Iračan na Slovensku: Keď prišli Američania, nežili sme v slobode, ale v trvalom chaose

Počas invázie do Iraku ste mali necelých desať rokov. Ako si na to spomínate?

Chodil som vtedy na základnú školu, dostali sme vtedy týždeň voľna.

Ale asi to neboli klasické prázdniny…

Nie, ľudia sa báli, boli sme zavretí doma.

Vy ste doma tiež prežívali strach?

Skôr neistotu. Vojna bola pri Bagdade a na juhu, my sme boli na severe. Ľudia u nás však nevedeli, čo majú očakávať, kde všade sa bude bombardovať.

Vnímali ste to ako inváziu alebo oslobodzovanie?

Iracká armáda bojovala do konca, takže sme to brali ako inváziu. Samozrejme, záleží na tom, koho sa pýtate. Vtedy sme nevedeli odpovedať na takúto otázku, či ide o oslobodzovanie alebo inváziu. Faktom je, že situácia v Iraku sa po invázii zhoršila.

Aký bol život váš a vašej rodiny predtým a potom, bol to citeľný zlom?

Keďže Irak bol pod embargom a sankciami, tak z hľadiska prístupu k potravinám to bolo problematické. Nastal nedostatok tovaru. Možno to bolo podobné, ako v Československu počas komunizmu. Mali sme len základné potraviny, ryžu a obilie.

Ako ste z politického hľadiska následne po vojne vnímali, že sa skončila diktatúra a nastala akási riadená forma demokracie?

Ani sme si to nestihli uvedomovať, vždy bol chaos. Odkedy prišla Amerika, vždy bol chaos, či už to boli teroristické útoky, radikalizmus. Tú slobodu sme vlastne ani nežili.

Vaši rodičia boli prvýkrát v živote voliť?

Áno.

Morees pred svojim rodičovským domom v Karakoši.

Mali z toho zmiešané pocity, alebo skôr radosť z toho, že môžu voliť?

Pre nich to nebola zásadná vec, ako starší ľudia nemali tento spôsob rozmýšľania. Hlavné pre nich bolo, aby tu bol systém, ktorý by fungoval, aby krajina a život v nej bežali normálne, a k tomu neprišlo.

Takže ten zlom po marci 2003 sa dá pomenovať ako trvalý chaos?

V zásade áno. Počas vlády Saddáma Hussaina bol väčší poriadok. Zároveň však platí, že to bol diktátorský režim, na tom sa zhodneme. Ale ľudia po jeho páde očakávali slobodu, a k tomu neprišlo.

Život pred rokom 2003 považujete teda za pokojnejší?

Vnútroštátne bol pokojný, ale Saddám Hussain mal neustále vojnové konflikty, či už s Iránom alebo s Kuvajtom. Potom sme čelili sankciám. Moji rodičia mi rozprávali, že s Hussainom sa žilo dobre len prvý rok. Počas osemročnej vojny s Iránom zomrelo naozaj veľa ľudí. V niektorých domoch zahynulo aj 4-5 detí, chlapci, ktorí museli ísť povinne do vojny. Nešli tam pritom dobrovoľne, preto tomu hovoríme diktátorský režim. Ale vnútroštátne život fungoval, nestávalo sa nám, že by nás nejaký moslim niekedy ohrozil.   

Včera sme publikovali rozhovor s chaldejským patriarchom kardinálom Louisom Raphaëlom Sakom, ktorý rozhodnutie USA pre inváziu označil za smrteľný hriech. Čo si o tom myslíš?

Oni zjavne nevedeli, aký bude výsledok. Predpokladám, že mali dobrý úmysel, že nás chceli naozaj oslobodiť. Nechcem ponúkať nejaké konšpiračné teórie, ale pravda je, že po svete existujú aj iné diktátorské režimy, a tie neriešia, keďže tam nemajú záujmy. Neverím, že nás prišli „vyslobodiť“ zadarmo.

Po invázii prudko poklesol počet kresťanov v Iraku…

Áno, mali sme predtým okolo dvoch miliónov pri populácii 38 miliónov. Teraz je kresťanov okolo 270-tisíc a počet obyvateľov 42 miliónov.   

