Slovenské migy by boli podľa experta v prípade ohrozenia Slovenska funkčné

Slovenské bojové lietadlá, ktoré vláda odovzdala Ukrajine, by boli v prípade núdze prevádzkyschopné a dokázali by sme ich používať. Tvrdí to letecký inžinier, ktorý sa v minulosti podieľal na prevádzke slovenských migov.

Portál Startitup.sk uverejnil videorozhovor s leteckým inžinierom, podplukovníkom v zálohe a autorom knihy Obsluhoval som MiG-y Vladimírom Koláčkom. Expert predpokladá, že od septembra, keď boli migy uzemnené, lietali už len udržiavacie lety, no v prípade vojnového stavu by boli akcieschopné aj ďalšie lietadlá.

Slovensko zdedilo po rozpade Československa polovicu spoločných bojových lietadiel, ku ktorým sme neskôr v rámci deblokácii ruského dlhu pridali ďalšie migy. V 90. rokoch sme ich tak mali dve desiatky. Aktuálne ich však zostalo len 14, respektíve o jeden sme prišli počas nehody v roku 2019, keď sa pilot stihol bezpečne katapultovať. 

Koľko strojov však zo slovenskej bojovej letky aktuálne zostalo letuschopných, nebolo nikdy zverejnené, viaceré z nich sa používali už len na súčiastky pri opravách zvyšných strojov. Počas leteckých dní koncom minulého leta, keď sa armáda s lietadlami lúčila, boli vo vzduchu štyri, ďalší bol odstavený medzi lietadlami v rámci prehliadkovej časti. Aj tento však musel na letisko predtým priletieť.

Slovenské bojové stroje boli minulý rok uzemnené z administratívnoprávnych dôvodov, keďže ich ďalšia prevádzka už nebola viac možná. Nebolo však jasné, nakoľko by boli schopné lietať aj mimo stanovených pravidiel pre obdobie mieru, ak by sa Slovensko ocitlo v ohrození.

Podľa experta by však migy mohli byť teoreticky zakonzervované a v prípade vojnového ohrozenia Slovenska mohli byť schopné nasadenia a ochrany slovenského vzdušného priestoru.

Vedeli sme sa o ne starať aj bez Rusov

Premiér Eduard Heger pri zdôvodňovaní rozhodnutia poslať stíhačky na Ukrajinu argumentoval, že pre nás sú už nepoužiteľné. „Nevieme ich použiť a už ich nikdy použiť nebudeme vedieť. Boli obsluhované ruskými technikmi, preto sme ich museli uzemniť.“

Podľa Koláčka odchod ruských servismanov, ktorí sa o stroje starali a ktorí odišli po začiatku vojny vo februári minulého roka, neznamenali pre ich ďalšiu prevádzku nevyhnutný koniec. „Rusi nám po roku 1989 robili len záručný servis na dva roky. Náš technický personál bol však oprávnený a aj robil všetky typy bežnej údržby a letiskových opráv. Všetko, čo sa mohlo robiť na lietadle, sme vedeli robiť sami,“ tvrdí expert.

Potrebovali by sme však mať prístup k náhradným dielom a práve v tom mohol byť podľa Koláčka problém. „Neustálym podfinancovaním letectva sme mali prázdne sklady a keď sa lietadlo pokazilo, hoci by sme si ho za normálnych okolností opravili sami, nemali sme si ho s čím opraviť,“ vraví.

Nedostatok skladových zásob slovenská armáda riešila podpisom zmluvy s výrobcom lietadla, čiže s ruskou firmou. Nemuseli sme tak mať vlastné náhradné diely, za to sme platili „paušál“ a niekoľko ruských technikov sa o lietadlá staralo. Ruskí technici tak okrem iného zodpovedali za náhradné diely, ktoré mohli montovať len oni, keďže súčiastky pochádzali z Ruska. „Keď potrebovali náhradné diely, preclili ich z ruských colných skladov. Bolo to východisko z núdze, keďže my sami sme si predpísané skladové zásoby nenapĺňali.“ Podľa Koláčka sme však minimálne do roku 2008 mali vlastný personál, ktorý by lietadlá dokázal servisovať vo vlastnej réžii (podobne sa o svoje migy starajú aj Poliaci).

