Nedeľa je o rovnosti a slobode, nie o víkende

Z času na čas sa objavia hlasy, ktoré volajú po zavedení, či skôr udržaní „starých dobrých čias“.

Obľúbeným miestom obyvateľov Nitry na výlet do prírody je Pyramída. Foto: Henrich Mišovič/TASR

Obľúbeným miestom obyvateľov Nitry na výlet do prírody je Pyramída. Foto: Henrich Mišovič/TASR

Staré dobré časy sú niečo, o čo sa môžeme oprieť v ťažkých časoch, na čo sa môžeme spoľahnúť, čo funguje. Sú niečím, čo nás podrží v chaose doby, a to aj napriek tomu, že staré dobré časy zrejme nikdy neboli...

K starým dobrým časom patrí aj spoločný sviatočný čas, ktorý rešpektuje väčšina spoločnosti, čas, ktorý sa viaže k niečomu špeciálnemu, vzácnemu a neopakovateľnému. Čas, ktorý dáva človek človeku.

Kľúč k sviatočnému dňu hľadajme u našich starších duchovných bratov – Židov. Židovským sviatočným dňom je sobota. Podľa biblickej tradície je to siedmy deň, deň, keď Boh po stvorení sveta odpočíval, ale je to aj pripomienka oslobodenia sa židovského národa z egyptského otroctva, je to teda pripomienka slobody.

Prečo by sa týmito duchovnými kontextmi mala zaoberať sekulárna spoločnosť? Práve preto, že sloboda ani rovnosť nie sú náboženskou abstrakciou, ale hmatateľnou realitou.

Odpoveď je jednoduchá. Spoločný sviatočný deň je o dokonalej rovnosti, o dokonalom zrovnoprávnení.

Pomôžem si citátom Rabína Rav Jisra´el Me´ir Lau z knihy Praktický judaizmus, ktorý som už niekoľkokrát v súvislosti s voľným sviatočným dňom uvádzal aj v iných textoch: „Sabat tiež zdôrazňuje koncept rovnosti medzi ľuďmi a starostlivosť o všetky Božie stvorenia vrátane tých, čo slúžia človeku.“

Na siedmy deň sú od práce oslobodení bohatí, chudobní, tí, ktorí slúžia iným, a dokonca aj zvieratá.

Rabín dodáva:

„Tí, ktorí sú cez týždeň na okraji spoločnosti, sú si cez sabat rovní s ostatnými. Pretože všetci máme jedného Otca. Cez sabat neexistuje zamestnanec a zamestnávateľ.“

Nemusíme teda byť teológmi, aby sme porozumeli spoločnému, od práce oslobodenému sviatočnému dňu.

V našom kontexte je siedmym dňom zrovnoprávnenia nedeľa. Tradícia je hlboko zakorenená v našej kultúre. Voľnú nedeľu nariadil dodržiavať osobitným predpisom už v roku 321 cisár Konštantín Veľký.

Sedemdňový cyklus je prirodzeným cyklom človeka. V histórii boli snahy o zmenu tohto cyklu, ale nedopadli dobre. Francúzska revolúcia vytvorila desaťdňový pracovný týždeň. Ľudia padali od vysilenia. V desaťdňovom cykle začali od vysilenia zdochýnať kone a znížila sa produktivita práce.

Aj komunisti spočiatku rozbili sedemdňový cyklus. Aj oni tento koncept zapudili.

Na siedmy deň odpočívať je teda prirodzené, aby sme v konečnom dôsledku boli v ostatným dňoch výkonnejší.

Proti zrovnoprávneniu občanov voľnou nedeľou sa používajú ekonomické argumenty.

S rečami o teplých rožkoch sa môže operovať iba ak na Slovensku, to neobstojí.

Reči o chudobných a osamelých matkách, ktoré si v nedeľu privyrábajú ako pokladníčky, aby uživili svoje deti, len potvrdzujú, že naša spoločnosť je nevyspelá, egoistická a nepriateľská k ohrozeným skupinám.

Táto teória tiež potvrdzuje, že sú zamestnávatelia, ktorí majú sklon zneužívať ľudí v ťažkej životnej situácii na zle platenú prácu, kým všetci tí šťastnejší môžu relaxovať.

Nakoniec, voľná nedeľa v susednom Rakúsku nie je žiadnym kresťanským výdobytkom.

Nedeľa v Rakúsku je vybojovaná odbormi, ktoré dbajú na to, aby človek nebol vykorisťovaný a ničený.

Samozrejme, pri nedeli nikto nehovorí o vypnutí krajiny, o vypnutí priemyslu. Sú profesie, ktoré musia fungovať nepretržite.

Reč je o nadýchnutí sa, ktoré naša psychicky rozsypaná spoločnosť potrebuje ako soľ.

Reč je o rovnosti, ktorú naša spoločnosť tiež potrebuje.

Reč je o čase, ktorý môžeme venovať medziľudským vzťahom.