V Iraku ste žili v meste Karakoš, kde bola veľká kresťanská komunita. Na Slovensko ste prišli v roku 2015 s celou rodinou?

Áno, s rodičmi a troma bratmi.

Morees s chaldejským arcibiskupom Yousifom Thomasom Mirkisom. 

Kedy a v akej situácii ste sa rozhodli svoj domov opustiť?

Začalo sa to tým, že Islamský štát prišiel do Mosúlu a kresťanom ponúkol tri možnosti. Buď sme mohli konvertovať na islam, platiť špeciálnu daň džizja [náboženská daň, pozn. red.], alebo čeliť smrti. Kresťania sa museli rozhodnúť. Niektorí sa aj rozhodli zaplatiť džizja, ale veľmi im to nepomohlo. Vzali im majetky, ale aj tak nemali pokoj, beztak museli napokon buď konvertovať, alebo ujsť z mesta. Nebola žiadna iná šanca.

Keď Islamský štát dobyl Mosúl, začal bombardovať Karakoš. Kurdská armáda z Karakoša bombardovala Islamský štát. Po tom, ako aj v Karakoši po ostreľovaní zahynuli tri deti, ktoré sa hrali v záhrade, uvedomili sme si, že situácia je vážna a musíme ujsť.

Na Slovensko ste prišli cez integračný program nitrianskej diecézy a občianskeho združenia Pokoj a dobro, cez ktorý k nám prišlo 149 syriackych kresťanov z Iraku. Ako ste sa o tejto možnosti dozvedeli?

Po úteku do Erbilu sme bývali v areáli Kostola sv. Eliáša. Miestny kňaz nám sprostredkoval ponuku tejto možnosti zo Slovenska pre prenasledovaných kresťanov.

Ako prebehol proces integrácie?

Myslím, že z tých, ktorí zostali, veľmi úspešne. Mladí študujú, rodičia pracujú. Z tých, ktorí majú pod 60 rokov, pracujú, myslím, všetci.

Koľkí z váš zostali na Slovensku?

Približne 50.

Hugo Gloss z katolíckej charity, Morees a Ivan Ružička, výkonný sekretár Konferencie biskupov Slovenska v Iraku. Slovenská katolícka charita bude túto nedeľu, 26.marca, organizovať zbierku pre obnovu Iraku.

Stretávate sa?

Áno, občas sa my mladší dohodneme, že sa stretneme na bowlingu, zájdeme na kávu, cez sviatky ideme na spoločnú svätú omšu.

Vy ste napokon aj zakotvili na Slovensku, ale čo sa stalo s ostatnými?

Nebolo to pre nich jednoduché. Nemali tu kamarátov, sociálne zázemie, nepoznali jazyk. Bol medzi nimi jeden lekár, no neuznali mu na Slovensku diplom, musel tak pracovať ako operátor kdesi vo výrobe a dostával minimálnu mzdu. Z tohto jedného platu živil nielen svoju rodinu, teda ženu s deťmi, ale aj rodičov. Jeho rodičia nedostávali u nás dôchodok, keďže tu nikdy nepracovali.

Kam odišli?

Vrátili sa do Iraku. Ďalšia rodina, ktorú som poznal, mala tiež ťažké srdce. Mali dvoch mladých synov, ktorí pracovali a živili rodinu, ale finančne im to nevychádzalo. Uvedomili si, že nemá zmysel takto pokračovať. Oni odišli do Jordánska, kde mali ďalšieho brata.

Na Univerzite Komenského ste vyštudovali tlmočníctvo. Bolo ťažké naučiť sa slovenský jazyk?

Bolo to veľmi náročné. Slovenčinu som sa učil rok pred nástupom na univerzitu. Spolužiaci mi pomáhali, zdieľali so mnou napríklad poznámky. Som veľmi vďačný za študentov, ktorí pomáhali nielen mne, ale aj ďalším utečencom.

Vy ste teda tlmočníkom z aramejčiny?

Z arabčiny, ale mojím materinským jazykom je aramejčina, takže viem prekladať z oboch rečí.

Ide o tú aramejčinu, ktorá bola jazykom Ježiša Krista?

