1. Matovič v kúte
Rozbeh Igora Matoviča do nákupu voličov priniesol aj pozitíva. Potvrdilo sa, že Obyčajní ostali celkom sami. Matovič si pre svoj tupý návrh (500-eurové odmeny voličom) nedokázal zabezpečiť jediného spojenca. V parlamente zoširoka pohorel.
Matovič totiž ukazoval len otravný krik a strach z volieb. Na viac – napríklad na vyjednávanie a argumenty – nemal. Ako obyčajne…
Je to celkom dobrá správa. Parlament si zachoval zvyšky zodpovednosti.
O niečo horší dojem z Národnej rady musia mať v Slovnafte. Matovičovi poslanci si vymysleli špeciálnu daň, ktorá z rafinérie vyberie stovky miliónov eur. Použiť sa mali na kupovanie voličov prostredníctom 500-eurovej hotovosti. Sporná daň pre Slovnaft prešla, zvyšok nie.
Asi netreba pripomínať, že túto veselú jazdu Obyčajných nakoniec zaplatia spotrebitelia. V cene palív.
Udalosti v parlamente potvrdili ešte jednu známu vec: nesvojprávnosť poslancov Obyčajných. Tridsať z nich poslušne prikývlo. Napriek tomu, že návrh bol nehorázne hlúpy a bez šance prejsť.
Nie je to však nič nové. Je to stará choroba OĽaNO. V tejto „strane“ celkom chýba filter, ktorý by korigoval aspoň tie najbláznivejšie nápady z hlavy Igora Matoviča. V normálnych stranách si musí šéf získať podporu predsedníctva strany, rady, poslaneckého klubu. V ľudovom súbore OĽaNO starosti s premýšľaním nepoznajú. Nápady Matoviča si musia osvojiť. Opak sa vníma ako urážka majestátu.
Poslanci Matoviča sa nedokázali nahlas ozvať ani pri iných nehoráznostiach, ktoré vymyslel vlastník strany. Napríklad pri plošných výteroch dutín v réžii armády. Alebo pri likvidácii základných práv a slobôd v rokoch 2020 a 2021, keď Matovič rozdával poslušným „priepustky na slobodu“ (smeli ísť do obchodu a do práce).
Pri nápade s 500-eurovými odmenami voličom to dopadlo rovnako. Kto by nedostatočne predstieral nadšenie, ten by v OĽaNO skončil.
V telese Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti by mohli zvážiť zmenu názvu. Nenájdete tam ani nezávislé, ani osobnosti.
Pretože presne takto si Matovič predstavuje svoj tím.
2. Majú v tom hokej
Hokejový zväz v pondelok rozsekol starý spor: hráči z KHL nesmú reprezentovať Slovensko v národnom hokejovom tíme. Za rozhodnutím cítiť bočné tlaky (tie politické a mediálne), ktorým sa nakoniec podvolilo aj vedenie.
Prezident zväzu Šatan sa pôvodne k sporu staval racionálne. Rešpektoval postoj výkonného výboru, ktorý v septembri dištanc pre hráčov z KHL odmietal. V reprezentačnom tíme chcel najlepších hráčov s najlepšími výsledkami. Bez ohľadu na to, kde pracujú.
Napokon však musel ustúpiť tlaku „uvedomelých“, pre ktorých nie je v športe kritériom výkonnosť, ale politický – konrétne geopolický – kontext.
Výhrady proti hráčom z KHL sú čiastočne pochopiteľné. Rusko prelomilo medzinárodné právo, zaútočilo na Ukrajinu a vedie tam vojnu s tisíckami obetí. Hráči, ktorí pôsobia v KHL, sú na čiernom zozname. Ich vylúčenie z reprezentácie štátu je symbolickým gestom podpory Ukrajiny.
Tento prístup a jeho zdôvodnenie medzinárodným právom by mohol byť pekný, ak by fungoval ako pravidlo pre všetky prípady. Nie pre niektoré. Lebo potom tu máme starý známy dvojaký meter.
