Rachel, Miriam a Manhal študovali teológiu na Lateránskej univerzite v Ríme práve v období obsadenia Iraku vojskami USA a ich spojencov. Vídaval som ich často spolu v univerzitnej kaviarni, alebo pri priateľských rozhovoroch pred učebňami mojej fakulty. Počas jedného akademického roka som mal pre nich dokonca dvojsemestrálne prednášky. Rachel a Miriam boli Američanky, Manhal bol z Iraku. Boli dušou svojho ročníka, organizovali študentské aktivity rôzneho druhu, a preto boli v častom kontakte práve so mnou, vtedajším zástupcom dekana teologickej fakulty.
Manhal bol jeden z mojich prvých irackých študentov a z toho dôvodu som bol rád, keď mi občas porozprával o živote kresťanov v tejto krajine. Napriek tomu, že Irak bol v tom čase rozbombardovaný a jedna časť jeho obyvateľov sa skrývala v utečeneckých táboroch v okolitých štátoch, tento mladý rehoľník bol presvedčený, že jeho domovina „vstane z popola“ a dôjde nielen k postupnému rozkvetu celej spoločnosti, ale aj k rozmachu irackého kresťanstva. Azda už nie v tej miere, na ktorú boli zvyknutí jeho starí rodičia, keď sa po druhej svetovej vojne hlásilo ku kresťanstvu 4,7 milióna Iračanov, čo bolo 12 percent z celkového počtu obyvateľstva Iraku. A predsa veril, že po návrate irackých utečencov a po zlepšení situácie v krajine by sa počet kresťanov mohol priblížiť k tým číslam, na ktoré sa pamätal, keď bol malý. Vtedy, okolo roku 1987, ich bolo 1,4 milióna, teda 8 percent.
Manhal mi rozprával s nadšením hlavne o kresťanoch žijúcich v oblasti Ninivskej nížiny, z ktorej on sám pochádzal a ktorá je známa prítomnosťou starobylej asýrskej kultúry. V tom čase už bolo po amerických bombardovaniach, ktoré v 2004 zničili či poškodili veľa kresťanských chrámov. Sníval, že len čo vyštuduje a bude vysvätený za kňaza, bude pôsobiť medzi ninivskými kresťanmi. Chcel otvoriť dom pre svoju rehoľnú komunitu, aby on a jeho spolubratia mohli ohlasovať Evanjelium, vlievať radosť a nádej do života, stavať mosty dialógu, priateľstva a bratstva v tejto nábožensky a etnicky heterogénnej časti krajiny. Keď som ho počúval a hľadel do jeho rozsvietených očí, cítil som, že to myslí naozaj úprimne. Napriek tomu, že správy, ktoré v tom období prichádzali z Iraku, neboli pozitívne. Hovorili o násilnostiach medzi jednotlivými skupinami obyvateľstva, obrovskej korupcii politikov, ale aj o krutých činoch spáchaných americkými vojakmi.
Na rozdiel od Manhala, ktorý sa vyjadroval neuveriteľne zdržanlivo o osobe Saddáma Husajna a o vojenskom napadnutí Iraku 20. marca 2003, jeho americké spolužiačky mali vo všetkom jasno. Podľa nich išlo o oslobodenie Manhalovej vlasti od tyrana, ktoré časom vyústi do spravodlivého demokratického usporiadania života v Iraku. Ich istota pri týchto a podobných tvrdeniach bola skalopevná. Tak, ako bolo skalopevné ich presvedčenie, že napadnutie Iraku bolo síce bolestným, ale koniec koncov správnym rozhodnutím, a to aj napriek tomu, že sa proti nemu jasne postavil pápež Ján Pavol II. Práve ten pápež, ktorý ich fascinoval svojou osobnosťou. Imponovalo im, že ako mladý študent teológie a neskôr ako kňaz zostal odvážne verný svojmu svedomiu – tak v časoch nemeckej okupácie Poľska, ako aj v období komunizmu.
Táto ich kontradikcia ma zaujala hneď od začiatku. Hlavne preto, lebo Rachel a Miriam mohli zažiť, ako sa svätopeterským námestí rozliehali opakované výzvy vekom a chorobou oslabeného Jána Pavla II., namierené tým, ktorí rozhodovali o vykonaní útoku na Irak. Obe počuli jeho slová, vyslovené po modlitbe Anjel Pána 16. marca 2003, štyri dní pred začiatkom bombardovania: „Patrím ku generácii, ktorá zažila druhú svetovú vojnu a vďaka Bohu ju prežila. Pokladám si za povinnosť povedať všetkým mladým a všetkým, ktorí sú mladší ako ja a túto skúsenosť nemajú: ´Už nikdy vojnu!´. Musíme urobiť všetko, čo je v našich silách. Vieme, že mier nie je možný za každú cenu. Ale všetci vieme, o akú veľkú zodpovednosť tu ide“.
