S Martinom Jarábkom som sa prvýkrát stretol v roku 2005 v Šamoríne, kde pôsobil v šamorínskej farnosti ako kaplán. V jeho živote sa odvtedy veľa zmenilo. Koncom roku 2022 zavŕšil svoju štvorročnú misiu na pozícii zakladateľa, riaditeľa a programového riaditeľa Rádia Mária Slovensko. Od prvého januára 2023 vedie slovenskú redakciu Vatikánskeho rozhlasu a Vatican News. Otec Martin Jarábek orozprával nielen o médiách, ale aj o tom, ako sa dostal ku kňazskému povolaniu, o novodobých influenceroch a jeho vnímaní, kam ako spoločnosť smerujeme.
Otec Martin, po odchode zo Šamorína ste ešte nejaké obdobie pôsobili ako kňaz v dedinke Smolinské pri Šaštíne. Zo Smolinského však už vaše kroky viedli do katolíckych médií. Je Martin Jarábek po rokoch v médiách stále viac kňazom, či už prevažuje to mediálne, ktorému sa tiež intenzívne venujete?
S vami som kresťan, pre vás biskup – veľmi sa mi páči toto vyjadrenie jedného z mojich cirkevných učiteľov. Inak povedané, na prvom mieste sme všetci božie deti. Rovnako aj ja. Boh ma miluje. Až potom prichádzajú ostatné služby, pozície, roly, úlohy, do ktorých sme stavaní. Platí, že žiadna funkcia či pozícia by nás nemala prevýšiť, pohltiť. Bez ohľadu na jej význam, mala by zostať v našom ponímaní službou. To je dôležité. Takto, ako službu, som bral aj moje dlhoročné riaditeľstvo v Rádiu Mária.
Čo je podstatou vašej najnovšej služby vo Vatikáne?
Spolu s mojimi dvoma kolegyňami zo slovenskej redakcie pripravujeme sedem dní v týždni pätnásťminútové večerné správy v slovenčine vo vysielaní Vatikánskeho rozhlasu, ako aj priebežné spravodajstvo a články na slovenskej časti webového portálu VaticanNews. Výsledky našej práce preberajú nielen slovenské katolícke médiá vrátane rádií Lumen a Rádia Mária, ale podľa závažnosti témy aj ďalšie mienkotvorné médiá. Naše mediálne výstupy, samozrejme, publikujeme aj na sociálnych sieťach Facebook, Instagram a tiež na YouTube. No a okrem toho je tu ešte moja osobná zodpovednosť pri apoštolských cestách, požehnaniach Urbi et Orbi a generálnych audienciách, keď som zodpovedný za prípravu podkladov v slovenskom jazyku pre vysielanie týchto podujatí v televízii Lux.
Vo Vatikáne pôsobíte už niekoľko týždňov. Je vaše pôsobenie vo Vatikáne časovo ohraničené?
Ponuku viesť slovenskú redakciu Vatikánskeho rozhlasu a Vatican News som dostal zatiaľ s prísľubom kontraktu najskôr na jeden rok, ktorý by sa následne predĺžil. Už po niekoľkých týždňoch som dal za pravdu mojim predchodcom, ktorí ma po prijatí ponuky upozorňovali, že kvôli veľkému pracovnému vypätiu nejde vykonávať túto pozíciu v slovenskej redakcii vatikánskych médií celoživotne, ale maximálne päť- šesť rokov. Uvidíme, ako to bude v mojom prípade, aké ďalšie plány bude mať so mnou Boh.
Ako podľa vás vníma pápež František médiá?
Vníma, čoho potvrdením je aj fakt, že ešte v roku 2015 stál za založením Dikastéria pre komunikáciu, ktoré zastrešuje všetky médiá Vatikánu, Pápežskú radu pre spoločenskú komunikáciu, Tlačové stredisko Svätej stolice, Vatikánsku internetovú službu, Vatikánsky rozhlas, Vatikánske televízne centrum, denník L´Osservatore Romano, Vatikánsku tlačiareň, Fotografický servis a Vatikánske knižné vydavateľstvo. Všetky médiá Vatikánu sa tým dostali pod jednu strechu. Pápež médiám a ich úlohe v spoločnosti rozumie, považuje ich za dôležité pri informovaní ľudí. Z toho vyplýva aj všeobecný záujem, aby ďalej pokračovali vo svojej práci všetky jazykové redakcie vatikánskych médií vrátane slovenskej.