V trochu inej verzii. Asi ako stará slovenčina už nie je rovnaká ako súčasná, ale ide o rovnaký jazyk, ktorý sa medzitým prirodzene rozvinul a pozmenil.

Učíte po aramejsky vraj aj svojho syna…

Rozprávam sa s ním aj po arabsky, ale moja rodina s ním komunikuje aramejsky. Manželka po slovensky. (Úsmev.)

Takže ak si pozrie film Umučenie Krista od Mela Gibsona, ktorý je natočený v rodnej Kristovej reči, rozumie mu aj bez titulkov?

Syn má niečo vyše roka, takže ešte nerozumie ani po slovensky. (Smiech.)

Doma ste študovali na akých školách?

My máme iný školský systém. Základnú školu máme šesť rokov, potom strednú školu tri roky, následne vysokú školu tri roky a až potom univerzitu. Tá je štvorročná a u nás je porovnateľná s bakalárskym stupňom. Ja som počas úteku z Iraku bol tretiak na univerzite, študoval som arabčinu.  

Morees v izbe na hornom poschodí pôvodného rodičovského domu, ktoré ešte nie je zrekonštruované. V pozadí kupola chrámu Chaldejskej katolíckej cirkvi.

V akých zamestnaniach ste sa u nás uchytili?

Ešte ako študent som brigádoval ako záhradník, občas som tlmočil a učil arabský jazyk. Po ukončení bakalárskeho štúdia som pracoval vo firme, ktorá sa venovala galvanizácii. Dostal som celkom dobrú pozíciu, začal som ako teamleader.

Takže ste mali hneď aj podriadených?

(Úsmev.) Áno, keďže som maturoval z chémie, boli na pohovore prekvapení, že mám dobré vedomosti, dostal som tak lepšiu pozíciu. To bolo ešte pri Nitre. Keď som sa presťahoval do Trnavy, pracoval som vo firme, ktorá sa venuje plastom a neskôr som bol koordinátorom arcidiecézneho časopisu. Od decembra pracujem v Bratislave v Slovenskej katolíckej charite.

S ňou ste boli v januári po ôsmich rokoch doma v Karakoši v rámci rozvojového projektu, na ktorom slovenská charita pracuje. Ako ste to prežívali?

Pre mňa bolo veľkou radosťou vidieť svoj domov znova, obzvlášť, keď náš zničený dom bol už z veľkej časti zrekonštruovaný. Ale aj poničené chodníky, cesty a spálené domy boli už celkom opravené. Nie všetky, ale väčšina. Videl som aj zvyšok širšej rodiny, aj keď ich tam zostalo len málo. Cítil som však, že to už nie je moje miesto. Moja vlastná rodina je na Slovensku a zvyšok mojej pôvodnej rodiny žije v zahraničí, v Austrálii či v Kanade. Pre mňa sú to už len budovy, v ktorých už nežije moja rodina ani priatelia.

Existovalo pôvodne v Iraku klasické iracké vlastenectvo či národovectvo?

Áno, aj my sme boli presvedčení, že vždy budeme žiť v Iraku. Aj po vojne a v ťažkých situáciách sme verili, že budeme bojovať až do konca a nikdy neodídeme. Ale po tom, ako sme sa museli presťahovať do kurdského Erbilu, sme už uvažovali inak. Boli sme v cudzom štáte, dlho sme sa nemohli vrátiť, a tak sme začali uvažovať aj nad tým, čo tu vlastne robíme, prečo nejdeme do nejakej lepšej krajiny. Môj otec odmietal odísť, nechcel utekať ako utečenci ilegálne cez more na nafukovacích člnoch. Ale zo žartu hovorieval, že ak ho príde vziať lietadlo, tak pôjde. Keď však prišla možnosť odísť cez ten slovenský projekt, kde nás vzali do Košíc lietadlom, tak sme otcovi hovorili, že teraz sa už nemôže vyhovoriť. (Úsmev.)

Rátali ste aj s tým, že by ste šli ďalej na Západ, do ekonomicky perspektívnejších krajín, ako väčšina migrantov?

Určite nie, hoci máme príbuzných v Nemecku či vo Švédsku. Prišli sme sem s vedomím, že sme v Schengene a nemali sme dôvod ísť niekam ďalej. Od začiatku sme mali víziu, že budeme študovať a pracovať na svojej slovenskej budúcnosti.

S miestnym kňazom v Karakoši.

Nebol tam teda ani ekonomický kalkul?

My sme nehľadali ani tak peniaze, ale skôr pokoj a tu sme ho našli. Dokonca aj z médií sme poznali, že Slovensko je pokojnejšia krajina ako napríklad Nemecko.

Ako ste sa zoznámili so slovenskou manželkou?

To boli Božie cesty. (Úsmev.) Šiel som do Talianska na duchovné cvičenie so skupinou Slovákov, s ktorými som sa zoznámil, medzi nimi bola aj Maťka.

Ako Nitran s Trnavčankou ste sa teda zoznámili v Taliansku?

Áno. (Úsmev.) Ale to bolo len letmé zoznámenie počas cestovania, duchovné cvičenia boli pre mužov a ženy oddelené. Bližšie sme sa zoznámili až po cvičeniach na celosvetovom stretnutí, ktoré organizovala rehoľa, s ktorou sme boli v Taliansku.

Bolo pre vás dôležité zakotviť aj na Slovensku v kresťanských komunitách?

Určite áno, našli sme tam porozumenie.

Slováci boli skeptickí k veľkej migračnej vlne, v niektorých domácich kruhoch sme trochu povrchne označovaní za xenofóbnu krajinu. Aké boli vaše skúsenosti so Slovenskom a so Slovákmi? Cítili ste sa u nás prijatí?   

Všeobecne boli pozitívne aj negatívne. Vždy som to však bral tak, že aj v Iraku nás ako kresťanov nie všetci prijímali. Rátali sme s tým. Vieme, že aj niektorí Slováci majú problém s tým, že niekto je kresťan, niekto Róm a podobne. Ľudia nie sú dokonalí a tieto veci sú bežné. Tak som to bral.

Vedeli by ste opísať negatívne skúsenosti, s ktorými ste sa stretli?

Asi radšej nie. (Úsmev.) Nemyslím si, že má zmysel dávať to do článku. Negatívne skúsenosti boli, ale to sa môže stať každému, aj Slovákom, keď stretnú, povedzme, niekoho opitého.

Akú primárnu identitu si dnes pestujete? Máte stále bližšie k tej irackej, alebo sa z vás už stal Slovák?

Stále som Iračan, lebo tak som sa narodil a to už sa nedá zmeniť. Ale na Slovensku sa cítim doma. Som teda občianstvom Slovák a národnosťou Iračan.

Ste syriacky kresťan patriaci pod Sýrsku katolícku cirkev. Sú rímskokatolícke zvyky a liturgia u nás doma veľmi odlišné?

Ani veľmi nie. Nedávno sme boli aj so slovenskými kolegami v Iraku na chaldejskej omši a aj oni sa zhodli na tom, ako veľmi sa liturgia s tou našou podobá.

Po vašich skúsenostiach zrejme nie je ľahké odpustiť. Zápasili ste s tým ako kresťan?

Áno, nejaký čas to trvalo. Keď sme utekali a bolo to ešte čerstvé, odpustenie vo mne ešte nebolo. Keď sa na to však pozerám dnes, tak som už úplne odpustil. Dáva mi to slobodu. Keby som to neurobil, bol by som uväznený.

Komu ste museli najviac odpúšťať?

Islamskému štátu, tam bolo veľa zloby. Aj tie miesta, ktoré nebombardovali, jednoducho spálili, aby sa tam už ľudia nevrátili. Zničili všetky kríže na kostoloch, bol to jasný znak nenávisti ku kresťanom. Obzvlášť odpustenie voči nim bolo dôležité.

A čo postoj k invázii spred dvadsiatich rokov, tam ste necítili istú zášť?

To je dávno. Verím, že prišli s dobrým zámerom, ktorý nevyšiel podľa ich predstáv. Nemám dôvod ich súdiť. Aj keby prišli so zámerom kolonizovať, aj tak to už treba odpustiť.

Skôr je problém v tom, že neboli dostatočne predvídaví, že táto invázia rozmláti a uvrhne do chaosu celý Blízky východ s masívnymi následkami. Jedným z dôsledkov je okrem iného aj to, že kresťania de facto prestali existovať na územiach, kde sa rozvíjali dvetisíc rokov a kde boli korene kresťanstva. 

