Václav Klaus: Chýba nám v Česku strana s názvom Progresívci, aby sme mali meno pre novú hrozbu

Najskôr krátky úvod. Keď sme Václava Klausa pozvali na Slovensko, trval na nejakom verejnom vystúpení. Ponúkol som mu možnosť prísť do debaty Do kríža, on to uvítal, ale dodal, že ešte treba to verejné vystúpenie. Chcel stretnúť ľudí, diskutovať a aj sa s ľuďmi zabaviť.  

Verejnú diskusiu sme zorganizovali v spolupráci so Inštitútom Ladislava Hanusa v príjemnom prostredí ešte stále nového divadla Teatro Colorato. A bol to úspech. Divadlo bolo vypredané, záujem o lístky vysoko prevýšil možnosti priestoru. Václav Klaus medzi ľuďmi ožil a publikum sa na jeho vtipoch zabávalo. Ľudia si miestami sami podávali mikrofón a kládli otázky na široké spektrum tém. Bolo to prvé verejné podujatie Štandardu a odchádzali sme z neho s kolegami povzbudení a plní energie, prvýkrát sa stretlo niečo ako komunita Štandardu a bol to skvelý zážitok. Mnohí z vás nám to hovorili osobne, a aj my v redakcii sme si odniesli pocit, že v tom musíme pokračovať.

Pre tých, ktorí nemohli prísť alebo sa im neušli lístky, by sme radi sprostredkovali aspoň časť diskusie s Václavom Klausom. Prvých 30 minút som kládol otázky z pódia, vyše hodiny sa potom striedali ľudia v publiku, vybrali sme menšiu časť a ponúkame vám ju v podobe skráteného prepisu.

Pán prezident, poďme hneď k problému našej doby. Vidíme, ako sa spája viacero kríz súčasne, ekonomických aj politických, zvláštnym spôsobom nám tu mutuje politika, je to dielo uplynulej aj súčasnej generácie politikov, za hranicou máme vojnu, ktorá mení svet, ako sme ho poznali. Skúste nazvať, čo sa podľa vás deje.

To čo sa deje, si robíme my sami. Myslím si, že to najlepšie vyjadruje titul knihy, ktorú sme pred časom vydali v našom inštitúte, volá sa Sebadeštrukcia Západu. To, čo sa nám deje, skutočne nerobí niekto z Číny, ani Putin, ale my sami a stále si to nechceme dostatočne priznať. Búrajú sa základné veci, ktoré sme vždy považovali za normálne a prirodzené. Hovorím to ako človek, ktorý sa pôvodne profiloval na ekonomických témach, veď som bol ešte váš – československý – minister financií (smiech). Mnohí si to už určite nepamätajú, lebo ešte neboli na svete. Nikdy mi nešlo len o ekonomiku, trh bol vždy obhajobou slobody jednotlivca proti štátu. Podarilo sa nám jednu neslobodu pomerne ľahko zvrhnúť, ale už bola taká vetchá, neschopná a neochotná sa brániť, že to vlastne ani taký veľký problém nebol. Zdalo sa nám, že máme vyhraté, ale dnes vidíme, že nie. Rodí sa úplne iná miera neslobody, ktorú tu prítomní – mám ten pocit – asi tiež cítia dosť silno. To ako pokojne vyslovíme či napíšeme hocijaký názor je v roku 2023 veľmi podobné ako v ére neskorého komunizmu a nie raného komunizmu z 50. rokov. Predpokladám, že to na Slovensku cítite tiež. Trápi ma, že tu je komunizmus v inom obleku. Už nemá červenú, ale skôr zelenú farbu. Cítim zásadné ohrozenie našej slobody a o tom by som dnes rád hovoril. Nepatrím medzi politikov, ktorí sa niečo boja povedať doma, a preto to radi hovoria v zahraničí, ako to robia mnohí súčasní politici. Tém je obrovské množstvo: od zelenej ideológie, ktorá nám vytvorila energetickú krízu, až po hrozivú infláciu, ktorú máte možno o percento nižšiu než my.

Spomínate zelenú ideológiu, tá je príkladom trendu, ktorý prichádza zo zahraničia. Súčasne však hovoríte, že problém si robíme my sami. Vysvetlite, do akej miery je problém ideológia importovaná zvonku a do akej miery je problém v našich elitách, ktoré prikyvujú.

Zelenú ideológiu sme si nevymysleli my. Pred 50 rokmi po augustovej invázii do Československa sme mali úplne iné starosti a zúfal som, keď som zistil, že sa zrodil Rímsky klub a vydal svoje veľdielo Limits to Growth, čo bolo jadro zelenej ideológie v kocke. Tieto idey však preberáme aj u nás a tragédia je, že politici nehrajú s našimi kartami. Mnohí sa chcú najmä zaľúbiť mocnejším tohto sveta – v minulosti na východ a dnes na západ od nás – a importujú sem veci vznikajúce na západe bez toho, aby sme si to priali. Myslím si, že je povinnosť fúkať proti vetru a vzpierať sa dominantným v atmosfére doby.