Slúžite v Ríme aj sväté omše, napríklad pre slovenských pútnikov?
Ešte pred začiatkom svojej misie v Ríme som pri hľadaní ubytovania premýšľal, že by som býval v rehoľnej komunite a v nej by som mohol slúžiť sväté omše každé ráno pre rehoľné sestry. Je to časovo náročné, venovať sa aj práci v rádiu, aj slúžiť omše. To je ako sedieť na dvoch stoličkách. U mňa o to viac, že mám dlhé roky pomerne vážne zdravotné problémy. Sem-tam pomôcť a zastúpiť pri celebrovaní omše, to sa dá, ale nie pravidelne. Sväté omše tak slúžim len súkromne, v rámci slovenského vysielania Vatikánskeho rozhlasu. Podobne, ako som ich slúžieval ešte na Slovensku vo vysielaní Rádia Mária. Na viac mi pri takom intenzívnom pracovnom nasadení nezostáva čas.
Zvykli ste si už na Rím a Vatikán?
Prechod do večného mesta mi uľahčil fakt, že som v Ríme štyri roky študoval. Po štyroch rokoch teológie na univerzite v Bratislave som posledný, piaty ročník teologického štúdia (na Slovensku je na rozdiel od Talianska štúdium teológie šesťročné) absolvoval na pápežskej Lateránskej univerzite v Ríme. Následne som pokračoval tri roky v nadstavbovom štúdiu tzv. licenciátu na ďalšej pápežskej, Saleziánskej univerzite v Ríme. Prvý rok počas mojich talianskych teologických štúdií som býval v seminári, keďže v Taliansku prebieha formácia aj v internáte pre kňazov. Zvyšné tri roky, už ako študent Saleziánskej univerzity, som býval v pápežskom Kolégiu sv. Cyrila a Metoda. Popri štúdiu som tak za tie štyri roky stihol spoznať aj Rím. Takže pri sťahovaní do Ríma som sa v podstate vracal domov.
Vráťme sa z Vatikánu domov, do obdobia, keď ste pôsobili ako farár v dedinke Smolinské. Alebo ešte viac do minulosti. Napadlo vám niekedy, že raz budete stáť za vznikom nejakého rádia na Slovensku, respektíve že budete v nejakom rádiu vedúcim redakcie?
Také myšlienky mi nenapadli. Aj keď, na prácu v rádiu som možno mal isté, najmä hlasové predpoklady. Už ako študent v Taliansku som v roku 2000 spolupracoval s Vatikánskym rozhlasom, neskôr, v rokoch 200 – 2004, aj ako kňaz. Takže pri zakladaní Rádia Mária Slovensko mal som nejaké skúsenosti s nahrávaním, hoc to v porovnaní s dneškom bola skôr, pokiaľ ide o rozhlasové vysielanie, prehistorická doba. Nahrávali sme na kotúče, každý materiál sme museli fyzicky strihať.
Ako ste sa dostali do Rádia Mária Slovensko?
Prvý osobný kontakt s celosvetovou sieťou rádií Rádia Mária som nadobudol ako tlmočník pri zakladaní maďarského Rádia Mária. Druhýkrát to bolo vtedy, keď som sa pokúsil ponúknuť práve Rádiu Mária svoju vlastnú kresťanskú mobilnú aplikáciu Hra pre deti. Namiesto o mobilnú aplikáciu prejavili záujem o mňa, prišla ponuka, veľká a nečakaná životná výzva, založiť Rádio Mária Slovensku a viesť ho ako programový riaditeľ.
