Marcový prieskum Focusu potvrdil, že najväčšia tlačenica bude vzadu – medzi malými stranami, ktoré sa pobijú o prežitie. Tesne pri prahu päť percent je Sulíkova SaS, Hegerovi Demokrati, Matovič… A tradične aj KDH a maďarská Aliancia.
Je zrejmé, že viacerí z menovaných vo voľbách narazia a skončia v šatni. Priestor, v ktorom zbierajú hlasy, je malý. Päť strán neuživí.
Paradoxne, najbližšie k debaklu majú asi tí, ktorí mali kedysi smelé ambície. Matovič je – aj keď tak nevyzerá – ešte stále víťaz volieb. A obhajca titulu. Platiť to bude až do 30. septembra. Sulík sa v prvom kole konfliktov s Matovičom rozbiehal k 15-tim percentám (rok 2021). Videl sa v prvej lige. Heger sa zas začiatkom tohto roka hral na vizionára, ktorý zjednotí „demokratických voličov“ a postaví novú vládu (ako na to prišiel, ostane záhadou).
Výsledok značne zaostáva za ich plánmi. Ich strany zapadli hlboko v rizikovom pásme.
Vo všetkých troch prípadoch je to pritom celkom spravodlivé a zaslúžené. Matovič, Sulík aj Heger sú zodpovední za krach vlády. Teda za zmarenie hlasov, ktoré dostali vo voľbách 2020.
Matovič – absolvent fakulty manažmentu – nezvládol riadenie. Pri prvom väčšom konflikte v koalícii letel cez palubu. Sulík pri vojnách s Obyčajnými stratil mieru a nedomyslel následky. A Heger si zas pri ultimátach SaS nedokázal vybrať stranu. Formálne stál pri Matovičovi. Reálne však odmietal konzervatívnu väčšinu v parlamente (trojkoalícia plus Tarabovi poslanci) a podkladal sa Sulíkovi s Kolíkovou. Teda tým, ktorí po lete 2022 odkráčali do opozície. A stupňovali paľbu na Hegerovu vládu.
Je celkom zákonité, že táto nie veľmi produktívna trojica končí vzadu. A spolu.
V istom zmysle môžu na inom stupni pokračovať v tom, čo robili doteraz – v hre na vybíjanú.
Je málo pravdepodobné, že všetky tri strany získajú pohodlne vyše päť percent. Tesne môže uspieť len ten, kto druhého (tretieho) zostrelí a zatlačí pod päť percent.
Predpovedať výsledok by bolo predčasné. Odhadnúť sa dá len to, že najhoršiu pozíciu má zrejme Sulíkova SaS. Hlavné dôvody sú dva.
Prvým je staré dobre pravidlo „trikrát a dosť“. Sulík sa podpísal pod likvidáciu troch vlád (Radičovej, Matovičovej a Hegerovej). A bolo by pochabé, ak by dostal štvrtú príležitosť.
Ak sa niečo také vážne, ako zarezanie vlastnej vlády a zahodenie mandátu voličov, udeje raz, môže to byť prijateľné. Alebo dokonca opodstatnené. Princípy sú občas silnejšie ako nátlak partnerov (v roku 2011 prišli zle pripravené ultimáta zo strany premiérky, nie SaS). No ak sa to udeje trikrát po sebe, bez jediného iného príkladu, môžeme to vnímať ako výrobnú chybu.
Druhým dôvodom je, že SaS začína byť politicky celkom zbytočná. Odkedy sa spoločne s Kolíkovou preformátovala na progresívnu konformnú stranu, stratila zvyšky realizmu. A politickej súdnosti. Ešte pred troma rokmi mohla SaS hlásať, že je hlasom rozumu. Ak by to tvrdila dnes, pôsobilo by to úsmevne.
Ďalšou stranou, ktorá by mohla mať veľmi blízko k debaklu, sú „demokrati“. Formálne ich zastupuje Heger, reálne sú to však prezlečení progresívci, ktorí by radi – podobne ako predtým Kiska – lovili konzervatívnejších voličov. Aby ich potom ponúkli do služieb „pokrokovej vlády“.
Takto si to projektujú médiá a prieskumné agentúry. Úlohou Hegera je odstaviť Matoviča. A potom pokračovať v tom, v čom vyniká – v prikyvovaní silnejším… Takéto projekcie však spravidla nefungujú. V skutočnosti bude zrejme zostava s názvom Demokrati pre konzervatívnych voličov nejedlá. A liberálno-progresívny tábor voličov zas môže mať problém s Hegerom.
Jednoducho: Demokrati sú ukážkou umelej, falošnej strany, ktorá má zabezpečiť budúcnosť nie veľmi atraktívnym, ale poslušným atlantickým figurínam ako Káčer, Hirman, Naď, Miroslav Kollár… A falošné strany väčšinou vykazujú slabšie volebné výsledky, ako im namerajú agentúry.
Pokiaľ ide o Matoviča a Obyčajných, tí by na tom mohli byť o niečo lepšie než konkurencia. Na rozdiel od Hegera má Matovič skalných voličov, ktorí sú na jeho uletený štýl zvyknutí. Tolerujú mu, že je – ako sa hovorí na východe – „kus iný“. Navyše, Matovičovi sa dá vyčítať veľa, ale jedno mu musia uznať aj jeho rivali: nesmrdí z neho umelina. A necítiť za ním ovládač v rukách iných.
Ak bude mať šťastie, v lige slabších a politicky postihnutých sa môže práve on pretlačiť cez päť percent.
Napokon, v takej nízkej hre, ako je vybíjaná, rozhoduje dravosť a motivácia – konkrétne tá negatívna. Namierená na likvidáciu rivalov. A v tejto demolačnej disciplíne má práve Matovič najlepšiu kondičnú prípravu.