Príkladom je Michal Hadzuš ako najhlasnejší kritik hráčov z KHL. Vyčíta im, že vraj nepriamo podporujú Rusko a ruskú vojnu. Handzuš tým predvádza neuveriteľné pokrytectvo.
Práve Handzuš (a mnohí ďalší) predsa roky pôsobili v americko-kanadskej NHL. Aj v čase, keď Spojené štáty protiprávne zatiahli NATO do bombardovania Juhoslávie. Alebo do vojny v Iraku na základe falošných správ tajných služieb o údajných zbraniach hromadného ničenia (ktoré sa následne nepotvrdili). V oboch prípadoch išlo o hrubé porušenie medzinárodného práva. A o príklady nespravodlivých vojen v réžii Spojených štátov. Tieto vojny priniesli stovky tisíc obetí vrátane civilných a milióny utečencov.
Trápilo to vtedy Handzuša a ďalších „uvedomelých“ športovcov? Nie. Hrali hokej. A hlásali, že politika do športu nepatrí.
A bolo to tak správne.
Tu totiž nejde len o dvojaký meter. Ani o hokej. V tejto fáze už ide aj o návrat princípu kolektívnej viny, ktorý by mal byť v 21. storočí neprijateľný. Je hlúpe trestať ruských (amerických, izraelských, britských) športovcov, umelcov, vedcov za to, čo robia vlády ich krajín. A rovnako je hlúpe trestať slovenských športovcov, umelcov či vedcov za to, že pracovali alebo pracujú v Rusku. Je to absurdné, zvrátené, nemorálne.
A vrcholne nemorálne je to vtedy, ak sa uplatňuje selektívny prístup. Niekoho potrestáme, iného v celkom porovnateľnom prípade nie.
Lenže práve toto sa deje. A zdôvodňuje sa to ako v praveku – mytologicky. O boji Dobra (Američanov) so Zlom (Rusmi).
Je úbohé, že aj zo športu sa už robí nástroj propagandy. A bojisko hybridnej vojny.
3. Autá nahradia elektrické vehikle
Ministri energetiky presadili nové pravidlá EÚ, ktoré zakážu predaj áut so spaľovacími motormi po roku 2035. Po vzbure Nemecka sa ešte očakávali kompromisy. No tie sú nakoniec len kozmetické. Výnimky sa povolia len pre motory na syntetické palivá, ktoré sú vraj uhlíkovo neutrálne.
Na sporných pravidlách EÚ je zarážajúce, ako rýchlo a hladko prešli. Proti bolo iba Poľsko, podľa ktorého je zákon nereálny a povedie k predraženiu áut. Taliansko, Bulharsko a Rumunsko sa zdržali hlasovania. Inak sa s výhradami neozval nikto a norma prešla.
Slovensko, ktoré je ekonomicky závislé od produkcie automobiliek, ostalo ticho.
Škoda. Lebo argument o uhlíkovej neutralite je falošný. Emisie sa presťahujú z výfukov do komínov elektrární. Ceny elektriny porastú. A životné prostredie budú zaťažovať milióny ton vyhorených palivových článkov z ťažkých autobatérií.
Brusel v záchvate klimatického alarmizmu predbehol aj amerických progresívcov. Tí si plošný zákaz tohto typu nedovolili ani len navrhnúť. V Spojených štátoch je proti tejto agende silný odpor. A nielen verejný. Výhrady majú aj úrady. Dokonca aj federálne agentúry na ochranu životného prostredia. Varujú, že na takúto revolučnú zmenu nie sú pripravené rozvodné elektrické siete. Radia, aby bol prechod na elektromobily prirodzený, bez plošných direktív úradov.
Presne takto by malo vyzerať optimálne riešenie pre najbližšie roky.
V Európskej únii sa námietkami nikto netrápi. Prevládlo zväzácke nadšenie rýchlo a hneď meniť svet – podľa obrazu progresívcov a klimatických aktivistov. Výsledkom je norma, ktorá sa len tvári ako emisne neutrálna (v skutočnosti taká nie je). A ktorá výrazne predraží nové autá (a napokon aj ceny elektriny).