Čím sa Rádiu Mária Slovensko podarilo etablovať na slovenskom rádiovom trhu, na ktorom dlhé roky pôsobí katolícke Rádio Lumen?
Rádio Mária je svetová značka, má takmer 40-ročné skúsenosti z celého sveta. Prítomnosť jedného rádia v krajine, kde sa väčšina obyvateľov hlási ku kresťanstvu, je, myslím, nedostatočná. Od samotného začiatku som si myslel, že potrebujeme alternatívny program. Počúval som očakávania budúcich poslucháčov. Treba dodať, že Rádio Lumen si veľmi dobre plní svoju úlohu, v tomto roku oslávi už 30 rokov činnosti. Sú však poslucháči, ktorí očakávali viac modlitby, kresťanskej hudby, relácií o duchovnom živote. Samotnú činnosť Lumenu to nemalo obmedziť alebo ohroziť, práve naopak, podľa dlhoročnej skúsenosti poslucháči Rádia Mária sa modlili za Lumen, počúvali ho striedavo a sledovali aj TV Lux a iné médiá.
Tvrdíte, že vplyv kňazov na spoločnosť zostáva veľký. Mení sa podľa vás vnímanie kňazov bežnými ľuďmi?
V relatívne veľkej miere stále vidieť prílišnú, až nezdravú úctu k nám kňazom, akoby sme boli ľudia so špeciálnymi schopnosťami. Ja osobne sa pri tých veľkých, prehnaných očakávaniach bežných ľudí na nás zvyknem iba pousmiať. Často mi napadá, ako by ma ľudia brali, ako by sa stavali k mojim chybám, pretože každý z nás ich predsa robí, keby som nemal kolárik a bol civilne oblečený. Ak ľudia vedia, že sme kňazi, mávajú na nás väčšie nároky, keďže nás vidia v úlohe morálnej autority. Len opäť je to podľa mňa trošku posunuté, pretože my neohlasujeme morálku. Viera nie je o zákazoch. Božie prikázania nie sú o tom, že Boh sa raz ráno zobudil a povedal si – ja vám sťažím ten život prikázaniami. Ale skôr to vnímam o tom, že nám chcel ukázať svoju lásku a chcel nám ukázať, že sú tu určité pravidlá života, ktoré sú pre nás samotných.
Vy ste sa prečo rozhodli stať kňazom?
Vyrastal som síce za komunistov, v 80. rokoch minulého storočia, ale boli sme veriaca rodina. Do kostola sme chodili každú nedeľu a vo sviatok, minimálne každý prvý piatok v mesiaci. Postupne som prijal sviatosť prvého svätého prijímania, birmovky, pred každou svadbou či pohrebom v rodine sme absolvovali svätú spoveď. Nebola to však vyslovene odovzdávaná živá viera, skôr tá tradičná. Až neskôr, asi ako štrnásťročný, som osobne začal hľadať vieru, začal som sa zapájať do rôznych stretiek, spoločenstiev, začal som miništrovať. Od odovzdávanej tradičnej viery to tak prešlo k hľadaniu mojej osobnej viery, k uvažovaniu, hľadaniu, modlitbám a otázkam, čo to vlastne je, tá Kristova cirkev. Pochopil som, že Kristova cirkev je širší pojem, ako len katolícka cirkev. A tiež, že tá katolícka sa v Kristovej cirkvi nachádza. Tak postupne prišlo volanie ku kňazstvu. Bolo silné, nikdy som o ňom nepochyboval.
Nemali ste ani osobné pochybnosti?
To áno. Pochyboval o sebe, o svojej dostatočnosti, vhodnosti. Boli okamihy, keď som sa pýtal, či na to mám. Až neskôr som pochopil hĺbku tých otázok. Stať sa kňazom je úloha, poslanie, ktoré nás ľudí presahuje. My na tej našej ceste robíme, samozrejme, aj chyby, padáme a vstávame. Nielen zo strany veriacich, ale celkovo v spoločnosti sú niekedy také očakávania, že by sme mali byť neomylní. Ale neomylný je len pápež, aj to iba v otázkach viery a mravov. Viera celkovo neznamená, že sme lepší alebo že by sme boli nejakí mimoriadni či zvláštni. To, že veríme, je nie o nás, ale o Bohu, v ktorého sme uverili. Toto je ten rozdiel, že my neohlasujeme seba, akí chceme byť dokonalí, ale že sme spoznali, že Boh je dokonalý a miluje našu nedokonalosť.