Pamätám si, že týždne a mesiace pred napadnutím Iraku sa v Ríme a v Taliansku nehovorilo o ničom inom ako o vojne. Organizovali sa modlitbové zhromaždenia, pôsty, podpisovali petície, aby k nej neprišlo. Osoba Jána Pavla II. sa vtedy vynímala ako maják nádeje, ktorý svojím svetlom prežaroval závoj hustnúcej tmy. A zostala ním aj po tom, ako sa v Iraku rozpútalo peklo, a taktiež neskôr, keď nadišlo obdobie vojenskej okupácie tejto krajiny. Myšlienky, že vojna nie je riešením konfliktov medzi národmi a štátmi, že násilie plodí ďalšie násilie, že oheň nenávisti vznietený vojnou sa bude dať uhasiť len s veľkým vypätím síl, že najväčšou obeťou vojny je civilné obyvateľstvo, hlavne deti, tieto a iné podobné myšlienky boli Jánom Pavlom II. predkladané ako každodenný chlieb. Vyslovoval ich pred politikmi, ktorí ho chodili navštevovať, ale hlavne pred kresťanmi prítomnými na audienciách, medzi ktorými nechýbali tí, čo, ako Rachel a Miriam, nemali problém uveriť náboženskému zdôvodneniu rozpútania irackej vojny.
Ako je známe, toto zdôvodnenie vyslovil sám americký prezident George W. Bush pred staručkým kardinálom Piom Laghim, vyslaným 5. marca 2003 Jánom Pavlom II. do Washingtonu s mierovým apelom. Spomínajúc neskôr na toto stretnutie, Pio Laghi poznamenal, že americký prezident síce prijal obálku s listom Jána Pavla II., ale hneď ju odložil bokom, akoby nemal záujem oboznámiť sa s obsahom listu. Kardinál spomenul, že musel niekoľkokrát skočiť do reči prezidentovi, aby mu pripomenul, že si neprišiel vypočuť apológiu vojny, ale že má preňho ústny pápežov odkaz, ktorý znel: „Ak USA vstúpia do vojny, stanú sa tri veci. Po prvé, konflikt bude mať za následok veľa obetí a zranených na oboch stranách. Po druhé, povedie k občianskej vojne v Iraku. Po tretie, USA síce môžu rozpútať túto vojnu veľmi ľahko, ale vymaniť sa z nej bude mimoriadne ťažké“. Laghi neveril vlastným ušiam, keď prezident odpovedal, že nielenže nesúhlasí s pápežovým názorom, ale že je presvedčený, že rozpútanie vojny v Iraku je „Božou vôľou“. Keď mu potom pri odchode z Bieleho domu generál Peter Pace, zástupca predsedu Zboru náčelníkov štábov Ozbrojených síl USA, povedal: „Vaša Eminencia, nebojte sa, urobíme to rýchlo a najlepším možným spôsobom,“ v tej chvíli pochopil, že kocky už boli hodené a jeho diplomatická misia bola zbytočná.
Bolo zaujímavé sledovať, ako sa po rýchlom obsadení Iraku a následnom zatknutí Saddáma Husajna začali niektorí talianski novinári pohrávať s myšlienkou, že mierové apely Jána Pavla II. je potrebné re-interpretovať vo svetle úspechov americkospojeneckej koalície. V tom zmysle, že pápež sa údajne nechcel vyslovovať v duchu absolútneho pacifizmu, podľa ktorého je vojna absolútnym zlom, ktoré treba odstrániť z politickej šachovnice, ale skôr v duchu diplomatickej opatrnosti a rozumného zvažovania pro et contra vhodnosti jej použitia. Tieto interpretácie nadväzovali na proti-pacifistické postoje novinárov dehonestujúcich od vypuknutia vojny jej kritikov. Francesco Merlo, známy novinár denníka La Repubblica,bol jedným z nich. Podľa Merla pacifisti nerobia nič iné, iba donekonečna špekulujú o tom, ako má Západ za každú cenu zabrániť vypuknutiu vojny. Treba ich v tom zastaviť: „Zbavme sa ich, tohto pacifistického balastu, týchto hadov, vlkov, líšok v kurníku.“ Veď svet funguje úplne inak: „My na Západe vieme, že absolútny pacifizmus je infantilnou utópiou, pretože dejiny medzinárodných vzťahov sú tvorené vojnami. Vieme, že mier treba brániť zbraňami, pretože mier nie je nič iné ako stíšená vojna“. V skratke to znamenalo iba jedno: Priatelia, buďme dospelí, realistickí a pragmatickí. Bez vojny sa nedá žiť!
Merlo si síce nedovolil ukázať prstom na Jána Pavla II. a jeho protivojnový postoj, ale všetkým bolo jasné, že „osvietený“ západný novinár ho má na muške. Odpoveď na jeho protipacifistický článok však neprišla z Vatikánu. Napísal ju známy chirurg Gino Strada, zakladateľ organizácie Emergency, ktorá pôsobí v krajinách zasiahnutých vojnovými konfliktmi. Strada bol známy pre svoju priamočiarosť, a tú mala aj jeho replika, napísaná tými istými rukami, ktoré boli naučené operovať pod leteckými či delostreleckými útokmi:
„Aj ja som na strane obetí terorizmu, ale aj obetí vojny, ktorá je najrozšírenejšou modernou formou terorizmu. Ste šokovaný, pán Merlo, týmto výrokom? Nuž, skúste nájsť lepšie slovo než ´terorizmus´ na označenie tej ´ľudskej činnosti´ – akou je vojna, – ktorá zabíja, mrzačí, zraňuje a vyhladzuje ľudské bytosti, z ktorých deväťdesiat percent tvorí civilné obyvateľstvo. Títo úbožiaci, sa zrazu ocitajú pod bombami, pretože ich prezident je diktátor, ktorý padol do nemilosti, lebo sa rozhádal s bývalými spojencami. Som presvedčený, že Taliansko by nemalo dať na žiadnu vojnu ani cent, nemalo by do nej poslať ani jedného vojaka. Naopak, som presvedčený, že taliansky parlament by mal vojnu odsúdiť a nijako by sa nemal do nej zapájať. A dodám, nemal by dať k dispozícii ani jednu leteckú základňu, ani jedno povolenie na prelet. Chcel by som, aby Taliansko z vojny vystúpilo. Chcel by som vidieť u talianskych politikov etiku, ľudskosť a zmysel pre spravodlivosť. Chcel by som, aby sa Taliansko zbavilo barbarstva. Možno stojí za to hovoriť o barbarstve, pán Merlo. V roku 1996 Madeleine Albrightová, vtedajšia veľvyslankyňa USA pri OSN, ešte predtým, ako sa stala ministerkou zahraničných vecí, poskytla americkej televíznej stanici CBS rozhovor o irackom embargu. ´Počuli sme, že v dôsledku embarga zomrelo pol milióna detí. Stálo to za to? Bolo to potrebné?´, spýtala sa jej moderátorka rozhovoru. Albrightová odpovedala: ´Myslím si, že je to veľmi ťažké rozhodnutie, ale išlo o veľa... we think the price is worth it, myslíme si, že to za to stálo´. Vskutku barbarstvo! Pán Merlo, som presvedčený, že normálny ľudský rozum nemôže odpovedať ´áno´, ak stojí pred otázkou, či stálo za to zabiť pol milióna detí. Na druhej strane, ak to niekto povie, ako pani Albrightová, ak odpovie ´áno, stálo to za to´, ubezpečujem vás, pán Merlo, že si nemusím vymýšľať exotické príšery, proti ktorým bojovať. Tú príšeru totiž mám pred očami“.