Rozdiel medzi Spojenými štátmi a EÚ je pochopiteľný. V Spojených štátoch volený prezident a jeho vláda zastupujú Američanov. Musia rešpektovať verejnú mienku, respektíve nemôžu presadiť čokoľvek a bez debaty. V EÚ to možné je. Pretože v Bruseli budúcnosť úradníkov nie je závislá od postojov verejnosti.
Je závislá od aktivizmu úradníka, ktorý sa musí podriadiť hlavnému prúdu.
Platí to aj o europoslancoch. Formálne sú volení, no reálne sa po nástupe do funkcií o voličov a verejnú mienku nemusia starať ani sekundu. Rozhodujúce slovo má vedenie frakcií europarlamentu, ktoré tvoria výlučne ľudia so správnym „kádrovým profilom“.
Slovom, EÚ pod tlakom pokrokovej ideológie celkom stráca zmysel pre realitu a zastupiteľskú demokraciu. Robí rozhodnutia, ktoré sú extrémne nákladné, naivné a protieurópske.
Riešenie? Mohol by ním byť širší európsky konzervatívny front, ktorý by – spolu s veľkou časťou verejnosti – uletené nápady progresívcov brzdil a korigoval. Aby boli ekonomicky únosné.
Nutnou podmienkou tohto riešenia je, aby sa konzervatívci prestali neustále prispôsobovať „strane s vedúcou úlohou v spoločnosti“. Teda aby sa prestali triasť v kolenách.
Nesvedčí im to.
4. Britská komédia
Príkladom krajiny, kde sa to celkom zvrhlo do parodického stavu a kde sú aj konzervatívne strany progresívne, je Spojené kráľovstvo. Premiérom je Rishi Sunak, hinduista s indickým pôvodom. Zastupuje Konzervatívnu stranu. Škótsku národnú stranu a škótsku vládu zas povedie progresívny moslim Humza Yousaf.
Na tom, že Spojené kráľovstvo ovládli prisťahovalci a ich potomkovia, nie je nič prekvapujúce. Je to jeden z nutných následkov migrácie. Zarážajúce je skôr to, že sa masívne presadzujú v stranách, ktoré si hovoria konzervatívne alebo národné.
Britskí konzervatívci už pôsobia úsmevne. Nie sú ani britskí, ani konzervatívni. Sú len jedným z odtieňov progresívneho hnutia. Podobné zadanie majú aj ďalšie európske konzervatívne strany. Konzervatívne majú byť len nominálne. Ako nemecká CDU.
Ďalším britským problémom začína byť rasizmus – tentoraz protibelošský. Predviedol to nový líder škótskej národnej strany Humza Yousaf. V roku 2020 sa ako minister spravodlivosti verejne sťažoval, že kam sa na úradoch pozrie, tam vidí belocha. „Vedúci súdnictva: biely, jeho zástupca: biely, každý ďalší sudca Najvyššieho súdu: biely, hlavný právny zástupca vlády: biely, generálny prokurátor: biely, šéf polície: biely…“ Pozornosti moslima Yousafa asi ušlo, že žije v Škótsku, kde tvoria belosi 96-percentnú väčšinu.
Rasistická rétorika Yousafa, namierená proti bielym, síce vyvolala pohoršenie, no nijako mu neskomplikovala ovládnutie škótskej národnej strany.
Jeho kresťanská proitikandidátka bola neprijateľná pre médiá a veľkú časť politikov. Dôvod: opovážila sa vyhlásiť, že nepodporuje nové transrodové kódexy. Ani manželstvá homosexuálov.
Takto dnes vyzerajú pomery v britských konzervatívnych a národných stranách.
Záver by mohol byť optimistický: buďme radi, že vo východnej Európe sme si ešte zachovali zvyšky odolnosti. A nelikvidujeme konzervatívnych politikov za to, že sa opovážia myslieť a konať inak, ako káže móda.
Krajiny V4 by sa mohli presadiť ako zdravé jadro EÚ. Ak sa medzičasom nepridajú k spoločenstvám, ktoré sa pomiatli.