Bunker B-S 4 "Lány" sa nachádza pri Viedenskej ceste neďaleko hranice s Rakúskom. Bol súčasťou moderného systému vojenského opevnenia, ktoré Československo budovalo v 30. rokoch minulého storočia. Toto opevnenie patrilo v tých časoch medzi najkvalitnejšie na svete. V prípade boja by muselo byť v bunkri najmenej 13 chlapov plus veliteľ. Plný stav posádky bunkra tvorilo 27 mužov.
Do útrob
V bunkri nás sprevádzal predseda občianskeho združenia Múzeum petržalského opevnenia Martin Kubala. So svojou partiou dal bunker do stavu, v akom mohol byť pred takmer 100 rokmi.
Každý rok navštívi bunker 3 000 až 4 000 ľudí. Je otvorený od apríla do konca októbra, ale iba v sobotu.
„Nie je to len pre záujemcov o zbrane či vojenskú históriu. Zážitok si odnesie každý,“ hovorí Martin.
Stojíme pred dverami do bunkra, z ktorého sa ozýva hlasný hluk motora. Martin sa pustí do vysvetľovania – a pekne po poriadku.
„V Bratislave máme takzvané izolované pechotné zruby, tieto ťažké objekty tohto veľkého typu. Izolované znamená, že nie sú podzemím napojené na iné objekty alebo nemajú tajný únikový východ. Majú jeden vchod. Ten bol chránený viacerými dverami. Prvé dvere boli pôvodne mrežové, aby prúdil čerstvý vzduch do objektu. Keď strieľaš v uzavretom priestore, tak množstvo toho dymu, tie jedovaté spaliny, by ťa bez vetrania zabili. Cez mrežové dvere prúdil čerstvý vzduch do nasávania ventilácie.“
A práve cez otvor ventilácie Martin ešte ako 12-ročný prvýkrát vliezol do tohto bunkra. Spolu s kamarátmi, vyzbrojení baterkami, objavovali vnútorné priestory bunkra a on sa vtedy doň zamiloval.
„Druhý účel mrežových dverí bol ten, že keď cez ne prejdeš, je tam zalomená vstupná chodba. A to z dôvodu ochrany, aby nepriateľ nemohol strieľať priamo do vnútrajška. A oproti mrežovým dverám je navyše strieľňa na obranu vchodu. Odtiaľ si vedel kontrolovať prvé dvere. Za zalomením sa nachádzajú druhé dvere, silnostenné. Majú trojcentimetrovú oceľovú platňu, vážia 640 kilogramov. Tie dvere boli nepriestrelné, pokiaľ ide o pechotné zbrane. Nimi sa vedeli vojaci veľmi bezpečne uzavrieť,“ povedal Martin.
Strojovňa
Za týmito dverami sa už ocitnete v technickej miestnosti – strojovni a filtrovni. Strojovňa obsahovala motor s generátorom značky Škoda na výrobu elektrickej energie, ktorá bola potrebná na pohon ventilácie.
„To bol primárny účel. Bez vzduchu sa totiž nezaobídeš. Elektrina síce slúžila aj na osvetlenie, ale to bolo druhoradé, vojaci mohli fungovať aj so sviečkami či petrolejkami,“ poznamenal Martin.
Ventilátor bol poháňaný motorom, ale v prípade, že by došla nafta alebo by zlyhal motor, tak vojaci mali k dispozícii kľuky. Dvaja chlapi tak mohli ručne poháňať ventilátor.
A tento motor funguje. Práve on vydával ten hluk, ktorý sme počuli zvonka.
V technickej miestnosti sa nachádza aj filtrovňa. Sú tam filtre na čistenie vzduchu v prípade zadymenia objektu a proti bojovým chemickým látkam. Keď bežala vzduchotechnika, v bunkri bol pretlak vzduchu. Nasávací otvor má väčšiu plochu než súčet všetkých otvorov, cez ktoré vychádza vzduch.
Martin vysvetlil, že cez všetky otvory, napríklad, kde sú osadené guľomety, fúkalo vzduch von z bunkra, takže žiadny dym zvonka sa nedostal dovnútra k strelcovi. A zároveň splodiny vlastnej streľby boli tým pretlakom vytláčané von.
„Takže si mal vnútri čisto a nemusel si používať plynovú masku, ktorá by ťa len obmedzovala,“ doplnil.
Bunker mal aj vlastný zdroj vody z navŕtanej studne. Voda je v hĺbke približne piatich metrov. Vtedy sa voda okrem pitia a osobnej hygieny používala aj na chladenie motora. V bunkri sa nachádzali aj sociálne zariadenia – umývadlo a splachovacie záchody.
