Hŕstka slovenských hokejistov si môže povedať, že sa ocitli v pasci. Možno ich to otrávi, možno to v niečom poškodí aj slovenskú reprezentáciu na MS v hokeji. Medzinárodný olympijský výbor sa, naopak, pokúsil otvoriť cestu ruským športovcom na olympiádu v Paríži. Bez vlajky a názvu štátu a len pre tých, ktorí nie sú členmi vojenských klubov. Na Slovensku vieme, čo to znamenalo, keď nejaký hokejista hral za „vojenský klub“ povedzme Duklu Trenčín, ale prosím. Globálny šport, zdá sa, čelí novým veľkým problémom.
Najskôr malá spomienka. Pred pár rokmi, keď sa na pozadí ekonomických sankcií spustila kampaň proti širokému užívaniu dopingu ruskými atlétmi, písal som, že málokto z Rusov to považuje za skutočný dôvod potrestania svojich reprezentantov, mnohí za tým videli skôr politické záujmy a intrigy Západu. Nikdy napokon nebol problém s vylúčením konkrétneho športovca, ktorý doping užíval, ani s odobratím jeho medailí. Dnes už počúvame o dopingu oveľa menej, za hlavný argument diskriminácie ruských športovcov sa otvorene považuje politika ich štátu. Inak povedané, obmedzujú ich kvôli tomu, že sú Rusi.
V pasci
Vážne to zhoršuje ich situáciu. Predtým mali aspoň právo dokazovať, že neporušili antidopingové pravidlá, a žiadať o prijatie do pretekov, najmä cez špeciálny Ženevský tribunál. Teraz to stratilo zmysel. Najúspešnejší športovci, ktorí venovali životy tomu, aby sa dostali na olympijské hry alebo majstrovstvá sveta, sa ocitli v pasci.
Nie je predsa v ich silách zmeniť politiku ruského štátu. Môžu nanajvýš vymeniť štát. A aj sa to deje. Viditeľným trendom v Rusku je odliv vysokokvalifikovaných atlétov do iných krajín. Úspešná ruská tenistka sa stala reprezentantkou Kazachstanu a podobne. Tí, ktorí sa tak rozhodli, kladú na prvé miesto osobné, profesionálne a kariérne záujmy. Nemusí ísť hneď o drámu, niektorí už predtým žili a trénovali v zahraničí, nepotrebujú sa ani nikam sťahovať, stačí si vybaviť nové športové občianstvo. Aj v Rusku sa nájdu takí, ktorí to pochopia. Veď aj slovenský plavec Marcel Géry, keď reprezentoval Kanadu, či Ivan Lendl v tenise boli doma vnímaní ako československí športovci.
Sú ale aj iní, nemenej slávni pretekári, ktorí zaujali vlasteneckú pozíciu a zdráhajú sa zmeniť svoju štátnu príslušnosť aj kvôli účasti na najprestížnejších súťažiach. V Rusku sú teraz obľúbenými postavami oficiálnej propagandy. Sami najlepšie vedia, že čelia ohrozeniu: na domácom poli nemajú serióznu konkurenciu, hrozí, že stratia motiváciu a výsledky.
Takíto športovci tiež však nie sú jednotní. Medzinárodný olympijský výbor (MOV) určil, že aj keby sa Rusi zúčastnili na pretekoch, nemali by právo ukazovať vlajku a neznela by hymna ich krajiny. To isté žiadajú aj organizátori súťaží, ktoré sú mimo kompetencie MOV. Niektorí atléti odmietajú takúto možnosť, berú ju ako ponižujúcu. Iní ochotne súhlasia s nepríjemnou podmienkou v domnienke, že každý už dobre pozná ich štátnu príslušnosť. Teraz však čelia ostrému odsúdeniu zo strany verejnej mienky: významná časť spoluobčanov považuje podobné správanie za vlastizradu.
Okolo vysokého športu sa rozhoreli vášne, ktoré s ním nemajú veľa spoločného.
Prečo sa to stalo? Pretože do tejto pasce sa nechytili len Rusi, ale celý veľký šport.
Coubertinova chyba
Zakladateľ súčasného olympijského hnutia barón Pierre de Coubertin sa inšpiroval idealizovanými predstavami o starovekom Grécku, kde sa atléti periodicky zhromažďovali na úpätí vrchu Kronion, aby zistili, ktorý z nich je najsilnejší. Legenda hovorí, že sa počas hier v celom Grécku vraj zastavovali vojny a platilo posvätné prímerie.