Ich cieľ bol však iný. Chceli ovládať Irak kvôli rope a báli sa, že bez nej budú mať problémy. Ak Irak ovládnu, budú mať ľahší prístup ku kľúčovej surovine v regióne, ktorý budú mať pod kontrolou. To sa nedá nazvať inak. Krajiny, ktoré spolupracujú s Amerikou, majú od nej pokoj, a tie ktoré nespolupracujú, majú problém. Nikto by neriskoval, že pôjdem len tak oslobodiť nejakú cudziu krajinu. Určite v tom boli pragmatické záujmy.

O arogancii Američanov je známe, že keď prídu vládnuť do cudzej krajiny, nemajú ktovieaký rešpekt k cudzím a ich zvyklostiam. Zažili ste niečo také?

Boli dobré aj zlé skúsenosti. Napríklad, keď prišli vojenské autá a hádzali nám čokolády, aby dali najavo, že sú mierni a nemusíme sa ich báť. Ale videli sme aj to, ako strieľali ľudí na ulici.

Keď chytili nejakého teroristu?

Nemusel to byť ani terorista, stačilo, že bol podozrivý.

To ste videli na vlastné oči?

To sa dialo bežne. Keď išli po ceste, nemohlo ich žiadne iné auto predbehnúť alebo byť blízko nich. Vtedy ich postrieľali. Počuli sme o prípadoch ešte v začiatkoch invázie, keď bežní ľudia ešte nevedeli, že americké autá nesmú predbiehať ani byť blízko nich. Rovno ich zastrelili, keď sa k nim priblížili. Neexistuje vojna bez zločinov. Vojna spôsobuje veľké zlo.   

Inváziu do Iraku spustil George W. Bush, silno veriaci kresťan, ktorý sa modlil za správnosť rozhodnutia a ktorý tvrdil, že toto rozhodnutie mal s Bohom prediskutované a vyriešené. Ako sa k tomu staviate vy ako kresťan, keď niekto spustí nelegitímnu vojnu s takýmto vyznaním?

Ak to mal prediskutované s Bohom, tak by to mal na poslednom súde vedieť obhájiť. Naozaj sa k tomu nedokážem vyjadriť. Ako obyčajní ľudia nedokážeme vidieť, čo mal v srdci a nevidíme ani všetky politické súvislosti.

Fotografia interiéru Moreesovho pôvodného domu po bombardovaní Karakoša (pred rekonštrukciou).

Myslíte, že sa vo vašej domovine ešte niekedy podarí obnoviť silné kresťanské komunity?

Iba ak tam vznikne silný štát a zákon bude fungovať pre všetkých. Najprv sa však musia moslimovia dohodnúť medzi sebou a následne aj s Kurdmi.

Na Kurdov ste hľadeli ako na menšinových partnerov? Predsa len, zohrali aj istú pozitívnu rolu… 

Z toho máme zmiešané pocity. Bránili nás, ale potom mesto opustili bez toho, aby nám to oznámili. Čosi podobné sa stalo aj pri jezídoch [náboženská menšina zo severného Iraku, pozn. red.], nestíhali utekať, vzali im ženy a predali ich. Sú to politické rozhodnutia, ktoré nedokážeme poznať do dôsledkov. Myslím však, že bežní ľudia na Blízkom východe sú dobrí a menej radikálni, ako ich politické vedenie.

Mali ste vy a vaša rodina veľa priamych zlých skúseností s Islamským štátom?

Najväčšia negatívna skúsenosť spočívala v tom, že sme museli utiecť. Ušli sme však včas, do priameho kontaktu sme sa tak s nimi nedostali. Prišli až po nás. Bombardovanie sa však začalo skôr. Po prvom bombardovaní sme ušli a po troch dňoch sme sa vrátili. Natrvalo sme ušli až po druhom ostreľovaní. Ale to mnohí netušili, že odchádzajú natrvalo, preto si vzali len málo vecí. Chvíľu to trvalo, kým sme si uvedomili, že sa nevrátime nikdy. 

Foto – Slovenská katolícka charita