Made in ČSR
Z miestnosti filtrovne sa dá prejsť do pravej streleckej miestnosti. Tá je však zatiaľ verejnosti neprístupná, čaká ju rekonštrukcia. Prechádzame tak do ľavej streleckej miestnosti, ktorá obsahuje hlavné zbrane – guľometné dvojča a protitankový kanón vz. 36 značky Škoda. Na tú dobu patril medzi najvýkonnejšie pevnostné protitankové zbrane.
„Všetky zbrane v opevnení boli československé. Československo bola zbrojárska veľmoc, to si treba uvedomiť,“ povedal Martin.
Protitankový kanón značky Škoda dokázal podľa neho prestreliť pancier hrúbky piatich centimetrov na vzdialenosť jedného kilometra. V roku 1938 mali pritom nemecké tanky pancier hrubý približne dva až tri centimetre. Tento kanón dokázal pri vycvičenej obsluhe vypáliť približne 30 rán za minútu. Keď nemecká armáda obsadila Československo, tak si tieto kanóny odviezla a inštalovala do svojich bunkrov na Atlantický val.
„Kanón z tohto bunkra skončil vo Francúzsku. Jeho torzo sa nachádzalo v meste Saint-Malo v regióne Bretónsko. Pred mnohými rokmi sme sa snažili získať ho, avšak žiadosti boli márne. V akom stave je dnes, ťažko povedať. Nám trvalo šesť a pol roka, kým sme získali torzo, ktoré tu máme dnes. Vo veľkej miere sú však časti tohto kanóna repliky. Tie vyrábame podľa pôvodnej výkresovej dokumentácie. Rovnako, ako ďalší inventár bunkra. Veľa z toho vybavenia totiž už neexistuje,“ konštatoval Martin.
V streleckej miestnosti sa nachádza aj „guľometné dvojča“. Sú to dva ťažké guľomety vz. 37 na spoločnej lafete so zameriavacím ďalekohľadom. Zbraň má teda dve spúšte. Dalo sa strieľať naraz z oboch alebo z každého zvlášť. Kadencia je nastaviteľná – buď 550 alebo 750 rán za minútu.
Guľometnému dvojčaťu slúžila na zameriavanie okrem ďalekohľadu aj panoramatická mapa terénu umiestnená na tabuli nad zbraňou. Tá sa pohybovala spolu so zbraňou, pričom oceľový ukazovateľ ukazoval strelcovi presné miesto, kam dopadajú jeho strely.
Na obsluhu guľometného dvojčaťa bolo určených päť chlapov – jeden strelec, dvaja nabíjači a dvaja podávači munície. Bola uskladnená v muničných debnách vzadu pri stene. V prípade vojny mali obsahovať 40 000 nábojov do guľometov.
„Nie je známe, či sa konkrétne z tohto bunkra strieľalo niekedy na nepriateľa. Historické udalosti sa vyvinuli tak, že československá armáda mala opustiť pohraničie bez boja, bez výstrelu. Pri oslobodzovaní Bratislavy zúril v Pečnianskom lese boj. Bunker má síce zvonka množstvo stôp po streľbe, ale nevie sa, z akého obdobia. V tom čase boli v Petržalke nemeckí a maďarskí vojaci. V tomto lese potom zahynuli všetci. Zbrane v bunkri však nemali k dispozícii, pretože československá armáda zobrala z bunkra všetko, čo stihla,“ upozornil Martin.
Dômyselná obrana
Zo streleckej miestnosti prechádzame do ľavého krídla objektu. Nachádza sa tam ľahký guľomet, ktorý slúžil ako pomocná zbraň na obranu hlavných zbraní alebo bezprostrednú obranu objektu. Pri ňom je periskop na pozorovanie mŕtvych uhlov. Človek sa tak pozerá dole do ochrannej priekopy, ktorá je pred hlavnými zbraňami. A tie bolo potrebné chrániť. Ak by do priekopy skočil nepriateľský vojak, obrancovia by mu poslali granát. Pri guľomete je totiž klapka a za ňou rúra smerujúca do priekopy – takzvaný granátový sklz.
Na obranu objektu nepriamo slúžili aj protitankové a protipechotné prekážky. Tvorili veľmi dôležitú súčasť bunkrov. Okolo nich, v kruhu, bola obvodová prekážka z ostnatých drôtov na oceľových kolíkoch. Ďalej v priestore, kadiaľ mohli prísť tanky a iné nepriateľské vozidlá, boli zabaranené železničné koľajnice a rozmiestnení železní a železobetónoví „ježkovia“. Hrúbka takejto prekážky bola 11 metrov. A okrem toho by musel nepriateľ čeliť aj paľbe z guľometov a kanónu.
Od pomocného guľometu prechádzame k pozorovaciemu zvonu. