V štrnástom týždni tehotenstva ste začali krvácať, a keď ste prišli na pohotovosť, povedali vám, že v tom bude zrejme nejaký problém. Tak sa začal písať váš príbeh s dieťatkom s Downovým syndrómom. Opíšete nám ho viac?

Presne tak, následne ma hospitalizovali počas jedného týždňa a bábätko udržiavali pri živote. Po pobyte v nemocnici a hlbších vyšetreniach mi lekári povedali, že moje dieťa bude mať Turnerov syndróm. Na celom plode bol edém, to znamená, že malo pod celou kožou vodu, čo je typické pre tento syndróm. Až na ďalších vyšetreniach sa z odberu plodovej vody, amniocentézy, zistilo, že ide o Downov syndróm. Toto genetické ochorenie som poznala, lebo v mojej mladosti býval v našom susedstve chlapec, môj rovesník, ktorý mal taktiež tento syndróm.

Tušili ste teda, čo vás môže čakať pri bábätku s Downovým syndrómom?

Áno, do istej miery som to vedela.

Ako ste sa cítili počas týždňa vyšetrení, keď ste vedeli, že s bábätkom niečo nie je v poriadku, ale ešte nebolo špecifikované a stanovené, o aký zdravotný problém ide?

Mala som neskutočné obavy. Lekári ma navádzali na potrat, hovorili, že ešte môžem mať zdravé deti, nech toto tehotenstvo radšej ukončím, že to bude lepšie aj pre mňa, aj pre moje zdravé a staršie deti. Tvrdili, že stupeň postihnutia môže byť akýkoľvek, dieťatko nebude možno ani chodiť, jednoducho, že bude lepšie, keď ho neporodím.

Aký postoj ste zaujali? Premýšľali ste nad potratom?

Predtým, keď som si ani nemyslela, že by som raz mala hendikepované dieťa, som pri takejto náhodnej myšlienke povedala, že by som si dieťa s postihnutím dala určite zobrať. Nerozmýšľala som nad tým, prečo. Považovala som to za jednu z možností, ak by sa mi čisto teoreticky malo narodiť takéto dieťa.

Teória sa ale zmenila na realitu. Stáli ste pred skutočnosťou, že máte v lone s veľkou pravdepodobnosťou hendikepované dieťa.

Keď sa mi to naozaj stalo, nedokázala som ísť na potrat. Cítila som, že je to moje bábätko a uvedomovala som si, že keď sa mi má narodiť postihnuté dieťa, narodí sa a určite to bude mať pre môj život zmysel.

Takže ste sa s myšlienkou potratu vôbec nepohrávali?

Vtedy už vôbec nie. Keď som bola na amniocentéze, bábätko už vtedy kopalo, bolo to moje tretie dieťa, cítila som jeho jemné pohyby. Pamätám si, že keď sme prišli po genetické výsledky, lekári ma už čakali s hotovým papierom, na ktorom sa písalo, že si žiadam odobratie plodu. Stačilo to len podpísať. Vtedy som lekárke povedala, že si dieťa nechám.

Ako ste sa rozhodli zdieľať túto informáciu so svojou rodinou a priateľmi? Aká bola ich reakcia?

Povedala som to iba svoju manželovi. Jeho reakcia bola, že dieťa budeme milovať také, aké je. V tom období mi to dalo silu. Nevedeli o tom ani deti, ani moji rodičia, iba zopár známych. Nejakí traja, štyria ľudia. Tí stáli pevne pri nás a podporovali nás.

Prečo ste to nepovedali rodine?

Bála som sa, že keď sa širšie alebo aj bližšie okolie dozvie, že čakáme hendikepované dieťa, budú ma odhovárať a hovoriť, že si pokazím život a podobne. Takto to vo svete funguje. To by som však ešte zvládla. Horšia bola pre mňa predstava, že so mnou okolie prestane komunikovať len preto, že nebudú vedieť, čo mi majú povedať.

Potvrdilo sa vám po pôrode, že to vo svete takto naozaj funguje?

