Môžu zmeniť západné tanky situáciu na ukrajinskom bojisku?

Ukrajina sa usiluje o získanie tankov západnej výroby už dlho, tieto snahy však nabrali vysokú intenzitu až na jeseň 2022 a kulminovali vznikom „tankovej koalície“, ktorá začala avizovať a následne aj realizovať dodávky takýchto pásových vozidiel pre Kyjev. Už v čase prípravných krokov sa viedli vzrušené diskusie o skutočnom význame západných tankov pre rusko-ukrajinskú vojnu, podobné predchádzajúcim debatám o raketometoch HIMARS.

Dva extrémne tábory

Keď sa na jar roku 2022 začalo hovoriť o dodávkach týchto amerických raketových systémov, čoskoro sa medzi komentátormi v médiách sformovali dva extrémne tábory. Podľa jedného nemohlo mať niekoľko raketometov zásadný význam pre priebeh či výsledok vojny, zatiaľ čo druhý hlásal, že ide o bezmála „magickú“ zbraň, ktorá dokáže takmer sama poraziť agresora. Bolo však veľmi príznačné, že takéto názory zneli prevažne od nadšených a čerstvo poučených laikov, zatiaľ čo experti na vojenskú techniku boli trochu triezvejší.

Všeobecne tvrdili, že menší počet moderných zbraňových systémov, pokiaľ bude nasadený skutočne správnym spôsobom a v koordinácii s ďalšími prvkami, určite nedokáže sám osebe vyhrať vojnu, avšak môže mať na situáciu na bojisku naozaj významný vplyv. Práve to sa potom naozaj stalo, pretože raketomety HIMARS podstatne prispeli k zastaveniu ruskej letnej ofenzívy na Donbase a výrazne pomohli aj počas ukrajinského postupu pri Charkove a Chersone. Bez kvalitného výcviku, prieskumu a podpory by to však nedokázali.

Presne to isté platí aj o západných tankoch. Obe krajné a zavádzajúce názorové pozície môžu ľahko zastávať tí, ktorých znalosti vojenskej techniky sa často obmedzujú na načítanie niekoľkých článkov vo Wikipédii. Lenže celá záležitosť je oveľa zložitejšia. Okrem číselných parametrov, ktorými možno oslňovať senzáciechtivé publikum, totiž zohráva úlohu aj obrovské množstvo ďalších faktorov, ktoré napospol patria do oblasti vojenskej taktiky a logistiky.

Z rýdzo technického hľadiska sa dá krátko konštatovať, že západné tanky bývajú proti vozidlám ruskej, respektíve sovietskej konštrukčnej školy väčšie a silnejšie pancierované, a preto aj oveľa ťažšie. Ak sa hmotnosť sovietskych a ruských typov väčšinou pohybuje medzi 40 a 50 tonami, dnešné západné tanky presahujú 60 ton a niektoré sa dostávajú až k 70 tonám. To pramení z úplne odlišného prístupu, ktorý konštruktéri na oboch stranách praktizovali.

Malá silueta

Sovietski inžinieri sa totiž usilovali predovšetkým o malú siluetu tanku, ktorý tak mohol byť celkovo menší. Museli teda pancierom chrániť menší objem, čo znamenalo nižšiu hmotnosť. Nízka silueta navyše sťažovala videnie vozidla. Predovšetkým preto bol v sovietskych tankoch od 60. rokov prítomný nabíjací automat, ktorý umožnil odstrániť z posádky ľudského nabíjača a zredukovať ju na tri osoby, teda vodiča v korbe a veliteľa a strelca v kompaktnej veži. Práve toto riešenie však začalo produkovať aj zásadné systémové problémy.

Nabíjací automat spolu so zásobou munície vo veži totiž privodil obrovskú zraniteľnosť týchto tankov. Po prieraze panciera obvykle nastáva sekundárna explózia munície, ktorá, samozrejme, usmrtí posádku a často tiež odtrhne vežu. Výsledkom sú traja mŕtvi vojaci a absolútne zničené vozidlo. To však zodpovedá sovietskemu prístupu, ktorý dlhodobo hľadel na tanky ako na „spotrebný materiál“ a viac-menej to isté aplikoval aj na mužov v nich.

Západné armády sa vydali úplne odlišnou cestou, pretože ich najvyššiu prioritu predstavovala ochrana posádky. A nešlo len o elementárnu hodnotu ľudského života, ale aj o praktické vojenské hľadisko. Pokiaľ je tank po zásahu poškodený, nie však zničený, dá sa opraviť a opäť poslať do akcie. Kvalitný výcvik posádky si vyžaduje veľa času a peňazí, takže ak posádka prežije skazu vozidla, môže bojovať ďalej a armáda nestráca skúsenosti. Západní inžinieri teda pri nových tankoch kládli na prvé miesto zvýšenie šancí posádky na prežitie.

Tanky krajín NATO preto väčšinou mávajú silnejšie pancierovanie a rozmernú vežu, v ktorej sa munícia skladuje oddelene od priestoru posádky. Riziko sekundárnej explózie je výrazne menšie, a keď už k nej predsa dôjde, posádka často vyviazne len s ľahkými zraneniami. Západné stroje môžu ťažiť aj z priemyselnej vyspelosti krajín NATO a EÚ, ktoré vytvorili účinnejšie senzory pre riadenie paľby, takže leopardy, challengery či abramsy môžu detekovať a zničiť nepriateľské „téčko“ oveľa skôr, než by ich nepriateľ mohol zaregistrovať a zničiť ich.

