Ako došlo na slová pápeža Jána Pavla II.

Rachel, Miriam a Manhal študovali teológiu na Lateránskej univerzite v Ríme práve v období obsadenia Iraku vojskami USA a ich spojencov. Vídaval som ich často spolu v univerzitnej kaviarni, alebo pri priateľských rozhovoroch pred učebňami mojej fakulty. Počas jedného akademického roka som mal pre nich dokonca dvojsemestrálne prednášky. Rachel a Miriam boli Američanky, Manhal bol z Iraku. Boli dušou svojho ročníka, organizovali študentské aktivity rôzneho druhu, a preto boli v častom kontakte práve so mnou, vtedajším zástupcom dekana teologickej fakulty.

Manhal bol jeden z mojich prvých irackých študentov a z toho dôvodu som bol rád, keď mi občas porozprával o živote kresťanov v tejto krajine. Napriek tomu, že Irak bol v tom čase rozbombardovaný a jedna časť jeho obyvateľov sa skrývala v utečeneckých táboroch v okolitých štátoch, tento mladý rehoľník bol presvedčený, že jeho domovina „vstane z popola“ a dôjde nielen k postupnému rozkvetu celej spoločnosti, ale aj k rozmachu irackého kresťanstva. Azda už nie v tej miere, na ktorú boli zvyknutí jeho starí rodičia, keď sa po druhej svetovej vojne hlásilo ku kresťanstvu 4,7 milióna Iračanov, čo bolo 12 percent z celkového počtu obyvateľstva Iraku. A predsa veril, že po návrate irackých utečencov a po zlepšení situácie v krajine by sa počet kresťanov mohol priblížiť k tým číslam, na ktoré sa pamätal, keď bol malý. Vtedy, okolo roku 1987, ich bolo 1,4 milióna, teda 8 percent.