Áno, presne to sa stalo po narodení dcéry Johanky. Keď sa ľudia v širšom okolí dozvedeli, že sa nám narodilo dieťa s Downovým syndrómom a stretli sme sa na ulici alebo v spoločenstve, ani sa nepozreli do kočíka. V tom období to bolo pre mňa neskutočne ťažké. Vnímať ako matka, že na ňu nie sú zvedaví, hoci je to dieťa ako každé iné. Keď sa aj do kočíka pozreli, povedali ,,pekné“. Ako trojnásobná mama som mala s čím porovnať rozdiel v reakciách, keď som mala predtým v kočíku starších a zdravých synov.

Potvrdila sa vám aj reakcia blízkej rodiny, ktorej ste sa obávali?

Starí rodičia sa zľakli, pretože Johanka mala okrem iného aj srdcovú vadu, ale práve naopak, tí ju úplne prijali.

Ako sa vám zmenil život príchodom Johanky?

Po pôrode to bolo úplne bežné. Keď sa Johanka narodila, bola v inkubátore. Sledovali ju asi dva týždne, keďže deti s Downovým syndróm môžu mať viaceré pridružené ochorenia. Na srdci mala trojmilimetrovú dierku. Ako rástla, dierka rástla s ňou, a tak ju v desiatich mesiacoch operovali. Toto obdobie bolo náročné, večer sme museli počítať, ako prudko dýcha, či nemá fialové ústa a podobne. Mala som neskutočnú radosť, že sa narodila, pretože som sa veľmi bála. Bála som sa aj toho, že keď ju uvidím, zľaknem sa jej výzoru, nebude sa mi páčiť. Ona bola však úplne nádherná, mala krásnu tvár ako porcelán. Šikmé očká a iný nos ako zdravé deti. Bola to moja dcérka, milovala som ju od prvej chvíle. Lekári povedali, že ju nebudem môcť dojčiť, pretože sa také deti sa dojčia ťažko. Po dvoch týždňoch, keď ju vybrali z inkubátora, som ju dojčila tri a pol roka.

Postupom času ste sa rozhodli milovať aj ďalšie bábätko s Downovým syndrómom.

Túžbu raz zachrániť opustené dieťa som v sebe mala ešte pred narodením Johanky. Môj manžel s tým vtedy nesúhlasil, necítil sa na to. Po štyridsiatke som sa tejto túžby vzdala a prijala to s vedomím, že to asi nie je moja cesta.

Ale to sa zmenilo.

Áno, práve vo chvíli, keď spoločnosť Downovho syndrómu na Slovensku uverejnila na sociálnej sieti príspevok o tom, že je v nemocnici sedemdňové bábätko s Downovým syndrómom, pre ktoré hľadajú náhradných rodičov. Písal sa rok 2017. Keď som to prečítala, okamžite som vedela, že je to moje bábätko. Neviem to opísať. Hneď som zavolala manželovi, že je v nemocnici opustené malé dieťa a moje srdce veľmi túži byť mu rodičom a čo na to hovorí. Súhlasil. Nechápala som. Veľmi som sa tešila, že po toľkých rokoch povedal áno.

Ako vyzeral adopčný proces? „Súperili“ ste o Natanaela aj s inými záujemcami?

Chceli sme konkrétne bábätko, v tom spočíval rozdiel. Keď si chce pár adoptovať bábätko, na úrade vyplní dotazník, v ktorom si môže zaškrtnúť, aké dieťa chce. Zdravé, biele, rómske, s hendikepom a podobne. Dieťa s postihnutím zaškrtne málokto. V období, keď sme sa hlásili na adopciu, sa na zozname žiadateľov čakalo aj tri roky. Pred nami boli taktiež ľudia, ktorí boli na zozname dlhšie ako my. Keby bol Natanael zdravý, čakali by sme nadarmo. Dostali by ho iní, tí, ktorí boli v tom čase v poradovníku na prvom mieste. Keďže vtedy nemal nikto zaškrtnuté dieťa so zdravotným postihnutím, zrazu sme sa na prvé miesto dostali my.

Viete, koľko ľudí bolo v tom čase v poradovníku pred vami?

Bolo ich okolo tristo v rámci celého Slovenska.

Čiže si nikto z tristo ľudí si nechcel osvojiť hendikepované dieťa?

Nie.

Koľko času uplynulo, kým ste mohli zobrať Natanaela domov?

