19. marca 2003 zaútočili dva americké bombardéry F-117 Nighthawk na miesto predpokladaného pobytu irackého prezidenta Saddáma Husajna v bagdadskej štvrti al-Dora, ale Saddám Husajn tam nebol prítomný. V ďalších hodinách americké letectvo zbombardovalo 70 irackých vojenských cieľov. Na druhý deň, 20. marca, sa začala pozemná invázia amerických vojsk a ďalších vojsk z koalície „ochotných“ na území Iraku.
Začala vojna v Iraku.
Katastrofálna vojna na základe samých dezinformácií
Keď si zhrnieme všetky tvrdenia, ktoré sa uvádzali na zdôvodnenie vojny, a porovnáme ich so skutočnosťou, dostaneme desivý obraz, ktorý sa nezlučuje s našimi predstavami o otvorenej, slobodnej demokratickej spoločnosti so slobodným tokom informácií, v ktorej vláda pravdivo informuje obyvateľstvo, politologické think tanky formulujú realistické vízie, spravodajské služby profesionálne získavajú dôležité informácie pre vládu a slobodné médiá to všetko kriticky vyhodnocujú.
V skutočnosti sa vo všetkom dial pravý opak.
Ako argument pre vojnu sa tvrdilo, že Saddám Husajn disponuje zbraňami hromadného ničenia, aj tými jadrovými. Vystúpenie ministra zahraničných vecí USA Colina Powella v OSN vo februári 2003, v ktorom hovoril o týchto zbraniach, vošlo do histórie ako nebývalý prípad tragického politického omylu.
Ďalším argumentom boli údajná spolupráca irackého režimu s teroristickou sieťou Al-Káida, ktorá mala na svedomí útoky na USA z 11. septembra 2001.
Nič z toho nebola pravda.
Po dobytí Iraku sa žiadne zbrane hromadného ničenia nenašli. Žiadne väzby medzi Husajnom a Al-Káidou neboli. Táto dezinformácia pochádzala od Ahmeda Čalábího, irackého exilového politika, ktorého záujmom bolo dostať Ameriku do vojny s Husajnom. Aj laikovi muselo byť divné, prečo by sa cynický socialistický diktátor spájal s islamskými wahábistickými fanatikmi.
Keď si po pár mesiacoch všetci propagátori vojny od Bratislavy po Washington začali uvedomovať, že všetky uvádzané argumenty za vojnu boli falošné, ustálil sa nový naratív. Zmyslom invázie bolo priniesť irackému ľudu demokraciu. Nuž, Iračania dostali slobodné voľby, ale ťažko to bolo nazvať demokraciou. Dostali teror, smrť, občiansku vojnu a sektárske násilie, ktoré musela americká armáda roky potláčať.
George W. Bush ohlásil 1. mája 2003 v prejave na lietadlovej lodi USS Abraham Lincoln, že mission is accomplished, teda, že misia je splnená. Režim Saddáma Husajna bol za štyridsať dní naozaj zlikvidovaný. Ameriku aj svet však čakalo postupné bolestné rozpoznávanie skutočnosti, že okupačná moc nie je schopná na dobytom území nastoliť mier, pokoj, stabilitu a bezpečnosť. Že umieranie sa vlastne ešte len začína.
Dezinformovaná demokracia
Je poučné vidieť, že nielen v totalitnom režime môžu vo vedomí ľudí prevážiť úplne nepravdivé pohľady. Je to možné aj v demokratickej spoločnosti. Falošné presvedčenie americkej verejnosti o nebezpečnosti režimu Saddáma Husajna bolo politikmi vytvorené už rok pred inváziou. Prieskum agentúry Pew Research z konca roku 2002 uvádza tieto neuveriteľné čísla.
Tvrdeniu, že Saddám Husajn má zbrane hromadného ničenia alebo je blízko k ich dosiahnutiu, verilo 79 percent Američanov. Tvrdeniu, že Saddám Husajn mal prsty v útokoch z 11. septembra, verilo 66 percent Američanov. Čo to svedčí o kvalite demokratických inštitúcií, vlády, médií, think tankov a súdnosti obyvateľstva? Čo to svedčí o slobode diskusie a voľnom šírení pravdy?
Nech je nám vtedajšie zablúdenie americkej verejnej mienky ponaučením, že i v demokracii dokáže propaganda nadlho porážať pravdu, že občania nie sú voči propagande imúnni. Sme si istí, že ani dnes to nie je inak?
