Editorkou publikácie je Ľudmila Pastierová, ktorá sa s manželom, Olegom Pastierom, podieľala na vydávaní samizdatovej literatúry. Olegovi Pastierovi v napísaní tento knihy zabránila choroba a predčasná smrť.
V poznámkach pri príprave projektu napísal: „Chcel by som sa vyhnúť glorifikácii celého obdobia, zdôrazňovaniu výnimočnosti konania protagonistov okolo samizdatu“.
Jeho manželka k publikácii pristupovala vecne, komplexne a s istým odstupom. Na knihe spolupracovala aj jeho dcéra- Lucia Čarná a prináša archívne texty Jiřího Oliča, Olega Pastiera, Igora Kalného, Tomáša Petřivého, Milana M. Šimečku, Františka Mikloška, Ivana Hoffmana, Marty Frišovej a mnohých ďalších. Pre ľudí, ktorí si túto dobu pamätajú, je to nostalgický návrat k ideálom mladosti, pre neskôr narodených je kniha časovou schránkou minulej doby.
Boli prenasledovaní, ale žili komunitne
Štruktúra diela je časovo členená na publikačné aktivity, ktoré vychádzali v disente – najskôr časopisy, neskôr knihy, ponúka aj výber článkov (pozoruhodné je, že nezostarli) a na konci dnešnú reflexiu niektorých účastníkov a archívne spisy ŠtB.
Sústreďuje sa na Bratislavu, ale previazanosť aktivít zahŕňa do jej výberu aj českých autorov či aktivistov z Košíc. Keď poznáme fakty o prenasledovaní disentu v čase normalizácie, tak je pozoruhodné, že napriek nutnosti utajenia žili komunitným životom. Často sa stretávali, trávili spolu čas, vytvorili si vlastnú realitu oproti tej, v ktorej žila väčšinová spoločnosť. Pokiaľ ste prejavili nesúhlas s režimom, vyčlenil vás a ocitli ste sa mimo diania. Podpora rovnako zmýšľajúcich ľudí bola nevyhnutná. Stáť proti systému osamote bolo takmer nemožné.
Zaujímavou skutočnosťou bolo, že disent spájal veľmi široké názorové spektrum ľudí – od bývalých komunistov až k predstaviteľom tajnej cirkvi. Niežeby bol jednotný, ale v situácii ohrozenia boli ľudia nútení spolupracovať. Keďže išlo o silné osobnosti, výsledok je o to cennejší.
Za zvláštny som vždy považovala fakt, ako veľmi sa okrem literátov angažovali výtvarníci. Nielen ako grafici a ilustrátori publikácií, ale ako určujúci členovia komunity.
Kniha venovaná trom osobnostiam
Ľudmila Pastierová knihu venovala trom osobnostiam, ktorých osud bol tragický – Tomášovi Petřivému, perzekvovanému Štátnou bezpečnosťou, ktorého smrť nie je dodnes vyjasnená, Igorovi Kalnému, ktorý svoj život ukončil v roku 1987 dobrovoľne a Vladimírovi Archlebovi, ktorý zomrel ako 54-ročný. Vystúpiť z kruhu, ktorý určil normalizátor, bolo fatálne rozhodnutie so závažnými dôsledkami.
Publikácia tohto typu nerieši etické otázky či motivácie aktérov. Väčšina z nich sa k tejto téme v médiách opakovane vyjadrila. Otázka pre čitateľa knihy však stále zostáva nemenná: ako by som v ich situácii konal ja?
Veľmi cenné sú osobné spomienky Ľudmily Pastierovej, ktorá prepísala mnoho samizdatových textov. Medzi nimi bola aj kniha Evy Kantůrkovej Přítelkyne z domu smutku. Popisuje pobyt vo väzení, kde sa ocitla za protištátnu činnosť. Takže presne vedela, čo ju po prípadnom zatknutí čaká. Silnú motiváciu a zaujímavý osud majú všetci aktéri, ktorých mená či články nám publikácia ponúka.
Keď s odstupom času vidíme fotografie použité v knihe – prekvapí ich malý počet a nízka kvalita. Z dnešného pohľadu je to nepochopiteľné, ale v nie tak dávnej minulosti bolo fotografovanie pomerne zložitým technologickým procesom a nebolo bežné robiť desiatky záberov denne. Navyše, spoločné fotografie boli veľmi dobrým dôkazovým materiálom v rukách ŠtB.
V týchto dňoch si pripomíname Sviečkovú manifestáciu. Slobody sa nedovolávali len kresťania, ale zúčastnila sa na nej väčšina protirežimných aktivistov. Po roku 1989 sme zažili, že predstava slobody a fungovania štátu je veľmi rôznorodá a spoločnosť sa delila a naďalej delí. Kniha Fenomén samizdat zachytáva étos čias, keď bolo dobro a zlo jasne definované a ľudia sa dokázali kvôli dôležitej veci spájať.