Natanaela sme priniesli domov po troch mesiacoch. Predchádzala tomu 28-dňová psychologická príprava zo sociálneho úradu. Podstúpili sme to zrýchlene, nemali sme na to čas.

Čo všetko si môžeme pod psychologickou prípravou predstaviť?

Absolvovali sme rozhovory so psychologičkou o tom, prečo si chceme adoptovať bábätko. Prednášala nám, aké ťažké je vychovávať dieťa s hendikepom. Johanka vtedy na prípravy chodila s nami, pretože nemala byť s kým doma, nemali sme v okolí žiadnu pomoc a synovia boli v škole. Hrala sa tam s hračkami a pamätám si, že som bola nahnevaná na to, prečo nám hovoria o tom, aká náročná je výchova dieťaťa s postihnutím, keď hneď vedľa mňa bolo už jedno také dieťa, dokonca vlastné.  

Ako ste na to vtedy reagovali?

Myslím si, že si to v danej chvíli veľmi neuvedomili. Každý sa čudoval, že chceme dieťa s Downovým syndrómom. Ďalšie dieťa s Downovým syndrómom.

Stretli ste sa niekedy s Natanaelovou biologickou matkou?

Nikdy sme sa nestretli. Natanael je z anonymného pôrodu, to znamená, že matka sa po narodení dieťaťa vzdala. My sa s ňou nemôžeme stretnúť, nikdy sa nedozvieme, kto to bol.

Máte aspoň informáciu o tom, prečo sa rozhodla nenechať si dieťa? Bol dôvodom práve Downov syndróm?

Určite o syndróme nevedela. Keď sme si už Natanaela mohli zobrať domov, prvýkrát sme počuli jeho príbeh. V lekárskej anamnéze bolo uvedené, že matka porodila dieťa v zahraničí vo februári 2017, vonku boli vtedy veľké mínusové teploty. Pôrod sa podľa údajov uskutočnil doma len za jej prítomnosti. S pupočnou šnúrou a placentou bábätko zabalila do plachty, vložila do cestovnej tašky, nastúpila na vlak do Bratislavy, kde ho odovzdala v nemocnici. Natanael bol úplne premrznutý, modrý, niekoľko hodín ho zachraňovali a až po vyšetreniach sa zistilo, že má genetickú poruchu.

Utvrdili vás tieto skutočnosti v tom, že chcete vytvoriť rodinu práve pre Natanaela?

V tej chvíli som si to s tým nespájala, ale nechápala som, ako je to možné. Až neskôr mi došlo, čo všetko vlastne prežil. Bola som zhrozená. Dodnes je pre mňa náročné tomu uveriť. Ja som rodila, viem, čo to obnáša a neviem si predstaviť dokázať krátko po pôrode cestovať. Možno nebola taká rozmaznaná žena ako ja, že som po pôrode ležala, neviem.

Ako pokračoval život už so štyrmi deťmi, z toho už nie s jedným, ale s dvoma s Downovým syndrómom?

Nebolo to také jednoduché, ako som si myslela. Predstavovala som si, že Natanael bude ako naše dieťa so všetkým, aj tým emočným, čo k tomu patrí. Tak to nebolo. To dieťa som nevynosila a neporodila, ono tam zrazu bolo. Obaja sme sa museli naučiť citovej väzbe. Správala som sa k nemu ako k ostatným deťom, ale na citovej úrovni to bolo úplne iné. Človek fyzicky vie, čo má s dieťaťom robiť, ale museli sme sa vzájomne nájsť.

Trvalo vytvorenie puta medzi vami dlho?

Z mojej strany to išlo čím ďalej, tým viac prirodzenejšie, ale Natanael si pocit opustenia a neprijatia biologickou mamou niesol veľmi hlboko v sebe. Teraz má šesť rokov, ale už keď mal tri mesiace, dala som si ho k sebe do postieľky a chcela som ho objať ako ostatné svoje deti, no on bol chladný. Nevedel, čo to je. Synovia a dcéra Johanka, my všetci, sme ho prijali bez problémov, hneď sa stal súčasťou našej rodiny, ale on po narodení nedostal materskú lásku a objatie. Nikto ho nepoložil po pôrode na hruď matky, kde by sa prisal, kde by cítil bezpečie. Natanael o to všetko prišiel. Postupne som si o tom študovala viac informácií. Až vo svojich piatich rokoch ku mne prvýkrát pristúpil a dal mi pusu. Bolo to dlhé obdobie. Hoci sme ho od prvého dňa objímali, bol stuhnutý. Teraz vo februári mal šesť rokov a posledné tri týždne už za mnou príde, dá mi pusu, pritúli sa, objíme. Dovtedy to nevedel.