Nuž... spomaľme. O starovekých Hrách toho veľa nevieme, no je jasné, že v tých časoch mal šport čisto úžitkovú hodnotu a slúžil k výcviku bojovníkov. Staroveké Grécko nebolo jedným štátom a jeho súčasti neustále bojovali medzi sebou aj počas olympijských hier. Vo vtedajších bitkách o všetkom rozhodovala fyzická sila, obratnosť, rýchlosť a vytrvalosť vojakov. Vedci (napríklad sociálni psychológovia) odôvodnene považujú športové preteky za kvázi vojny, počas ktorých ľudia majú možnosť prejaviť svoju prirodzenú agresivitu, pričom sa tak deje relatívne bezpečne pre ostatných zúčastnených. Preto je slávna Coubertinova veta "Ó, šport – si mier!" prinajmenšom trošku prehnaná.
Antickí olympionici pochádzali z rôznych miest, ale neboli ich zástupcami. A, samozrejme, vtedy ešte neexistovali žiadne národné vlajky a hymny. Coubertin chcel túto tradíciu zachovať, preto zdôrazňoval, že aj nové hry mali byť osobnou rivalitou atlétov, nie štátov. Preto aj právo hostiť hry poskytol mestám, nie krajinám, v ktorých sa nachádzajú.
No už v jeho dobe bol svet rozdelený medzi viacero rivalských veľmocí. Úspech jeho olympijského projektu závisel ani nie tak od športovcov ako od politikov. Musel sa stretávať s prezidentmi a kráľmi, aby získal ich podporu – a tešilo ho, že sa s ním rozprávali ako s rovnocenným partnerom.
To bola asi chyba, ktorá potom umožnila etatizáciu a politizáciu olympijského športu. Štáty získali možno až zbytočne veľký vplyv. Nebolo to jasné hneď – najprv si štátne autority nevšimli, v čom sa môže skrývať prínos olympiády. Atléti dosť dlho nedostávali žiadnu pomoc, dokonca sa neraz zúčastňovali na hrách na vlastné náklady. Až raz nejakému novinárovi napadlo, aby spočítal, koľko medailí získali športovci z jednotlivých krajín – a zoradil tieto krajiny podľa úspešnosti. Ukázalo sa, že súperia aj mocnosti. Pasca tým bola nastavená.
Hitlerov príspevok
Prelomom sa stali XI. letné olympijské hry, ktoré sa konali v roku 1936 v Berlíne. Voľba hostiteľského mesta prebehla ešte pred nástupom nacistického režimu. Keď sa Hitler dostal k moci, ozvali sa početné výzvy na zrušenie alebo bojkot týchto hier.
Do Nemecka bol pozvaný čestný predseda MOV Coubertin „na osobné zoznámenie sa so stavom telesnej kultúry a masového športu a s postupom príprav hier“. To, čo videl, ho natoľko zaujalo, že v tamojšom rozhlase nazval Hitlera „jedným z najlepších tvorivých duchov našej doby“. Bojkot úplne zamietol. Zároveň prezident Olympijského výboru USA Avery Brundage vyhlásil, že bojkot je „myšlienka cudzia americkému duchu a pokus o sprisahanie a spolitizovanie olympijských hier“.
Do Berlína napokon prišlo takmer 4-tisíc atlétov zo 49 krajín, najmä z USA, Anglicka, Francúzska, ako aj z budúcich prvých obetí hitlerovskej agresie – Rakúska, Československa a Poľska (Sovietsky zväz vtedy ešte nebol členom olympijského hnutia, keby to bolo inak, nepochybne by tiež vyslali reprezentatívnu delegáciu).
Ako vieme, Hitler absolútne zneužil olympiádu na propagáciu svojho režimu. Premenil ju na demonštráciu úspechov Tretej ríše, podporenú výkonmi nemeckých atlétov v mnohých športoch. Všade viali nacistické vlajky s hákovými krížmi, znela hymna Deutschland über alles.
Hry sprevádzali masové ceremónie za účasti tisícok dobrovoľníkov, ktorí oslavovali silu nemeckého ľudu. Všetko bolo extrémne spolitizované – takmer ako dnes. Skutočné moderné Olympijské hry vznikli práve v nacistickom Berlíne.
Stalinov prístup
Nacistickí Nemci mali dobrých žiakov v Sovietskom zväze, ktorý sa prvýkrát zúčastnil olympiády v roku 1952. Práve v tom čase vrcholil konflikt medzi Sovietskym zväzom a Juhosláviou, presnejšie medzi Stalinom a Titom. Nanešťastie, súperom sovietskej futbalovej reprezentácie mal byť juhoslovanský tím. Sovietski úradníci prísne upozornili futbalistov, že porážka je absolútne neprijateľná. No ani najmenej to nepomohlo. Zborná prehrala rozhodujúci zápas.
Reakcia (údajne osobne od Stalina) prišla okamžite. Orgány zlikvidovali klub, ktorý bol základom reprezentácie. Hlavného trénera na dlhé obdobie vylúčili z futbalu, potrestali aj vedúcich hráčov „za nezodpovedné správanie“ a „poškodzovanie prestíže sovietskeho športu“. Tí boli údajne aj za to vďační, báli sa, aby ich nepopravili a neuväznili.