Aký je podľa vás obraz slovenskej katolíckej cirkvi v spoločnosti?
Cirkev, to sú ľudia, konkrétni jednotlivci. Obraz ľudí cirkvi vo veľkej miere vytvárajú médiá. Najmä tie liberálne k nám pristupujú hyperkriticky. Stačí im jednoduchá otázka arcibiskupa v pastierskom liste, z ktorej okamžite, bez pochybností, dedukujú demagógiu či manipuláciu. Veľmi rýchlo súdia. Nikto z nás, ľudí, pritom nie je dokonalý. Všetci sme hriešnici, všetci potrebujeme Božiu milosť. Som presvedčený, aj na základe množstva prijatých rozličných krokov, dokumentov a rozhodnutí, že sebareflexia v cirkvi je silná. Stojím si za tvrdením, ktoré som už komunikoval v rozhovore pre médiá, že ak niekto vyžaduje, aby bol tolerovaný spoločnosťou alebo cirkvou, tak by aj sám mal byť tolerantný voči názorom iného. Preto, lebo v prvom rade sme všetci predovšetkým ľudia, bratia a sestry, Božie deti. Až potom je to o nejakých našich politických názoroch, o orientácii a iných hodnotách. Zároveň by sme nemali zabúdať na to, že ako ľudia sme všetci na jednej lodi. Prečo si deliť jednotlivé piesočky, prečo sa rozdeľovať? Akoby sa medzi ľuďmi vytrácala vzájomná úcta.
Prečo nám však to rozdeľovanie ide tak ľahko? Spoločnosť je extrémne polarizovaná, priekopy medzi ľuďmi akoby sa neustále prehlbovali.
To sa nedeje len na Slovensku, ale vo väčšine krajín. Svoje postoje, presvedčenia, názory komunikujeme často ako absolútne pravdy, až dogmy. Nikto nikomu nepotrebuje nič zdôvodňovať. Druhým s neznesiteľnou ľahkosťou rozdávame nálepky, ktoré sa s nimi môžu viezť celý život. Niekoho neodzdravím, nie preto, že by som nechcel, ale v danom okamihu som zdravotne indisponovaný či zamyslený. Ale sudcu to nezaujíma. Preňho som okamžite namyslený, lebo nezdravím, lebo sa neusmejem...A to som použil len jednoduchý príklad. Koľko máme dnes odborníkov na covid, na vojnu, koľko na terorizmus, na dopravné predpisy? Všetci vieme, čo ako má byť, všetci všetkému rozumieme, ale čo nám chýba, je v pokore sa zastaviť a uvedomiť si, že v prvom rade sme ľudia a že stále je viac vecí, ktoré nás spájajú, ako rozdeľujú. Je toľko predsudkov medzi nami, a to len preto, lebo sa nepoznáme.
Čo nám k tomu vzájomnému poznaniu chýba? Čas?
Času máme dosť. Veď denne dokážeme tráviť hodiny na sociálnych sieťach, niektoré deti sú hodiny denne na mobile. Ale naozaj sa môžeme počúvať a spoznávať len v reálnom živote, v diskusiách z očí do očí. Spomínam, bolo to ešte pri vzniku sociálnych sietí, mali sme vo farnosti Blumentál diskusnú skupinu na internete. Už vtedy bola diskusia v spomenutej skupine vo virtuálnom priestore veľmi napätá, až agresívna. Keď som však tých ľudí z netu stretol na živo, boli úplné iní. Milí, príjemní, veselí. Ako sme sa spoznali, správali sa úplne inak. Keby sme sa vypočuli, pochopili, keby sme si dopriali čas na vzájomné spoznávanie sa, nevyriešili by sa mnohé sváry, nezaplnili mnohé priekopy medzi nami?