Je to paradox, zároveň ukazovateľ toho, ako môže silná emočná skúsenosť poznačiť dieťa s Downovým syndrómom. Ľudia s touto genetickou anomáliou sa totiž vyznačujú osvojenou spontánnosťou, zvýšenou kontaktnosťou a neobmedzenosťou vo vyjadrovaní svojich emócií.

Áno, pripisujem to naozaj tejto emočnej skúsenosti. V lekárskej správe sa ďalej spomína, že matka nevedela, že čaká dieťa. Jednoducho, bolo to nechcené dieťa po narodení a dieťa, ktoré ani v detskom domove nedostalo lásku.

Vníma Natanael fakt, že je adoptovaný, alebo to nie je téma, ktorú raz budete nútení otvárať?

Myslím si, že sa nad tým nikdy nebude zamýšľať. Tieto deti sa cítia dobre všade, kde majú svojich rodičov, súrodencov a okruh ľudí, ktorých poznajú. Johanka má teraz jedenásť rokov a prekvapilo ma, že keď vidí tehotnú ženu, vie, že čaká bábätko. Možno je to aj tým, že som fotografka, a keď som v ateliéri fotila tehotné ženy, hovorila som jej, že v sebe majú bábätko. Potom opäť prichádzali, keď sme už fotili novorodenecké fotky. Zrejme si to pospájala. Pochopila, že bábätko je z bruška.

Aký vzťah majú medzi sebou všetci štyria súrodenci, Natanael, Johanka, Bálint a Attila?

Majú medzi sebou úžasný vzťah, keďže sme ich vychovávali bez pomoci iných ľudí. Boli stále spolu. Keď som čakala prvé dieťa, povedala som si, že svoje deti naučím všetko, čo viem ja. Nechala som ich robiť, o čo mali záujem, nechala som ich tráviť čas so sebou, sú na seba citovo napojení. Moji dvaja synovia, jeden ma 21 a druhý 17 rokov, sa vedia o Johanku a Natanaela stopercentne postarať.

Momentálne spolu netrávia čas až tak intenzívne ako predtým. Vaša rodinná situácia sa vyvinula ťažším smerom. Ste v rozvodovom konaní.

Áno, to všetko sa v našej rodine zvrtlo veľmi rýchlo. Od prvého marca som sa odsťahovala a s dvoma mladšími deťmi bývam v inom meste. Môj manžel povedal na súde, že ich chce každú druhú sobotu. Najstarší syn príde po Johanku a Natanaela a aspoň takto spolu trávia čas. Ja si za tú chvíľu oddýchnem, keďže to tiež potrebujem.

Ostali ste na Johanku a Natanaela sama. Opýtam sa otvorene, keby ste vedeli, že sa raz ocitnete v rozvodovom konaní, adoptovali by ste si dieťa?

Nie. Toto celé malo byť inak. Môj muž sa stával postupne neprítomným, bol dostupný, a zrazu nie je. Je tam aj závislosť. Celé to zvládam len vďaka podpore neziskovej organizácie Centrum Slniečko, ktorá sa zaoberá týranými a zneužívanými ženami. Aj keď je to náročné, viem, že som urobila správnu vec napriek tomu, že mi rozum a strach hovorili nie. Bol to veľký vnútorný boj.

Keďže rozvodové konanie stále plynie, viac skutočností rozoberať nebudeme, ale vyplýva pre vás v tomto smere niečo z adoptívnej stránky?

Keď si človek adoptuje a osvojí dieťa, je jeho právoplatným rodičom. My sme zapísaní v jeho rodnom liste ako rodičia, preto sa na nás nevzťahuje žiadna povinnosť ani nič spojené s rozvodom.

Pani Toth, čo vám ako človeku, matke, dala a stáva dáva vaša životná cesta?

Naučiť sa bezpodmienečne prijímať každého jedného človeka okolo seba a vnímať ho ako jedinečnú bytosť.