Po páde komunizmu si ľudia cenili pluralitu, bola to povinná črta každej debaty, ešte aj účasť komunistov bola samozrejmosť. Postupne sme to opustili, pravidlom je debata, kde majú ľudia rovnaký názor z hlavného prúdu. Prečo sme to dopustili?

Som presvedčený, že dnešná doba je monoideologická viac než kedykoľvek predtým. Neviem, či si to dnešné politické strany neuvedomujú, alebo to nechcú povedať nahlas. Opäť platí len jedna pravda, ktorá sa akceptuje a ktokoľvek si dovolí nesúhlasiť, je minimálne politicky nekorektný a v horšom prípade stráca napríklad zamestnanie. Je výsadou nás emeritných, že ich už nemožno odniekiaľ vyhodiť. (Smiech publika.) Pred 15 rokmi som sa pustil do boja s ideológiou globálneho otepľovania. Pochopil som, že drvivá väčšina diskutérov a spisovateľov, ktorí do toho búšia, už patrí medzi emeritných profesorov. Publikovali na tieto témy množstvo kníh a nie sú závislí od toho, či dostanú grant, dotáciu alebo štátne zamestnanie, takže si to môžu dovoliť, lebo ich niet odkiaľ vyhodiť. Takto vždy začínala nesloboda a mám pocit, že sa k nej veľmi rýchlo blížime.

Foto: Matúš Zajac

Prečo sme to pripustili?

Ľudia čiastočne zabúdajú, je to geneticky dané. Doba minulá je zabudnutá a skúsenosť sa vytráca. Učím na pražskej univerzite, na Vysokej škole ekonomickej, a zdesene si uvedomujem, že už skôr prarodičia týchto detí si pamätajú to, čo ja. Druhým problémom je idealizácia minulosti a zabúdanie na horšie veci. Vždy je tam však útok nejakých mocných ideológií a tie sú dnes okolo nás. Hovorím o genderizme, ideológii ľudských práv či multikulturalizme, pričom na rozdiel od minulosti nám chýba jedna osoba či spoločné slovo, ktorým by sme to vedeli opísať. Ak ho nemáme, nevieme dobre definovať druhú stranu ideového nepriateľa, a preto sa proti nemu ťažko bojuje. Je to ako deväťhlavý drak, ktorému nemožno useknúť všetky hlavy naraz. Minulý týždeň sme mali v inštitúte slávneho komentátora Johna O’Sullivana, ktorý hovoril o woke ideológii, ako tomu hovoria v Amerike a Spojenom kráľovstve. Ale v diskusii sme zistili, že toto slovo nevieme preložiť do češtiny, že keď ho preložíme, tak to nemá tú ideologickú hrôzu…

…nám to uľahčila strana Progresívne Slovensko, vďaka nim nám stačí slovo progresivizmus.

Vidíte, Slovensko je vpredu, nikomu u nás nenapadlo založiť si stranu s názvom Progresívci, čo nám komplikuje používať aj toto slovo v negatívnom slova zmysle (smiech a potlesk). Musíme založiť stranu s názvom Progresívci a budeme ich brať ako hrozbu. Celý svet začal používať výraz wokeizmus, a keďže nám toto slovo chýba, nepoznáme ani nepriateľa. Nebudete svojej babke vysvetľovať, čo znamená slovo woke.

Skutočné prebudenie (woke) u nás nastane, keď zažijeme vládu Progresívneho Slovenska.

To je možné, ale dnes sa to slovo nedá používať. Nemá totiž negatívnu konotáciu – prebudenie je niečo pozitívne. Nie je to zaslepený človek, ktorý sa nepozerá okolo seba.

Zodpovednosť za rozhodnutia a vývoj v spoločnosti však nenesú ešte títo aktivisti, ale ľudia, ktorí majú moc – politici a spoločenské elity. To sú ľudia druhej generácie po revolúcii a nie nejakí mladí aktivisti. U vás aj u nás vládnu elity, ktoré sa hlásia k Novembru 1989. Nedávno sme mali 35. výročie Sviečkovej demonštrácie, všetci vládni predstavitelia uznávajú jej hodnotu. V Česku je premiérom Petr Fiala, ktorý patril k brnenskému disentu. Ako je možné, že týmto vážnym zmenám prikyvujú ľudia, ktorí boli najmladšou generáciou pred pádom komunizmu a ctia si myšlienky Sviečkovej demonštrácie či Václava Havla?

Oni stále bojujú s komunizmom a to je úplne pomýlené, lebo komunizmus má dnes na Slovensku alebo v Česku nulovú rolu. Sú hrdinovia, ktorí sa stále venujú týmto súbojom a uniká im v dnešnej dobe niečo oveľa nebezpečnejšie. My máme Pirátov, čo je tiež obrovská hanba – tri desaťročia som našu zem hájil, ale teraz som trochu v rozpakoch. Dnes mi museli vysvetľovať názvy vašich politických strán, nič si za nimi neviem predstaviť, v minulosti sme mali ideologicky jasne definované politické strany. Pozeral som si posledný prieskum preferencií politických strán na Slovensku a musel som sa neustále pýtať manželky, kto je to a ona mi povedala meno. V Česku sme na tom už podobne, ale aj v ďalších štátoch, zmätok je teda všeobecný.