Sociálne siete a nové technológie bezpochyby priniesli aj mnoho pozitív. Neprehlbujú však práve ony, už len z povahy a nastavenia svojej existencie, tie priekopy medzi nami?
Ruka v ruke s technologickým rozvojom, ktorý by nám mal uľahčovať nielen komunikáciu, ale aj samotný život, my ľudia akoby sme boli čoraz viac ľahostajní, akoby sme strácali viaceré technické, sociálne a komunikačné zručnosti, ktoré boli vlastné už našim predkom. To nehovorím len ja, mnohí iní ľudia si to myslia. Spomína to aj pápež František, že hoci disponujeme veľkým technologickým pokrokom, hoci sa vieme v sekunde spojiť s celým svetom, často nevieme vytvoriť skutočné spojenie v reálnom živote. Vieme zabezpečiť virtuálne stretnutie ľudí aj na veľké vzdialenosti, ale nevieme zachytiť obyčajnú človečinu. Zabúdame, že človek, to nie je len text, písané či hovorené slovo, ale aj jeho začervenanie sa, podanie rúk s iným človekom, proximita, teda blízkosť. Toto všetko nám zrazu stačí zredukovať na esemesku, mail či audiochat?
Ako je to v rodinách? Dokážeme sa aspoň s najbližšími stále porozprávať, vytvoriť skutočné spojenie, pocítiť človečinu?
Pýtal som sa pred minuloročnými Vianocami detí, čo si prajú od Ježiška pod stromček. Bol som prekvapený, keď takmer všetky deti hovorili, že sa najviac tešia na to, ako budú celá rodina konečne spolu sedieť za jedným stolom a rozprávať sa. Najskôr som sa takýmto odpovediam potešil, ale potom som sa zhrozil. Veď to znamená, že dnes už rodina nesedí za jedným stolom! A to, prosím, hovorili deti z veriacich rodín. Covidové časy odhalili v mnohých takýchto rodinách, že ich členovia nevedia spolu komunikovať, že majú ťažkosti spolu vyjsť. Čoraz viac detí žije v neúplných rodinách, kde sú rodičia napríklad rozvedení, takže deti vyrastajú bez otca či mamy. Ešte nie tak dávno, naši rodičia si to dobre pamätajú, bolo traumou rozviesť sa nielen pre rozvádzajúci sa pár, ale aj pre celú rodinu. Dnes je to ťažké najmä pre deti, ktoré rozvod rodičov znášajú, prirodzene, najťažšie, ktoré ním najviac trpia. Je mi smutno, keď počujem niekoho hovoriť, že sa rozviedol alebo že už je druhý, tretí či štvrtýkrát ženatý takým tónom v hlase, ako by sa chválil. Kam sme sa to posunuli? Chceli sme práve toto?
Chceli?
Myslím, že nie. Potrebujeme, a to nielen v rodinách, ale aj v samotnej cirkvi, oveľa viac dialógu. Potrebujeme sa nielen rozprávať, ale aj počúvať. Máme predsudky jeden voči druhému, lebo sa dobre nepoznáme, aj keď žijeme vedľa seba. Je príliš veľa propagandy, demagógie v našich životoch. A ešte niečo. Nielen v rodinách, mali by sme byť pripravení podržať svojich blízkych v prípade hocakých životných problémov a situácií, ktorým môžu čeliť. Samozrejmosťou by mala byť naša neustála láska k nim, nech sa deje čokoľvek. Ale mali by sme aj vedieť povedať im otvorene náš názor práve vtedy, keď vidíme, že si ubližujú. Ľúbiť ich, ale neschvaľovať, ak sa vydali zlou cestou.
Prečo má Boh rád hriešnikov?
Boh miluje hriešnikov. Jeho láska je nepodmienená. My v živote stále riešime hriechy a problémy, ale zoberme si Ježišov život. Prví, ktorí prichádzajú za narodeným Ježišom do Betlehema, boli pastieri – a to boli vlastne zločinci, banditi. Potom poslední spoločníci Ježiša na Kríži – dvaja lotri! Ježiš sa celý čas stretával s mýtnikmi, hriešnikmi, prostitútkami. Chodil k nim do domácností. Zoberme si napríklad aj Ježišov životný štýl. Bol na strane hriešnika, vždy hriešnikov zastával pred tými, ktorí ich odsudzovali. Toto je niečo, čo aj my v cirkvi musíme pochopiť.
A čo hriešnici v radoch kňazov? Myslím aj na veľmi citlivé kauzy sexuálneho zneužívania detí zo strany kňazov, o ktorých z času na čas informujú médiá. To, že to je pre cirkev citlivá téma, priznal aj pápež František. Napríklad v roku 2021 vyhlásil, že sa hanbí za sexuálne zneužívanie detí, ktorého sa v priebehu niekoľkých dekád dopúšťali francúzski predstavitelia katolíckej cirkvi.
Vždy, keď sa dozviem či dočítam o takej udalosti, je to aj pre mňa osobne bolestné a smutné. Vedie ma to k osobnej pokore a zamysleniam, čo sme ako cirkev, aj ja osobne, mohli urobiť inak, lepšie, aby k takým situáciám neprichádzalo. Som presvedčený, že tento tlak médií a liberálnej spoločnosti našu cirkev pomáha očisťovať. Okrem toho je to celé výzva aj pre nás kňazov, aby sme ešte viac pracovali na sebe. Na druhej strane, nechcem sypať na naše hlavy viac popola, ako je potrebné. Keď si to zoberieme štatisticky individuálne zlyhania kňazov, to býva len otázka mizivých promile. Najviac sexuálneho zneužívania detí sa v spoločnosti určite odohráva v samotných rodinách. No takéto prípady sú málokedy nahlásené, čo znamená, že sa o nich väčšinou ani nevie.
Pri čom, pri akej činnosti najradšej odpočívate?
Je to paradox, samotné rádiá veľmi nepočúvam. Ak mám chvíľku pri šoférovaní auta, zvyknem počúvať audioknihy. Mám rád hudbu. A raz za čas zájdem do kina. Niekedy sú to síce pre mňa zabité dve hodiny života, no stane sa, že vo filmoch nájdem aj zaujímavé inšpirácie do mojich homílií či rôznych textov. Tak ako myšlienku v nemenovanom filme, ktorý som si pozrel pred nejakým časom, a síce, že len človek najviac zlomený sa môže stať skutočným vodcom. Krásne. Inak, tak ako filmami, nechávam sa napríklad inšpirovať aj reklamou, pretože Boh niekedy hovorí aj cez úžasné slogany, hlášky, ktoré rovnako môžem využiť v mojich homíliách. Okrem toho študujem aj psychológiu, marketing, rôzne smery ako minimalizmus, eklekticizmus. A najmä život, ktorý je sám osebe plný inšpirácií.
Ak by ste mohli vrátiť čas, ako by skončilo porovnanie predstáv mladého Martina o jeho kňazskej budúcnosti s tým, čo zažil a zažíva?
Porovnávajúc minulosť so súčasnosťou, musím priznať, že mladý Martin mal úplne inú predstavu o tom, čo to je kňazstvo. Kňazská služba je veľmi náročná, často veľmi nevďačná. My väčšinou nevidíme výsledky svojej činnosti, keďže chodíme z jednej farnosti do druhej. Niekedy sa nám podarí vybudovať niečo krásne, ale už to nevidíme, pretože už slúžime v inej farnosti. Ale tak to asi má byť. Takýto život posilňuje našu pokoru.
Akú najväčšiu daň platí kňaz?
Stretávame sa so samotou, frustráciou. Časté sú depresie kňazov z prepracovanosti, slúžia sedem dní v týždni bez oddychu. K tomu tlak spoločnosti. Čo pomáha? Kontakt s prírodou, ale aj samota. Mám rád ľudí. Ale niekedy sa aj ja potrebujem stratiť v dave.