Zaujímavejšie sú hodnotenia, ktoré upozorňujú, že Rusko sa (chtiac nechtiac) stáva vazalom Číny, hoci aj v nich cítiť kus zaujatosti.
Samotní hlavní aktéri trojdňového stretnutia – prezidenti Putin a Si Ťin-pching, nazývajúc jeden druhého drahým priateľom, oznámili svetu, že pracujú na zmene, ktorá sa neudiala 100 rokov. Možno preháňajú, aj keď taký Washington vlastne v zhode s nimi vyhlásil, že Rusko a Čína chcú zmeniť pravidlá medzinárodného poriadku. A to by teda bola zmena storočia.
Triezvejší pozorovateľ zaznamenal predovšetkým fakty podpísaných dokumentov a zmlúv, ktoré zabezpečujú predovšetkým ekonomickú spoluprácu – dodávky nerastných a energetických surovín do Číny a vpustenie čínskych firiem na ruský trh s cieľom nahradiť firmy západné. Z rôznych aspektov pôjde o spoluprácu vzájomne výhodnú.
Na trojdňovom stretnutí sa však určite nejednalo len o ekonomike. Ako čerešnička na torte alebo aj klinec udretý po hlavičke pôsobí spoločný verbálny útok Ruska a Číny na Spojené štáty, aby tieto prestali podkopávať medzinárodnú bezpečnosť a svetovú stabilitu. Ak sa teda niekto teší z toho, že Rusko sa nevyhnutne oslabuje vojnou na Ukrajine, musí zároveň spozornieť, že Čína sa posilnila pritiahnutím Ruska do svojho gravitačného poľa. A zrazu tu máme nielen ekonomické partnerstvo Ruska a Číny, ale priamo vyzývateľský tandem. Inak povedané, figúrky na svetovej šachovnici sa významne pohli a bude to mať svoje dôsledky.
To, že vojna na Ukrajine a následné západné sankcie spôsobia obrat Ruska smerom k Ázii predpovedali viacerí pozorovatelia. Očakávané sa stalo realitou. Odlišné sú však hodnotenia tohto procesu. My v Európe máme sklon vidieť v tomto geopolitickom pohybe úpadok Ruska a jeho odkázanosť na Čínu. Hlbšie znalosti ruských dejín však odhaľujú, že rusko-ázijské spojenectvá majú stáročnú tradíciu, navyše vo svojom čase zásadne formovali ruské spoločenstvo a národ a v istých obdobiach boli aj jeho záchranou. Kedysi to boli Tatári a Veľká horda, dnes je to Čína. A v prekvapujúcich historických paralelách sa opakuje aj ruský boj o Ukrajinu.
V polovici 13. storočia sa Mongoli, po úspešných ťaženiach, stiahli z Európy a dokonca ani na Ukrajine a v Rusku nezanechali žiadne vojská, ktorými by si tu chceli zabezpečiť nadvládu. V tom istom čase predstavovala pre Moskovskú Rus oveľa väčšiu hrozbu Západná Európa. Nemeckí rytieri mali po dobytí Pobaltia tiahnuť na pravoslávnu Rus, nepochybne aj s poslaním obracať na pravú vieru. Rozhodujúcu úlohu v zápase s týmto nebezpečenstvom zohral knieža Alexander Nevský, ktorý nielen porazil vo viacerých bitkách teutónskych rytierov, ale uvedomil si, že pre definitívne odvrátenie hrozby, musí získať iného, silného spojenca. Tým sa preňho stal mongolský, respektíve tatársky „dobrý chán“ Batu, ako ho Rusi nazývali. Bolo to v roku 1251, keď Alexander Nevský zavítal do Batuovej Hordy a stal sa jeho adoptívnym synom, čiže vazalom. Z tejto podriadenosti vyplývalo pre Rusov platenie daní, za čo však získali vojenskú pomoc, ktorou mohli čeliť Západu.
Ďalšie peripetie rusko-tatárskeho vzťahu boli zložité, o to viac, keď sa Veľká horda v 14. storočí rozdelila. V každom prípade viacerým kniežatstvám a mestám na Rusi zblíženie s Tatármi zabezpečovalo bezstarostnú existenciu, až prosperitu. Bohatli z nerušeného obchodu a mali dostatok zdrojov aj na platenie dane Tatárom za vydržovanie vojska.
Z dnešného hľadiska je osobitne zaujímavé 17. storočie, hlavne obdobie náboženských vojen v Európe, počas ktorých sa Poľsko stalo baštou katolicizmu a ku ktorému boli ešte v rokoch 1617 – 1618 pripojené územia západného Ruska a Ukrajiny. Poľsko (alias Rzeczpospolita) teda zohrávalo úlohu zadržiavania Ruska, ktoré (hoci pravoslávne) bolo stúpencom protestantskej únie. Poľsko, vyčerpané vnútornými zápasmi na získaných ruských a ukrajinských územiach a to aj z dôvodu netolerancie k pravoslávnym obyvateľom, prehralo a Ukrajinu stratilo. Rusko (už vtedy) chápalo pripojenie Ukrajiny v roku 1653 ako záchranu jej pravoslávneho obyvateľstva.
Zároveň s týmto bojom na Ukrajine prebiehal proces migrácie Rusov na východ. Ruskí dobrodruhovia, obchodníci aj ctižiadostiví šľachtici obsadzovali územia na Sibíri, zakladali tu osady a mestá a týmto spôsobom približovali hranice Ruska až k Číne.
Tento stručný historický exkurz ukazuje, že pohyb smerom na východ a spojenectvo s Áziou je v koreňoch Ruska. Ani dnes sa teda nedeje nič výnimočné. Je pravdou, že od doby Petra Veľkého zaznamenávame aj ruské snahy včleniť sa do Európy. Takéto úsilie trvalo zhruba 300 rokov a jeho vyvrcholením azda bola Gorbačovova vízia spoločného európskeho domu. Odpoveďou mu bol európsky blahosklonný nezáujem a následne americké vytrvalé približovanie vojsk NATO k ruským hraniciam. Tam sa aj začal dnešný, opätovný obrat Ruska k Ázii.
Ale späť do súčasnosti. Uzavretie komplexného strategického partnerstva Ruska a Číny znamená, že Rusko významne posilnilo svoju výdrž vo vedení takzvanej opotrebovávacej vojny na Ukrajine. Tým sa aj znížila pravdepodobnosť, že Ukrajina môže v tejto vojne v dohľadnom čase vyhrať, v tom zmysle, že vytlačí Rusko z anektovaných území.
Ešte významnejším dôsledkom je zvýšenie geopolitickej váhy Číny, protivníka Spojených štátov číslo jedna. Kto vie, či dnes vo Washingtone aj neľutujú, že hrou na Ukrajine opustili odveký imperiálny princíp rozdeľuj a panuj a priamo prispeli k spojenectvu svojich najväčších rivalov. Preto by ani neprekvapilo, ak by sa rýchlejšie ukončenie vojny zrazu stalo americkým záujmom, a to aj za cenu poníženia Ukrajiny. Napokon, omen nomen – Ukrajina, okrajová záležitosť. Bohužiaľ.