Čo sa to s bankami deje? Stojíme na začiatku nejakej ďalšej finančnej krízy, podobnej tej z roku 2008? Alebo sú to iba ojedinelé pády, žiadny trend, ktorý môže spustiť reťazovú reakciu?
Dúfam a verím, že nie sme v ničom podobnom, ako bol rok 2008. To bola v celom mojom živote kríza, ktorej som sa bál najviac. Pretože vtedy hneď niekoľko veľkých amerických bánk investovalo do cenných papierov, ktoré kryli veľmi rizikové hypotéky. Keď mnoho veľkých bánk investuje do tej istej hlúposti, tak to je vážny problém. V takej situácii teraz nie sme. Z niekoľkých dôvodov. Prvým je to, že záťažové testy stability veľkých, systémovo dôležitých amerických bánk sú veľmi náročné a robia sa seriózne. Myslím si, že sú dokonca ešte náročnejšie ako v Európe. Vždy po nejakom čase relatívneho pokoja nejaká záujmová skupina začne tlačiť na to, aby sa regulácia uvoľnila. Že je príliš prísna. Niektoré veci sa pod tým tlakom uvoľnili. Napríklad práve pre banky, ako bola Silicon Valley Bank. Mäkšie pravidlá, ktoré platili pre banky s aktívami do 50 miliárd dolárov, sa zdvihli na dvesto miliárd dolárov. Začali sa trochu hrať s uvoľňovaním podmienok. To však nebol dôvod problémov Silicon Valley Bank.
Čo sa tam stalo?
Táto banka bola súčasťou ekosystému technologických firiem, ktorý žije svojím vlastným štýlom. Je úžasné, čo všetko sa v Silicon Valley vymýšľa a vyrába. Mentalita technologického sveta je však trochu iná ako u serióznych, konzervatívnych bankových inštitúcií, ako JP Morgan, Citibank alebo Bank of America. Tieto veľké banky majú diverzifikované portfólio služieb, aktív, investícií a klientov. Silicon Valley Bank bola iná. Bola súčasťou technologického sveta. Stavala si meno na tom, že rozumie jeho potrebám, svetu startupov. Že je schopná ich financovať, čo väčšina normálnych komerčných bánk nie je. Sú to veľmi rizikové investície a musíte tomu svetu technológií a jeho pravidlám rozumieť. Druhým výrazným dôvodom bolo, že Silicon Valley Bank podnikala v oblasti, kde výrazná väčšina ľudí zbohatla za posledných pätnásť-dvadsať rokov, a títo ľudia mali zároveň účty a vklady v tejto banke. Zbohatli rýchlo a markantne. Založili si start-up v jednoizbovom byte v paneláku a zrazu im na stole ležalo dvesto miliónov dolárov. Takto rýchlo bohatli nielen zakladatelia startupov a investori, ktorí do nich vložili peniaze, ale aj zamestnanci, ktorí pri tom založení boli. Tá mentalita, že som si to nezarobil za celý svoj život, ale za pár rokov, je iná ako u ľudí, ktorí sa k bohatstvu dopracovávali dlhé roky. Sumy sú iné, rýchlosť rozhodovania a prístup k rizikám tiež. U ľudí tak ako, zdá sa, aj v banke – Silicon Valley Bank nemala CRO, hlavného manažéra rizík – skoro celý rok pred pádom.
Správajú sa k peniazom inak? Viac riskujú?
V Silicon Valley Bank sa vo veľkom množstve sústredili peniaze takýchto ľudí. To je rozdiel oproti bežným komerčným bankám, ktoré majú veľmi rôznorodých klientov. Potom sa tam však stala ešte ďalšia zásadná vec. Ešte nedávno, keď ste si chceli nielen tu, ale aj v Amerike vybrať z banky väčšiu čiastku v miliónoch, tak ste o to museli požiadať minimálne 48 hodín vopred. Dnes si môžete okamžite miliardu dolárov presunúť cez svoju bankovú aplikáciu. Hneď, bez čohokoľvek ďalšieho. To je úplne iný svet.
Run na banku, ktorý predtým znamenal rady pred pobočkami, sa zrazu môže odohrať počas pár sekúnd vďaka presunom cez mobilné bankovníctvo. A nikto zvonku si to nevšimne.
Za hodinu môže banka prísť o desiatky miliárd dolárov zo svojich účtov. Dozviem sa nejakú správu, hneď ju prepošlem svojej firme a svojim známym, aby si dali pozor. Obavy zo Silicon Valley Bank sa rýchlo šírili. Medzi deviatou a dvanástou hodinou stratila 40 miliárd dolárov. To sa nesmie stať. Toto nikto nemôže ustáť. Každú inštitúciu vrátane JP Morgan zničí, keď sa v tak krátkom čase vyberú všetky peniaze. To sa nedá zvládnuť. A priamo to nesúvisí s tým, ako na tom tá banka je.
Silicon Valley Bank sa stala obeťou bleskového digitálneho runu?
Áno. A aby toho nebolo dosť, tak do toho ešte vstupuje dvojaká tvár amerického finančného systému. Na jednej strane sa tam vymýšľajú špičkové technológie. Google, Apple, Netflix, Tesla. To je jedna tvár. Veľká časť federálneho systému však funguje úplne inak. Pred tridsiatimi rokmi som hovoril pri odovzdávaní diplomov čerstvým absolventom v kalifornskom Berkeley, že Amerika je veľmi rôznorodá. Na jednej strane Kalifornia, ktorá je technologická špička. Na druhej strane sú miesta, v tej istej Kalifornii, kde sa stále elektrické vedenie ťahá po tyčiach na uliciach. Ako niekde v treťom svete. A federálny systém supervízie a ochrany bánk asi v mnohých veciach nestíha tempo technologického pokroku, napríklad v depozitoch – Silicon Valley Bank sa dala zachrániť. Oni nemali úverový problém. Ich aktíva boli z veľkej časti veľmi bezpečné: americké štátne dlhopisy. Tie majú najvyšší rating AAA. Mali však problém s tým, že hodnota dlhopisov s nízkymi úrokmi po zvýšení úrokových sadzieb výrazne klesla. Keď ich potrebovali predávať, mali z nich straty.
K príbehu poklesu hodnoty dlhopisov sa ešte vrátime. To je zásadný problém.
Problém vznikol, keď banka nebola pripravená a schopná dostať sa k likvidite tak rýchlo, ako mizli jej depozitá. Funguje napríklad systém repurchase agreements alebo repos, hlavne medzi centrálnymi bankami a bankami: dáte do zálohy vládne alebo hypotékami podložené dlhopisy a okamžite máte likviditu na účte. Nič nepredávate. Až likviditu vrátite, dostanete späť svoje dlhopisy. Silicon Valley Bank mala čo dať ako zálohu. Nemala problém so zlými alebo nesplácanými úvermi. Potrebovali si požičať cez repo operáciu. Tak banky fungujú. Systém pôžičiek mal fungovať rovnako rýchlo ako výbery zo Silicon Valley Bank cez aplikáciu.
Lenže nefungoval?
Ako sa zdá, Silicon Valley nebola pripravená, dostala sa do problémov s likviditou a potrebovala si požičať okamžite to konkrétne ráno. Chlapci zo Silicon Valley Bank sa hneď potom, čo zistili, že im odišlo 40 miliárd dolárov počas tých troch hodín medzi deviatou a dvanástou, obrátili na Federal Home Loan Bank, čo je inštitúcia, ktorá tam má hypotéky a podobné aktíva, proti ktorým dáva rýchle pôžičky. Lenže im ten proces trval nie hodiny, ale dni. Hneď nato zavolali do Bank of New York Mellon, kde mali uložené dlhopisy. V Kalifornii bola jedna popoludní. Lenže v New Yorku boli štyri hodiny a už mali po smene. Aj keď ich presvedčili otvoriť, bolo neskoro pre Fed. Keď sa nad tým človek zamyslí, tak si prirodzene povie: Oboje je skutočne náš bankový systém?