„Oni tu byť nemuseli, vedeli by sme ich obsluhovať úplne sami. Musíš vedieť dať dole motor a nasadiť nový, urobiť motorovú skúšku, vymeniť pokazený agregát…,“ opisoval Koláček v relácii redaktorovi. „Toto všetko sme vedeli robiť aj bez ruských špecialistov. Pri dostatku náhradných dielov by sme ich obsluhovať mohli. Len sme mali prázdne sklady. Druhá vec je, či by nám v tejto situácii náhradné diely poskytli,“ tvrdí Koláček.

Šesť naďalej funkčných stíhačiek

V prípade núdze by bolo podľa Koláčka prevádzkyschopných šesť slovenských stíhačiek. „Tam už sa až tak nehľadí len na bezpečnosť, lebo ide o životy, nielen o bezpečnosť pilota,“ vysvetľuje expert. „V januári sme mali dve letuschopné lietadlá, ale ďalšie štyri by mohli ísť do vzduchu v prípade vojnového konfliktu,“ domnieva sa. „Tieto lietadlá by sa dali vo veľmi krátkom čase uschopniť buď dovezením iných náhradných dielov, alebo proste by sme im predĺžili medziopravný rezurz.“

Koláček však uznáva, že hoci lietadlá by sa dali odpredať aj neskôr, napríklad do Afriky či Latinskej Ameriky, ich konzerváciou by ich hodnota zrejme už len klesala. Predať ich dnes za výhodnú protihodnotu má podľa neho zmysel. „Čím dlhšie by sme ich držali na sklade, tým menšiu hodnotu by mali,“ tvrdí. „Teraz majú pre Ukrajinu omnoho vyššiu cenu, ako keď by nebola vojna.“

Ich poslanie na Ukrajinu považuje pre Slovensko za technicky najvýhodnejší krok.

Koláček sa však k tejto téme vyjadroval aj v súvislosti s likvidáciou slovenskej protivzdušnej obrany, ktorú aktuálne nemáme. Slovensko prišlo o protiraketový systém S-300, keďže ho odovzdalo Ukrajine bez toho, aby zabezpečilo vlastnú plnohodnotnú náhradu.

Ani zapožičanie systémov Patriot letecký inžinier nepovažuje za plnohodnotné riešenie. „My sme dali preč protivzdušnú obranu S-300, teraz dávame preč ďalšie prostriedky [systém Kub, pozn. red.].“ Problém je podľa neho v tom, že Slovensko nemá vlastné systémy, ktoré by boli v držbe a riadení našej armády. Práve to sa v prípade konfliktu môže ukázať ako rozhodujúce.

Ústavný problém

Denník Pravda ešte minulý mesiac citoval anonymný zdroj z prostredia sliačskeho letiska, podľa ktorého sú viaceré lietadlá schopné lietať, ako sme videli aj pri ich odlete na Ukrajinu. Hoci letisko už dnes nemá odborníkov, ktorí by zabezpečili ich licencované užívanie, v prípade vojny by sa na normy až tak neprihliadalo.

Ak by však slovenské stíhačky boli v prípade vojnovej núdze naďalej prevádzkyschopné, podľa ústavného právnika Tomáša Ľalíka by to potvrdzovalo ústavný problém. Keďže funkčné stíhačky majú potenciál posilniť jednu stranu konfliktu a môžu prispieť k jej víťazstvu, ich odovzdanie je tak podľa ústavného právnika zásadnou otázkou medzinárodnej politiky, a o tej podľa ústavy nesmie rozhodovať vláda, ktorá bola odvolaná a stratila dôveru parlamentu.

„Väčšina stíhačiek bola plne funkčná a použiteľná. Na Slovensku boli uzemnené pre administratívnoprávne záležitosti, ale v čase vojny by boli nasadené aj v slovenských podmienkach,“ odvodzuje z toho Ľalík. „V opačnom prípade by ich ukrajinská strana nechcela.“