Koľkokrát si ponorení do krízovej situácie túžobne povzdychneme: „Kiežby to už bolo za nami!“ Kiežby sa tá pandémia, vojna či hádka konečne skončili. Nestačíme sa spamätať z jednej a už je tu ďalšia. Nečudo, že dôsledkom je aj fantazírovanie o pomyslenom „diaľkovom ovládaní“ života, ktorým by sme mohli tie nepríjemné udalosti preskočiť jedným klikom. Nech je už všetko šťastne za nami. Filmové spracovanie tejto myšlienky siahalo svojho času aj na Oscara.
Pohľad do evanjelia prezrádza, že voči týmto túžbam nie sú imúnni ani kresťania. Už prví Ježišovi žiaci mali zajačie úmysly, keď išlo do tuhého. Minimálne trikrát ich Ježiš pripravoval, že sa veci zhoršia, ale nakoniec sa všetko skončí dobre.
Kánonické evanjeliá zachytávajú tri Ježišove predpovede vlastného utrpenia, smrti a vzkriesenia. Keď to urobil po prvýkrát, Šimon Peter ho začal odhovárať. Za to si vyslúžil tvrdé slová svojho Majstra: „Choď mi z cesty, satan, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“ (Mk 8, 33) Keď sa to stalo druhý raz, apoštoli sa začali hádať, kto z nich je väčší. Znova dostali lekciu, že ak chcú byť prví, majú slúžiť. (Mk 9,35) A po tretej predpovedi sa to opäť ubralo rovnakým smerom. „Synovia hromu“ Jakub a Ján prišli za Pánom Ježišom s prosbou: „Daj, aby sme sedeli v tvojej sláve jeden po tvojej pravici a druhý po ľavici.“ (Mk 10, 35)
O čo im vlastne ide? Apoštoli sú na ceste, ale oni by už najradšej kdesi sedeli. Sú na ceste do Jeruzalema, ale oni by to už chceli mať za sebou. V tejto ich žiadosti sa črtá túžba preskočiť problémy. Na slová o bezmocnosti svojho majstra reagujú nárokom moci. Oni nechcú len jednoducho preskočiť nepríjemné chvíle. Chcú byť jeho pravou a ľavou rukou. Podieľať sa na jeho mesiášskej vláde. Len nedávno predsa počuli z jeho úst lákavú vetu: „Niektorí z tých, čo tu stoja, neokúsia smrť, kým neuvidia, že Božie kráľovstvo prichádza s mocou.“ (Mk 9,1) Apoštoli si to zrátali: „Existuje väčšia moc, ako tá, ktorá nás ušetrí problémov?“
Ježišova odpoveď je prelomová: „Áno, existuje!“ Ježiš prelomil všetky dovtedajšie stereotypné predstavy moci. Nehovorí len o moci, ktorá nás zbavuje všetkých starostí, ale hovorí v prvom rade o moci, ktorá tieto starosti vydrží a nesie. Toto je moc Božieho kráľovstva. Je to často citovaná skúsenosť veriaceho človeka, že Boh nezachraňuje iba od problémov, ale oveľa častejšie zachraňuje v nich. Čo iné by potom znamenali Ježišove výzvy, aby sme vzali každý deň svoj kríž a nasledovali ho? Stáva sa kresťan nutne duchovným masochistom? Naopak. Stáva sa duchovným realistom.
Preto Ježiš svojim netrpezlivým žiakom jedným dychom ukazuje cestu, ktorou Božie kráľovstvo prichádza. Aby sa Boh priblížil k človeku, vyberá si cestu služby. Profesor Ratzinger to jasne ukázal na známej postupnosti: Zem, Izrael, Nazaret, kríž, cirkev. Toto všetko sú miesta, kde sa zdá, akoby Boh stále viac a viac mizol. Stráca sa čoraz v menšom, ale práve tým sa zjavuje ako On sám.
Najprv je to Zem ako zrniečko prachu v obrovskom vesmíre, ktoré si Boh vyberá ako miesto svojho zjavenia. Potom je to Izrael, ktorý je podľa ľudských kritérií moci bezvýznamným národom uprostred gigantov doby. Potom je to Nazaret, bezvýznamná dedina v Izraeli, kde sa Boh ukryl. A nakoniec kríž, kde visí ako nejaká skrachovaná existencia, ako posledný vyvrheľ. A práve toto je miesto, kde sa môžeme doslova dotknúť Boha. Paradoxne, tu je nám najmocnejší Boh najbližšie. A aby toho nebolo málo, napokon je tu cirkev ako spoločenstvo slabých, nedokonalých ľudí, ktorí majú ukázať, sprostredkovať skúsenosť Boha tomuto svetu. Paradox, ktorý neskutočne pohoršuje.
Túto cestu paradoxov si však vyberá Boh slobodne. Jeden dôvod očividne spočíva v tom, aby nás z „bytia pre seba“ premenil na „bytie pre druhých“. Preto nám nevložil do rúk „čarovný ovládač“, aby sme preskočili nepríjemné a ťažké momenty života.
Dáva nám omnoho viac. Vkladá do nás seba samého, aby som nemusel nič „preskakovať“, tak ako ani on sám nič nepreskočil. Hoci v Getsemanskej záhrade hovorí Otcovi, že by nič nenamietal, ak by ho utrpenie minulo, predsa nakoniec prijíma trpkosť. Prečo ho nepreskočil? Lebo by tým preskočil aj moje krízové momenty. Nevyplnil by ich svojou prítomnosťou a ja by som v tom zostal sám. Preskočiť krízu by potom znamenalo preskočiť aj skúsenosť prítomného Boha, ktorý je vždy riešením.