Bol to jasný náznak toho, že vysoký šport je len nástrojom politiky. Víťazstvá sovietskych pretekárov orgány komunistického štátu aj naďalej interpretovali ako ilustráciu výhod socialistického systému. Po Stalinovej smrti už porážky nemali drastické dôsledky, ale aj tak dosť kazili povesť atlétov, trénerov aj športových úradníkov. Niečo podobné vidíme aj dnes, napríklad v Číne.
V niekdajších komunistických krajinách nemali atléti iné zdroje financovania okrem toho, čo zabezpečoval štát, štátu patrili aj štadióny, tréningové strediská, všetko. Štátne orgány (prepletené s vládnucou stranou) rozhodovali aj o tom, kto zo športovcov sa v akých pretekoch zúčastní. Poznáme prípady, že na medzinárodné súťaže posielali nie najsilnejších, ale najdôveryhodnejších z nich. Etatizácia športu bola dovedená do absurdity.
Politické hry
Obávam sa, že totalitný (a pôvodne fašistický) model olympijských hier a vlastne aj celého veľkého športu je zachovaný dodnes. Slúži na demonštráciu sily krajiny, svedčí o jej bohatstve a úspechu. Niekde sa to mieša so straníckou ideológiou, inde so štátnou ideológiou. Športové víťazstvá zvyšujú prestíž štátu medzi domácim obyvateľstvom aj na medzinárodnej scéne. Už schopnosť zorganizovať ich či dokonca zorganizovať zimné a letné hry v jednom meste, ako ukázali Číňania, sa považuje za triumf.
Veľkolepé otváracie a záverečné ceremoniály vrcholových súťaží sú skutočným trhom márnivosti. Vlády bojujú o právo usporiadať ďalšie olympiády alebo majstrovstvá, a to aj napriek obrovským nákladom, ktoré sa s tým spájajú. Propagandistický efekt je pre nich často dôležitejší ako ten ekonomický. Takej kritike čelili aj hry v západných krajinách.
Politickým činom je aj neúčasť na veľkých súťažiach. Niekoľko olympijských hier sa konalo v neprítomnosti mnohých iných krajín, či už z politických, alebo iných protestných dôvodov. Obzvlášť masívny bol bojkot letných hier 1976 v Montreale zo strany afrických krajín. Olympiádu z roku 1980 v Moskve ignorovali západné štáty a „socialisticky tábor“ vynechal hry v roku 1984 v Los Angeles.
Existujú aj precedensy pre nepripustenie reprezentantov niektorých krajín na olympiádu z politických dôvodov. Od roku 1964 až do roku 1991 sa hier nemohli zúčastniť reprezentácie Južnej Afriky. Bol to znak nesúhlasu svetovej komunity s politikou apartheidu.
Vidíme, že veľmoci sa stali oveľa citlivejšími na „nevhodné správanie“ svojich susedov, ako tomu bolo kedysi vo vzťahu k nacistickému Nemecku. Nikto ale pritom nebral ohľad na záujmy športovcov, najdôležitejšia bola rivalita a schopnosť potrestať súperov. Vrcholové preteky sa ukázali ako účinná politická zbraň.
Športovci sú aj dnes pevne spojení so svojimi krajinami a sú od nich závislí. Tento stav pretrváva aj napriek tomu, že svetový šport sa čoraz viac internacionalizuje. Pozývanie alebo – prepytujem – „kupovanie“ atlétov z iných národov sa stalo bežným javom. Pomerne často vidíme, akí zmätení sú pretekári afrického pôvodu, keď reprezentujú európske krajiny, niekedy po ich víťazstve znie štátna hymna, ktorej slová ani nepoznajú, ktovie, čo vtedy rezonuje v ich srdciach.
Vlastenecké city dokážu inšpirovať atlétov, ale ich výsledky viac závisia od ich prirodzených a natrénovaných vlastností. Usain Bolt by ostal najrýchlejším mužom planéty, aj keby sa presťahoval z Jamajky do Grónska. Talent Anastasie Kuzminovej najviac rozkvitol nie v jej materskej krajine, ale na Slovensku. Posudzovať športovcov podľa ich národností a štátnej príslušnosti môže byť preto kontraproduktívne, niekedy aj hlúpe.
Zmeniť doterajšiu prax, hoci má totalitný pôvod, však bude veľmi ťažké. Dvojnásobne to platí počas vojny. Ostáva len dúfať, že sa v budúcnosti niekomu podarí vyhnať politiku zo štadiónov a vrátiť olympiády k základným princípom. Kiežby zneli iba slávne mená atlétov, ktorí súťažia pod spoločnou bielou olympijskou vlajkou, za zvuku spoločnej olympijskej hymny. Len to by mohlo zničiť pascu etatizmu, do ktorej sa veľký šport dostal.
Je to veľká ilúzia, ja viem.