Narazili na seba tie dve Ameriky? Superrýchla digitálna bez limitov a tradičná, kde majú o štvrtej bankári koniec smeny?
Takto presne to Silicon Valley Bank prezentovala. Po rýchlom odlive vkladov sa snažila požičať si proti aktívam peniaze. Ale už to nestihli. Fed ich medzitým znárodnil.
Ten nesúlad rýchlej a pomalej Ameriky však môže byť rizikom pre ďalšie banky. Hrozí to?
Ten problém je riešiteľný. Je však potrebné sa začať pripravovať dopredu, keď banky vedia, že pre rast úrokových sadzieb klesá hodnota dlhopisov. Na to sa mohli pripraviť. V osemdesiatych rokoch skrachovalo mnoho sporiteľní v Amerike z podobného dôvodu. Museli vedieť, že budú potrebovať likviditu a že dlhopisy, ktoré môžu dať ako zálohu, klesajú na hodnote. Dlhopisy nie sú problém, keď viem, že ich nepotrebujem predať a budem ich držať až do ich splatnosti. Potom o nič neprichádzam. Problém je, keď, ako Silicon Valley Bank, zrazu prídem o 40 miliárd dolárov vkladov počas troch hodín.
Preto nevidíte v bankách systémové ohrozenie ako v roku 2008?
Ukázal sa však ten problém s rýchlou reakciou a časom. Dodávanie likvidity by v dnešnej digitálnej ekonomike nemalo trvať dva dni, ale hodiny. A kľúčová inštitúcia v New Yorku, ktorá má riešiť likviditu pre banky, by asi nemala zatvárať o štvrtej. Tam musí byť nejaká pohotovosť pre takéto prípady. Rovnako ako držia pohotovosť lekári a nemocnice. Tá finančná pohotovosť hneď vie, čo je to za banku. Vie, že má dlhopisy, ktoré môže dať do zálohy, a nemusí padnúť.
Čo sa stalo v Credit Suisse?
Táto banka mala problémy dlhú dobu. Celé bankovníctvo je založené na dôvere. Rovnako ako celá ľudská spoločnosť. To, ako sa hovorí, že diamanty sú navždy a zlato je istou investíciou, len odráža dôveru ľudí v tie diamanty a zlato. Dôveru, že v nich majú uložené peniaze. A keď ich budú potrebovať, za to zlato a diamanty ich vždy dostanú. Keď veríme v Boha, tak je to aj vec viery. Keď ľudia prestanú veriť vo finančný systém, tak je zle. Žiadny systém, a tým ani finančný, nemôže vydržať, keď mu zrazu všetci prestanú veriť a budú chcieť vybrať svoje peniaze. Credit Suisse mala veľký problém v tom, že to bola prepojená investičná a komerčná banka. Ale zdá sa mi, že ich problémy boli riešiteľné. Veď aj UBS mala v minulosti svoje problémy.
To prepojenie už v Amerike od roku 2008 nesmie byť.
Tam sa dlhodobo pracovalo na oddelení komerčnej a investičnej časti. Začalo to po veľkej depresii v roku 1933, kedy bol prijatý Glass-Steagal Act striktne oddeľujúci komerčné a investičné bankovníctvo a zavádzajúci federálne poistenie vkladov. Postupne sa ten zákon uvoľňoval, systém regulácie bankovníctva pokročil a koncom storočia sa úplne zrušil. Vždy, keď sa objavil nejaký problém, tak sa ten systém sprísnil. Vo Švajčiarsku to bolo inak. Credit Suisse však mala dlhodobo problémy s riadením svojich rizík. Bola to tradičná, 167 rokov stará inštitúcia, ktorá by také problémy mať nemala. Teraz ju preberá druhá veľká švajčiarska banka UBS. Nie je úplne dobré, že vo Švajčiarsku vznikne týmto spojením taký obrovský kolos. Úplne nerozumiem tomu, že Saudská Arábia a švajčiarske autority neboli schopné spoločne nájsť riešenie problému navýšením kapitálu nad 9,9 percenta.
