Doktorand o odvolaní Homzu: Obvinenia sú súčasťou snáh o zrušenie Katedry slovenských dejín

Je pravda, že v študentskej ankete z minulého semestra nezazneli sťažnosti len na profesora Homzu, ale aj na ďalších ľudí?

Áno. V jednej sťažnosti v rámci študentskej ankety spomenuli aj mňa, konkrétne tam zaznelo, že „magister Burda traumatizuje študentstvo“. Zároveň sa tam objavili aj sťažnosti na Katedru slovenských dejín ako takú – vyčítali nám, že sme nacionalisti, kryptoľudáci a utláčame ženy.

Čo na tie výčitky hovoríte?

Tieto obvinenia sú súčasťou snáh o zrušenie Katedry slovenských dejín. Viacerí ľudia už dlhšie tvrdia, že táto katedra ako taká by nemala existovať, lebo ide o nacionalistický diskurz. Vraj celý ten termín „slovenské dejiny“ je nacionalistický.

Nemalo by byť normálne sústrediť sa na dejiny krajiny, v ktorej žijete?

Slovenské dejiny sa netýkajú iba nášho územia, nekončia sa v Komárne. Končia sa v Záhrebe, Osijeku alebo pomaly v Konštantínopole. A na druhej strane siahajú až po Baltik. Preto hovorím skôr o dejinách spoločenstva, ktoré sa nazýva Slováci. Keď sa ma niekto pýta, načo nám sú národné dejiny, ja sa pýtam, načo v rámci spoločenstva existuje pamäť. Keby som na to mal odpovedať, tak poviem, že pamäť nám pomáha sa zorientovať v prítomnosti a budúcnosti. Zároveň si každé spoločenstvo zo svojej histórie vyberá udalosti, ktoré formujú jeho identitu.

Toto hovoríte, keď s kolegami diskutujete o slovenských dejinách?

Áno, lebo mi tvrdia, že „to by vôbec nemalo existovať, že sú to prekonané koncepty...“ Pri takýchto debatách, ktoré nikam nevedú, je obľúbené hovoriť o prekonaných konceptoch. Ale nikdy nikto nenavrhne, čo by malo prísť namiesto nich.

V čom sú dejiny Slovenska špecifické?

My sme jediná krajina Vyšehradskej štvorky, ktorá nemá svoj národný naratív. Maďari majú tisíc rokov Uhorska, ktoré považujú za svoje dejiny. Česi majú svoje České kráľovstvo, Poliaci majú Piastovcov a svoju národnú hrdosť odvodzujú od toho, že trikrát dobyli Moskvu. Čo máme my? Vždy, keď na našom území vznikol nejaký väčší celok, spravila sa hrubá čiara, všetko to, čo sa udialo predtým, sme zrazu považovali za cudzie. V rámci prvej Československej republiky sme sa dištancovali od Uhorska, počas Slovenského štátu od ČSR, počas Povstania od Slovenského štátu. A komunistická strana spravila najhrubšiu čiaru, lebo všetko predtým bolo buď feudálne, alebo buržoázne.

Ako vnímate, ak niekto vyhlási slovenské dejiny za prekonaný koncept?

Príliš sa to podobá na onú hrubú čiaru, ktorej sa dopustili v 50. rokoch, keď označili koncept národných dejín za mravne nebezpečný pre fungovanie proletárskeho štátu. Dnes je tento koncept nebezpečný pre tých, ktorí chcú pokračovať v atomizácii spoločnosti, aby následne mohli pretvoriť človeka “na svoj obraz” – predtým “homo sovieticus”.

Kde sa odohrávajú tieto diskusie?

Klasicky na akademickej pôde – v rámci prednášok, na chodbách, alebo keď máme katedrovicu, ideme do nejakého podniku a tam sa rozprávame o takýchto témach.

Ešte sa teda s názorovými oponentmi rozprávate...

Donedávna sme si vedeli vždy nájsť cestu k spoločnému dialógu.

Kedy sa to zlomilo?

Za seba musím povedať, že v týchto dňoch. Do osobnej roviny to prerástlo v momente, keď kolega a kamarát Michal Augustovič uverejnil na Štandarde článok venujúci sa tejto téme, respektíve, keď ho zavesil na Facebook. V komentárovej sekcii sa strhla extrémne verbálne agresívna “diskusia”, do ktorej sa zapojili okrem iných aj ľudia, s ktorými som mal v podstate kladné vzťahy. Samozrejme, aj ďalší študenti, respektíve študentky Filozofickej fakulty mali neukojiteľnú potrebu vyjadriť sa na adresu odvolania profesora Homzu, v zmysle “kopnúť si do chlapa, keď už leží”. Týchto študentov formujú aj akademičky z Centra rodových štúdií a smerujú ich k progresívnemu názorovému spektru.

Akým spôsobom a kde ich formujú?

Na prednáškach, na seminároch. Od ľudí, ktorí tieto semináre navštevujú, som počul, že sa tam bavia o veciach, za ktoré by sa nemuseli hanbiť americkí demokrati. Napríklad kritizujú základné kategórie, spochybňujú existenciu žien a mužov a presadzujú takzvaný rodovo neutrálny jazyk. Keď ja argumentujem psychologickými výskumami, ktoré hovoria, že kategorizácia žena/muž je pre vývin človeka dokonca dôležitejšia, než sú kategórie hore/dole a jej neexistencia môže rozložiť ľudskú psychiku, tak mi povedia „ale to si vymýšľaš... si len zaseknutý v starých štruktúrach... vyjadruješ sa homofóbne“.

Znie to ako hustá atmosféra.

Áno. Veľmi sa snažím krotiť, ale keďže mi vytkli, že traumatizujem študentstvo, asi sa mi to nepodarilo (smiech). Na druhej strane, nepripadá mi ako náhoda, že v študentskej ankete zazneli sťažnosti práve na štyroch garantov Katedry slovenských dejín. Pokiaľ by ich odvolali, tak by katedra skončila.

Na stretnutí, kde dekan odvolal Martina Homzu z vedenia Katedry slovenských dejín, vraj Zouhar prisľúbil zlúčenie vašej katedry s katedrou všeobecných dejín.

Áno, spojením Katedry všeobecných dejín a slovenských dejín by mala vzniknúť jedna Katedra histórie.

Čo to znamená pre zamestnancov Katedry slovenských dejín?

No, tak buď vyhadzovanie, alebo znižovanie platov, alebo znižovanie prémií, alebo celkovo, že nebudú jednotlivci dostávať nejaký špeciálny priestor. Dôležitejšie je však to, čo to znamená pre slovenské dejiny ako koncept. Tak, ako jednotlivec má pamäť, kolektív má históriu (z gréckeho slova, znamená “príbeh”). A rovnako ako jednotlivec bez pamäte doslova nevidí svet, kolektív bez histórie sa nevie orientovať do budúcnosti.