Foto: Matúš Zajac

Ideologicky definované strany sme u nás nahradili ľahko kontrolovateľnými politickými firmami, ktoré majú svojich vlastníkov. Aj tu vidieť, že vývoj – progres – môže byť dosť regresívny.

Kedysi som si myslel, že v tomto sme uspeli. Bol to môj spor s Václavom Havlom, rozbitím chaotického Občianskeho fóra – takého vášho VPN – sa mi rýchlo podarilo vytvoriť politický systém s ideologicky jasne definovanými stranami. Myslel som, že máme vyhrané. Viem, že na Slovensku to bolo ťažšie, ale my sme po roku 1992 mali naľavo komunistickú stranu, potom sociálnu demokraciu, KDÚ, ODS a ODA. Chodil som pyšne po svete a všade ma chválili za ekonomickú transformáciu, ale ja som za kľúčovú považoval túto transformáciu. Myslím si, že po komunizme malo najväčší význam vytvoriť štandardne definované politické strany, ale stratili sme ich rovnako rýchlo ako vy.

Myslíte si, že zo stavu súčasnej politickej dekadencie je ešte možný návrat k funkčným politickým stranám?

Ak sa k nim nevrátime, nemá zmysel hovoriť o demokracii. Bez politických strán nemôže byť demokracia – potom je to len forma oligarchickej diktatúry. Som zástancom politických strán, ale nie toho, čo vidíme v našich krajinách, kde sú to skôr kluby okolo jedného pre niekoho charizmatického lídra. Myslím si, že jednotlivec nemôže proti tomu bojovať, musí to byť agregácia jednotlivcov. Nedokážem si pre politický život predstaviť inú formu agregácie jednotlivcov než prostredníctvom politických strán. Je to konzervatívny staromódny názor, ale inak si to neviem predstaviť. Bez politických strán a národného štátu nebude ani demokracia.

Otázka z publika: Máme vysokú infláciu, kto na tom podľa vás zarába, komu to vyhovuje?

Nebudem menovať osoby, ale poviem len učebnicovú poučku: na každej inflácii zarába veriteľ, príjemca flexibilných príjmov a prerobí príjemca fixných príjmov – najmä dôchodcovia. Myslím si, že obrovským európskym beneficientom je najmä zadlžený štát. Vláde sa budú ľahšie splácať dlhy v znehodnotených než pôvodných korunách. To je možno jeden z hlavných dôvodov, prečo vlády až tak nebojujú proti inflácii. Hľadajme však skôr toho, kto by mal byť motivovaný niečo s tým urobiť. Ak máte pätnásťpercentnú infláciu pri štyristo zastropovaných potravinách, v realite bude ďaleko vyššia.

U nás je však s tými zastropovanými cenami švindeľ, nie je to žiadna nízko regulovaná cena…

Aj v Česku sú zatropované ceny energií, ale skutočné ceny sú dávno pod týmto stropom. Liberálny ekonóm musí aj tak povedať, že zastropovanie cien je tragický nezmysel a politický omyl. Inflácia je vysoká a vyhovuje tomu, kto ju živí.

Foto: Matúš Zajac

Otázka z publika: V poslednej dobe počúvame o kríze niektorých bánk, najskôr to boli dve menšie banky v Amerike, potom švajčiarska Credit Suisse, teraz sa hovorí o problémoch Deutsche Bank, blížime sa podľa vás k nejakej veľkej bankovej kríze?

Nechcem propagovať očakávanú globálnu finančnú a bankovú krízu. Je známy výrok amerického ekonóma, ktorý predpovedal 27 z posledných šiestich kríz. Je veľmi jednoduché vyhlasovať krízy a keď to budem robiť dôsledne tridsať rokov, raz sa trafím a budem génius, ktorý to všetko predpovedal. Nechcem sa však vybrať touto cestou.

Otázka z publika: Pracujem dlhé roky vo veľkej firme a mám pocit, že sa podceňuje, ako sa tie nové ideológie presadzujú cez korporácie a banky. Vidíme to pri úveroch, pri tlaku na rôzne reportovanie, ako vnímate rolu korporácií pri presadzovaní woke ideológie?

Absolútne súhlasím, mohli by ste tu sedieť namiesto mňa a hovoriť o tom vy. Keď sme po komunizme začínali, veľký biznis bol na našej strane, a preto sme mohli vstúpiť na otvorený trh. Zelená ideológia je dnes najmocnejšia vo veľkých amerických korporáciách a niet cesty späť. Nemôžem na to odpovedať, nie je to otázka, je to popis problému a ja s vami súhlasím, že je to obrovský problém.