Toto je vo svete sociálnych sietí veľmi unikátny krok, priam revolučný. Až doteraz totiž všetky také komerčné siete lipli , naopak, na maximálnom tajnostkárstve. O tom, podľa akých pravidiel vyberá ich systém príspevky na viditeľnú „stenu“, nemali presný pojem ani ich skutoční platiaci zákazníci, teda zadávatelia reklamy, nieto bežný používateľ, ktorý bol jedným z predávaných produktov.
Pôvodná motivácia na také tajnosti bola určite hlavne obchodná, ale nepriehľadný systém zároveň viedol k čoraz silnejšiemu stihomamu medzi používateľmi: niečo som napísal, ale ostatní si to nevšimli… alebo ma v skutočnosti ticho cenzurujú? Do ľudového slovníka vstúpil pojem shadowban, označujúci stav, keď sami vidíte svoje príspevky, ale sieť ich schováva pred vašimi kamarátmi, a vôbec, zvyškom sveta. Akoby nad vami bdela nevyspytateľná digitálna pestúnka.
Ako je známe, to, že ste paranoidní, ešte neznamená, že po vás naozaj nejdú. Keď po nákupe Twittera Muskom vyšlo najavo, že bývalé vedenie sociálnej siete naozaj pred prezidentskými voľbami ticho obmedzovalo šírenie správ o obsahu notebooku Huntera Bidena, mohli všetci kritici povedať: „Vidíte! To je ono!“ Táto udalosť bude zrejme ešte mať dohru v Kongrese, ale ak by sa nič nezmenilo, mohla by sa odohrať kedykoľvek znova. Nepriehľadné kalifornské komnaty, v ktorých sa rozhoduje, čo má svet vidieť a čo nie, na zneužívanie mocenského postavenia priamo zvádzajú.
Otvorenie algoritmu Twittera má za cieľ pravý opak. V open-source systéme, ktorého detaily si môže naštudovať každý programátor, nemôže ani jeho vlastník Elon Musk vykonávať neviditeľné zmeny na manipuláciu verejnej mienky. V podstate je to pokus o pravý opak, radikálnu úprimnosť voči zvyšku sveta. „Slnečné svetlo je najlepšia dezinfekcia,“ povedal kedysi sudca amerického Najvyššieho súdu Louis Brandeis. Princípu transparentnosti sa snaží držať väčšina slobodnejších štátov tejto planéty. Ak by Twitter nastúpil na tú istú loď, dôvera medzi ním a jeho používateľmi by sa tým mohla posilniť.
Takýto krok v sebe však skrýva aj riziko. Nie všetci, ktorí zasadnú na čítanie zdrojového kódu, tak budú robiť s cieľom pomôcť Twitteru k väčšej kvalite služieb. Medzi „čitateľmi“ budú aj protivníci, od úplne obyčajných podvodníkov, ktorí sa snažia naivnejším používateľom predať bitcoiny, až po tajné služby cudzích štátov, ktoré bude zaujímať hlavne to, aké chyby v sebe algoritmus má a ako by sa ich dalo využiť na presadzovanie vlastných záujmov. A keďže Twitter nebol z technologického hľadiska práve najsilnejšia firma, nejaké chyby sa v jeho algoritme určite nájdu.
Trochu to bude pripomínať „sedem statočných“: dobrí hekeri, zvaní v komunite „biele klobúky“, sa budú snažiť odhaliť a opraviť chyby, ktoré by mohli zneužiť nepriatelia, a zlí hekeri, „čierne klobúky“, sa zase budú pátrať po chybách, ktoré si „biele klobúky“ nevšimli. Tento súboj poznáme už veľmi dlho zo sveta softvéru s otvoreným kódom a rozhodne sa nedá povedať, že by „biele klobúky“ mali vždy navrch, aj keď z dlhodobého hľadiska to tak býva.
Tentoraz však budú biele a čierne klobúky bojovať o fungovanie systému s niekoľkými stovkami miliónov používateľov. V stávke je veľa. Aj krátky triumf čiernych klobúkov by mohol otriasť dôveryhodnosťou Twittera. Ale zatuchnutý svet sociálnych sietí už takú „vojnu za nezávislosť“ nutne potreboval. Bez nej by sme časom boli nespokojnými obyvateľmi tesných digitálnych klietok, ktorí ani nezahliadnu svojich žalárnikov.
Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.