Saddám Husajn ako Hitler, čiže večný cyklus Mníchova 1938
Počas diskusie pred a v trvaní invázie sme boli svedkami metódy prirovnávania aktuálnej situácie k situácii počas Mníchovskej dohody 1938. Je to niečo ako „nastavovaní zrcadla“ v známej Menzelovej „vesničke střediskovej“. My sme „nenastavovali zrcadlo“, ale „zastavovali sme Hitlera“. Tým Hitlerom, ktorého bolo treba zastaviť v roku 2003, keď sa už nepodarilo zastaviť Adolfa Hitlera v roku 1938, bol Saddám Husajn. Táto často používaná metóda prirovnať niektorého politického lídra k Hitlerovi sa zvykne nazývať reductio ad Hitlerum.
Aj v Amerike, aj na Slovensku zaznievali pred dvadsiatimi rokmi tvrdenia, že Saddám je nový Hitler. V Amerike to vlastne bol prezident George Bush starší, ktorý prirovnal Saddáma Husajna k Hitlerovi už v roku 1990, pred prvou vojnou v Zálive, zo začiatku roku 1991. Pred inváziou v roku 2003 tak urobil minister obrany v administratíve Busha mladšieho Donald Rumsfeld a aj samotný prezident Bush junior. A tiež britský premiér Tony Blair.
Na Slovensku veľa článkov na tému Saddám – Hitler uverejňovali komentátori denníka SME. V spravodajstve SME citovalo slová vtedajšieho amerického veľvyslanca Ronalda Weisera o zbraniach hromadného ničenia v rukách Saddáma Husajna:
„Aj keď ich sám nepoužije, hoci ich v minulosti použil aj proti vlastným ľuďom, môže ich predať teroristom, To je reálna hrozba. Keď v roku 1938 Hitler obsadil Československo, tvrdil, že prišiel nastoliť mier. Všetci vieme, ako to dopadlo. Prezident Bush také niečo už nepripustí. Nedovolí, aby tieto zbrane zabíjali ľudí, či už v USA alebo kdekoľvek na svete."
Metóda reductio ad Hitlerum sa používa na škále od trápnych žartíkov typu „pozor na tamtoho, je vegetarián, a viete, že aj Hitler bol vegetarián“, až po o čosi vážnejšie zdôvodnenia. Hitlera však, samozrejme, nerobí Hitlerom to, že bol vegetarián, dokonca ani to, že bol krutým diktátorom, lebo tých bolo veľa. Ani to, že anektoval Rakúsko. Hitler bol výnimočný predovšetkým tým, že chcel a mohol rozpútať svetovú vojnu a aj ju rozpútal.
Nuž, Saddám Husajn v tomto zmysle Hitlerom naozaj nebol. Nebol schopný vyvolať konflikt, ktorý by bol schopný ohroziť Západ, a už vôbec nie vyvolať svetovú vojnu.
Človek by si myslel, že v budúcnosti si už užívatelia metódy reductio ad Hitlerum dajú väčší pozor.
Lenže oni si pozor nedávajú.
Keď nie Saddám, tak Putin bude Hitler
Výraz Putler ako kombinácia mien Putin a Hitler má v encyklopédii Wikipedia heslo v 23 jazykoch. Stretali sme sa s ním už od anexie Krymu v roku 2014 Ruskom a potom, samozrejme, veľakrát po invázii na Ukrajinu.
Zo známych politikov zrejme prirovnali Putina k Hitlerovi ako prví už v roku 2014 Hillary Clintonová, nemecký minister financií Wolfgang Schäuble či bývalý český minister zahraničných vecí Karel Schwarzenberg. Po invázii prirovnali Putina k Hitlerovi bývalý ukrajinský prezident Porošenko, poľský premiér Mateusz Morawiecki a poľský prezident Andrzej Duda.
O médiách ani nehovorím. Keď si dáte do vyhľadávača denníka SME kľúčové slová „Putin, Hitler“, nájdete desiatky článkov od roku 2014.
Pri dvadsiatom výročí invázie do Iraku som si všimol niečo iné. V jednej chvíli Putin nebol Hitler. Putin bol ako George W. Bush.
Keď Putin bol ako Bush
Na metódu reductio ad Hitlerum som sa vždy pozeral s nechuťou. Niekoľko hodín po invázii Ruska na Ukrajinu som na Štandarde zverejnil článok s názvom Putin podľahol pokušeniu preventívnej vojny. Áno, tak to bolo. Putin, tak ako Bush pred dvoma dekádami, zaútočil na krajinu, od ktorej Rusku nehrozilo žiadne akútne nebezpečenstvo.
Samozrejme, treba pripomenúť, že Bush z toho vychádza horšie. Rusku z prípadného členstva Ukrajiny v NATO a zo spojenectva USA a Ukrajiny hrozilo nebezpečenstvo v dlhšom časovom horizonte. Amerike a nám nehrozilo žiadne nebezpečenstvo od Saddáma Husajna ani v roku 2003, ani v budúcnosti.
Pri dvadsiatom výročí invázie do Iraku ma potešilo, že dva články v médiách už v samotnom názve hovoria to, čo som hovoril pred rokom vo vyššie spomínanom článku. Prirovnávajú inváziu do Iraku k invázii na Ukrajinu. Je to článok Lukáša Krivošíka Ako Vladimír Putin dnes opakuje vtedajšie Bushove chyby na Postoji a článok Matúša Krčmárika na SME Vojna v Iraku sa začala pred dvadsiatimi rokmi. V čom sa podobá na ruskú inváziu?
Prekvapujúce to bolopri denníku SME. V článku sa, pochopiteľne, nespomína, že to bol pred dvadsiatimi rokmi denník SME, ktorý bol medzi printovými médiami motorom poháňajúcim Slovensko do vojny. V článku sa už Saddám Husajn ako Hitler nespomína, ani Putin sa nespomína ako Hitler. Putin sa spomína ako Bush. Článok cituje Iračana Samíra Idrísího, ktorý zažil americkú inváziu a prirovnáva ju k ruskej invázii na Ukrajinu, pričom hovorí: „... všetci vojnoví štváči by mali byť potrestaní. Iracký diktátor Saddám Husajn, americký exprezident George W. Bush aj ruský líder Vladimir Putin“. Kto by sa bol nazdal, že toto raz budeme čítať v SME?
V článku čítame aj tieto slová: „Američania kritizujú Rusko, hoci tiež nemajú čisté svedomie“. Tie slová nevyslovuje Matúš Krčmárik. Krčmárik píše, že to hovoria kritici USA. Ale na SME je aj to dosť.
Pripomeňme, že v oboch vojnách sa počet mŕtvych ráta na státisíce. Na Ukrajine je zrejme viac mŕtvych vojakov ako v Iraku, v Iraku zrejme viac mŕtvych civilov ako na Ukrajine. V oboch vojnách útočníci ničili infraštruktúru, najmä telekomunikačnú sieť a rozvod elektrickej energie. Američania od začiatku invázie, Rusi s tým začali po pol roku.
A v oboch prípadoch útočníci neodhadli problémy, na ktoré narazia.
Keď Putin je Hitler a Putin je ako Bush, je vari Bush ako Hitler?
Prirovnávanie Putinovej vojny k tej Bushovej má v spojitosti s reductio ad Hitlerum, samozrejme, vážne dôsledky. Ak Putin je Hitler a Putin sa správa ako Bush, prvé, čo nám napadne, či teda Bush nie je ako Hitler.
Reductio ad Hitlerum zahrala proti Bushovi už krátko pred inváziou do Iraku nemecká sociálnodemokratická ministerka spravodlivosti v Schröderovej vláde Hertha Däubler Gmelinová. Pred voľbami do Bundestagu na jeseň 2002 povedala, že Bush sa svojou zahraničnou politikou pokúša zakryť svoje domáce politické problémy, a že tak to robil aj Hitler. V Amerike to vzbudilo búrku nevôle a po voľbách už Däubler Gmelinová v druhej Schröderovej vláde nebola. Nie vždy sa reductio ad Hitlerum použije beztrestne.
Vlastne sme všetci boli ako Hitler?
Američania nešli do Iraku sami. Po ich boku tam šli členovia „koalície ochotných“. Britov bolo najviac po Američanoch. Tretím najpočetnejším kontingentom bolo 2 500 Poliakov. Keď Poliaci počet svojich vojakov znížili, tretím najpočetnejším kontingentom sa stali Ukrajinci s vyše 1 600 vojakmi. Boli tam Česi, Slováci, Rumuni, Litovci, Estónci, Lotyši ... . Keď vezmeme do úvahy, že Putinovi sa dostalo hitlerovskej nálepky vďaka anexii Krymu, pri ktorej takmer nikto nezahynul, zatiaľ čo v Iraku smrť kosila státisíce, neboli sme všetci Hitlermi?
Reductio ad Hitlerum treba zavrhnúť
Preto, aby to tu nebolo celkom „prehitlerované“, metódu reductio ad Hitlerum treba úplne odmietnuť ako poklesnutý politický prostriedok, ktorý je, ako hovorí Theodore Dalrymple, najlacnejšou urážkou a útočišťom unavených myslí. Treba sa držať vecnej argumentácie. Milý čitateľ už pochopil, že nadpis nášho článku nie je myslený vážne, ale ironicky.
Treba sa však vrátiť k porovnaniu ruskej a americkej invázie.
Ako sme sa postavili k týmto inváziám?
Rozdiel medzi naším prístupom k obetiam ruskej invázie a k obetiam tej americkej je priepastný. Ukrajinci mohli rátať s našou sústrasťou, humanitárnou pomocou, ich utrpenie nás dojímalo. Médiá tomuto utrpeniu venovali takmer každodennú pozornosť. (Aspoň sa to týkalo väčšiny Ukrajincov, lebo existenciu miliónov Ukrajincov, ktorí ušli do Ruska, či nebodaj už osem rokov bojujú proti Kyjevskej vláde, ignorujeme).
Ako sme sa postavili voči utrpeniu miliónov Iračanov, ktorí utiekli, státisícov Iračanov, ktorí zahynuli? Ako sme vnímali, že vinou sektárskeho násilia po invázii irackí kresťania takmer vymizli? O tomto utrpení sme ani len poriadne nevedeli.
Spomínam si na roky 2003–2004, krátko po invázii. Na internete som si nachádzal informácie o tom, ako Iračania umierajú v bojoch. Zrazu zomieralo tisíc ľudí mesačne a potom čoraz viac. A videl som, že na Slovensku to nie je žiadna téma. Veď Slováci doteraz vlastne nevedia, na čo sme našou účasťou na invázii prikývli.
Ako sme sa postavili k Amerike a ako k Rusku
Povedať, že priepastný je aj rozdiel medzi naším prístupom k páchateľom oboch invázií, je trochu slabé. Ten rozdiel má priam galaktické parametre.
Začiatkom roku 2005 priletel na Slovensko prezident George W. Bush. Vtedy sa už všeobecne vedelo, že dôvody na inváziu boli falošné a že v Iraku vládne násilie. V januárový večer predstavitelia parlamentu a vlády čakali na letisku vo Vajnoroch na pristátie Air Force One, vystúpil z neho Bush a podával nám ruku v čiernej rukavici. Na druhý deň nás potešil tým, že na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave nás pochválil za Sviečkovú manifestáciu.
Jediný trest za inváziu, ktorý na Slovensku Ameriku postihol, bola zrejme moja poznámka, ktorú som povedal v roku 2005 americkému veľvyslancovi Rodolphovi M. Vallemu po obede medzi štyrmi očami: „Excelencia, po invázii do Iraku ostala dôveryhodnosť Spojených štátov amerických vo svete oslabená.“ No impérium sa nezachvelo, však?
Nebudem tu spomínať, čo všetko Západ vrátane Slovenska, podnikol po ruskej invázii proti Rusku, vlastne ešte skôr, od roku 2014. Ten zoznam by zaberal celú stranu. Ešte aj ruské vajce si to odnieslo.
V poriadku, keby sme aspoň priznali, že ten meter je dvojaký, lebo USA je spojenec a Rusko nie. Ale my sa tvárime, že vždy konáme spravodlivo, podľa morálky. Už roky počúvame od našich i zahraničných elít príbehy, v ktorých je mnoho pravdy, ale aj mnoho vecí sa zamlčiava. To robí tie príbehy falošnými.
Užitočnosť dvadsiateho výročia invázie
Bolo užitočné to dvadsiate výročie invázie do Iraku.
Pripomenuli sme si, že nielen v totalitnom nacistickom Nemecku, alebo v Sovietskom zväze môže byť väčšina ľudí tak pomýlená propagandou, že podporuje nezmyselnú ničivú vojnu.
Pripomenuli sme si, že to nemusí byť len Hitler alebo ruský prezident, ktorí chybne rozhodnú o takej ničivej vojne a o utrpení miliónov. Dokážu to aj lídri demokratickej veľmoci. Tej, ktorú poslúchame, tej, ktorá nás zaviedla do Iraku, a teraz nás priviedla na pokraj vojny s Ruskom.
A mali sme možnosť uvedomiť si, do akej dvojtvárnosti a pokrytectva nás zatláčajú naše elity.