Credit Suisse je prelomový príbeh v tom, že pri spojení s UBS tam prišli prvýkrát o peniaze súkromní investori, ktorí vlastnili jej dlhopisy. Čo to môže znamenať pre dôveru k dlhopisom ďalších bánk?
Celé európske bankovníctvo prechádza reguláciou, ktorá zvyšuje požiadavky na kapitál. Tieto druhy dlhopisov CoCos (contingent convertible bonds) sú súčasťou kapitálu bánk, pretože sú podriadené iným dlhom a v prípade problému je možné ich zmeniť do ekvity – kapitálu banky. A keď sa spojením s inou bankou podiely riedili a znehodnocovali, investori prišli o peniaze v týchto dlhopisoch. Bolo však zrejmé, že tieto dlhopisy sú rizikové. Oni vedeli, že pri vysporiadávaní v prípade problémov sú až posledné na rade. Tomu riziku zodpovedal úrok z týchto dlhopisov. Keď niečo vyzerá až veľmi dobré na to, aby to bola pravda, tak treba byť ostražitý. Keď mi niekto za niečo dáva vyšší úrok, tak musím dobre premýšľať, aké to riziko je. Ten úrok mi nedáva iba tak. Nie je rozumné dávať do takých vecí peniaze, ktoré sú dôležité alebo nevyhnutné pre vaše živobytie. Môžete do toho však investovať tie peniaze, kde vás to nijako existenčne nezasiahne, keď o ne prídete. Celkovo sa bankovníctvo posúva k tomu, že sa zvyšujú nároky na kapitál. To je správne. V jednotlivých bankách to môže predchádzať problémom. Keď však majú v rovnakej chvíli všetky banky podobný problém, už sa rozbieha reťazová reakcia. To už je psychológia, na ktorú kapitálová sila sama nestačí, len v kombinácii s likviditou. Pred panikou neexistuje jednoduchá prevencia. A pretože banky si vzájomne požičiavajú jedna druhej a robia mnohé vzájomné operácie, tak pád jednej ovplyvní iné.
Tým sa v prípade paniky šíri nedôvera.
Bank of America, pre ktorú som pracoval, bola najväčšou bankou s najväčším počtom vkladmi. Sami sme ich nevedeli využiť, tak si ich od nás ďalšie banky požičiavali. Celý trh si k nám chodil na likviditu. Keď o šiestej ráno naša výborná dílerka celej Amerike oznámila: Som tu a otvorila požičiavanie tých obrovských depozít (na východnom pobreží už bolo deväť hodín ráno), bolo to známe ako Big Mamma is on. Veľká mama otvorila, čo bola krásna metafora Bank of America ako najväčšej banky, tej veľkej mamy ostatných bánk. Dáma, ktorá tie depozitá požičiavala, to výstižne symbolizovala, bola to taká silnejšia černoška, veľmi známa a rešpektovaná medzi dílermi, hlavne bielymi mužmi, aj keď – to boli sedemdesiate roky – vtedy neboli videá.
Poďme k dlhopisom. Centrálne banky vo väčšine krajín zdvíhajú úrokové sadzby. Tým klesá hodnota dlhopisov, ktoré boli v čase nízkych sadzieb vydané s nízkym úrokom. Končí doba lacných peňazí?
Už skončila. Máme za sebou roky negatívnych reálnych úrokov, kedy inflácia bola vyššia ako úrokové sadzby. V eurách boli nominálne úroky negatívne. Keď som si požičal, tak mi za to ešte zaplatili. Normálna ekonomika by takto fungovať nemala.