Len jeden prvok mašinérie

Mohlo by sa teda zdať, že západné tanky držia v rukách všetky tromfy, avšak práve tu končia znalosti väčšiny nadšených laikov z radov novinárov a politikov. Porovnávať silu panciera alebo dostrel kanónov môže byť zaujímavé, lenže strety samotných tankov (asi v štýle hry World of Tanks) sa v skutočnom svete odohrávajú veľmi zriedkavo. Tanky tvoria len jeden prvok vojenskej mašinérie, prvok určite vysoko dôležitý, ale sám osebe nepostačujúci.

Práve to sa koniec-koncov prejavilo aj v niekoľkých veľkých bitkách v rusko-ukrajinskej vojne, napríklad pri mestách Sumy alebo Trosťanec a nedávno aj pri Vuhledare. Väčšina tankov ukrajinskej armády totiž patrí k sovietskej škole a z hľadiska parametrov ide o vozidlá v najlepšom prípade viac-menej rovnaké ako ruské tanky, často aj horšie. Napriek tomu Ukrajinci vo všetkých týchto bitkách presvedčivo zvíťazili a spôsobili Rusom ťažké straty.

Vysvetlenie evidentne presahuje oblasť technických parametrov tankov. Kľúč k víťazstvu, ktorý Ukrajinci ovládajú, zatiaľ čo Rusi nie, totiž reprezentujú personálne, taktické a logistické faktory. Sebalepší tank sám osebe dokáže veľmi málo, ak nebude mať dobre vycvičenú posádku, ak sa použije nevhodným spôsobom a ak nebude disponovať logistickým zabezpečením. Šťastím Ukrajincov je, že týchto skutočností sú si dobre vedomí aj plánovači západných armád a že tomu zodpovedá charakter zahraničnej pomoci.

Od prvých dní vojny je evidentné, že Ukrajinci výborne ovládajú taktiku takzvaných kombinovaných zbraní (combined arms), teda umenia správne „poskladať“ rôzne druhy techniky a nasadzovať ich tak, aby sa vzájomne posilňovali a kryli. Tanky majú obrovskú ničivú silu, avšak môžu byť zraniteľné protitankovými riadenými strelami. Musí ich teda sprevádzať pechota, ktorá sa postará o elimináciu tejto hrozby a tiež o obsadenie nepriateľských pozícií. Táto pechota potrebuje kvalitné obrnené vozidlá, ktoré dokážu držať krok s tankmi.

Pred tankmi a pechotnými vozidlami musí postupovať prieskum, ktorý zistí prípadné pasce, zatiaľ čo za nimi je delostrelectvo starajúce sa o diaľkovú palebnú prípravu a podporu. Musí sa pripojiť protivzdušná obrana a tiež ženijná technika, ktorá si poradí s prirodzenými alebo umelými prekážkami na bojisku. A to všetko, samozrejme, potrebuje kvalitné logistické zabezpečenie, pretože súčasná technika spotrebuje veľa paliva a munície.

Inými slovami, ak by západné krajiny venovali Ukrajine „len“ niekoľko desiatok tankov, naozaj by sa toho na bojisku asi veľmi nezmenilo. Západ však posiela aj pechotných obrnencov ako nemeckých marderov alebo amerických bradleyov, dodáva tiež delostrelectvo, ženijnú či vyslobodzovaciu techniku, protivzdušné prostriedky a ďalšie kategórie výzbroje a poskytuje aj prípravu ukrajinských vojakov pre všetky moderné zbraňové systémy. Nejde len o mužov, ktorí ich majú obsluhovať v boji, ale aj o tých, ktorí ich budú udržiavať a opravovať.

Z rôznych čriepkov informácií o dodávkach a výcviku je možné zostaviť síce nekompletné, ale veľmi jasné kontúry celkového obrazu. Ukrajinská armáda buduje nové mechanizované brigády, ktoré budú disponovať výhradne (alebo takmer výhradne) západnou technikou. V takej brigáde bude zrejme tankový prápor, niekoľko práporov mechanizovanej pechoty, oddiel delostreleckej podpory a ďalšie prvky zostavené (viac-menej) podľa príručiek NATO. Tieto brigády by mali vytvoriť „hrot“ ukrajinských protiofenzív na jar a v lete roku 2023.

Tanky budú, pochopiteľne, predstavovať vysoko významný kamienok tejto „mozaiky“. Ostatne aj úporná vytrvalosť Kyjeva v snahe získať západné tanky je najlepšou odpoveďou všetkým, ktorí po prvých debakloch ruskej armády začali vyhlasovať, že takéto obrnené stroje ako také sú zastarané. Ruské neúspechy v skutočnosti vypovedajú predovšetkým o neschopnosti ruských veliteľov, zatiaľ čo Ukrajinci svoje tanky nasadili spravidla efektívne a úspešne.

Spojenie palebnej sily, pancierovej ochrany a terénnej pohyblivosti, ktoré tanky ponúkajú, sa naďalej ukazuje ako nenahraditeľné. To isté platí aj o ďalších druhoch techniky, ktoré fungujú v rámci taktiky „kombinovaných zbraní“. Ukrajinci jasne preukázali schopnosť ju aplikovať aj so staršími zbraňami, a preto možno očakávať, že kombinácia tejto taktiky a modernej západnej výzbroje (vrátane tankov) prinesie ukrajinskej armáde ďalšie úspechy.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.