Vedel som, že Rachel a Miriam žili v svojej mentálnej bubline, a že nečítali talianske denníky, aby sa mohli zamyslieť nad touto odpoveďou preniknutou pátosom vychádzajúcim z celoživotnej skúsenosti človeka, ktorý pôsobil v krajinách Afriky a Stredného východu vrátane Iraku. Predsa ma zarazilo, keď nimi nepohlo ani to, čo sa v okupovanom Iraku udialo v apríli 2004. V tom mesiaci americké vojsko bombardovalo mesto Fallúdža fosforovými a napalmovými bombami, zakázanými Bezpečnostnou radou OSN a Ženevskými dohodami. Pričom správa o tejto dramatickej udalosti rozprúdila v Taliansku novú verejnú debatu o tom, či je vhodné a etické, aby sa talianska armáda podieľala v Iraku na údajnom „udržiavaní mieru“ a na údajnej demokratickej „rekonštrukcii“ tejto krajiny. Pochopiteľne, nepohol nimi ani list, podpísaný desiatkami talianskych kňazov, rehoľníkov, rehoľníc a stovkami veriacich, adresovaný Talianskej biskupskej konferencii. Písalo sa v ňom:
„Nad hrôzou Fallúdže sa rozhostilo impozantné ´ticho´, pred ktorým občianska spoločnosť, vnímavá na záchvev svedomia, prežíva veľké utrpenie hanby a bezmocnosti. Nemôžeme rezignovať. Už nemôžeme mlčať! Náš Boh počuje krik detí, žien, civilistov zabitých bez rozdielu. Naše mlčanie sa vystavuje riziku, že si ho ostatní budú vykladať ako súhlas s ukrižovateľmi. Toto mlčanie je hriech. Sme povolaní dôverovať ´Kráľovstvu spravodlivosti, lásky a pokoja´ Ukrižovaného Krista a odsúdiť kráľovstvo moci, ničenia a smrti. Prosíme vás, aby ste ako pastieri vyslovili slovo ľútosti nad mŕtvymi, útechy pre pozostalých a odsúdenia hriechu tých, ktorí naďalej zabíjajú, vyvolávajú nenávisť a pomstu, živiac tak nekonečný terorizmus. Potvrďte zodpovednú voľbu nenásilia, dialógu a práva na dosiahnutie tak veľmi želaného zmierenia a mieru. Ako Taliansku biskupskú konferenciu vás žiadame o jednoduché, výrečné znamenie, zrozumiteľné pre davy úbohých ľudí, vyčerpaných nevyberaným násilím: odvolajte vojenských kaplánov, ktorí sú fakticky – spolu s talianskymi vojakmi – súčasťou koalície zodpovednej za to, čo sa deje. Je veľa ľudí, aj takých, ktorí nepatria do cirkevného spoločenstva, ktorí netrpezlivo očakávajú vaše gesto pravdy a odvahy“.
Jeden fakt ma v každom prípade vyviedol z miery. Bolo to po tom, ako som dostal od Rachel a Miriam odpoveď na otázku, čo si myslia o mučení väzňov žalára Abú Ghrajb americkými a britskými vojakmi. Bola, ako vždy, jednoznačná: všetko je vymyslené, správy o mučení a existujúce videozáznamy zo žalára boli zrežírované protivníkmi vojny, vysadenými proti tým, ktorí v Iraku statočne bojujú proti zlu, terorizmu, brániac hodnoty a bezpečnosť Ameriky a Západu. Podľa nich tým pravým katolíckym postojom k vojne malo byť to, o čo sa snažili niektoré americké rehoľné spoločenstvá: písali vojakom povzbudivé listy a posielali im ružence. Neveril som vlastným očiam, keď sa mi jeden taký ruženec rozhojdal pred očami ako hodinové kyvadlo.
Pamätám si, že Manhal, Rachel a Miriam dokázali byť priateľmi aj napriek vojne a okupácii Iraku. Keď som ich niekedy stretol na chodbe fakulty, hovorili mi s nadšením o svojich plánoch. Americké študentky Manhal pozval, aby po skončení štúdií prišli do jeho farnosti v Ninivskej nížine a aby pracovali s mladými ľuďmi. Dokonca pozval aj mňa. Poďakoval som sa mu. Viem, že to myslel úprimne. V tej chvíli nevedel ani on, ani ja, že americké vojská odídu z Iraku, vrhnutého do chaosu, až v roku 2011, a ani to, že počet úmrtí civilného obyvateľstva, vystaveného vojnovému násiliu, presiahne 150 000.
Po tom, ako Manhal, Rachel a Miriam ukončili štúdium na mojej univerzite, stratili sa mi z očí; a časom aj z mojej mysle. Prišli noví študenti, a okrem toho situáciu v Iraku zatienili dramatické udalosti nových vojen v Sýrii a v Afganistane. Spomenul som si na nich iba teraz, pri príležitosti 20. výročia vypuknutia irackej vojny. Ktovie, ako dopadol ich sen zasievať a posilňovať vieru na území Ninivskej nížiny? Odpoveď som našiel nepriamo. Po dlhšom pátraní na internete som objavil, že Manhal zostal pracovať po svojej kňazskej vysviacke v zahraničí, medzi irackými kresťanskými migrantmi vyhnanými z domoviny občianskou vojnou, následnou biedou a vyčíňaním krvavého Islamského štátu.
Som rád, že stojí pri chudobných a prenasledovaných. Aj keď viem, že v Ríme sníval o úplne inej budúcnosti. A spolu s ním ju snívali milióny irackých mladých ľudí a detí. Dnes sú, žiaľ, vystavení presne tomu smutnému osudu, ktorý predvídal a pred ktorým varoval starý, ale múdry pápež Ján Pavol II.