný najmä v západnom svete – nemožno vysvetlil ničím iným ako spoločenskou klímou a že reálnou rodovou dysfóriou trpí len nepatrný zlomok z ľudí, ktorí sami seba označujú za súčasť transgender komunity.
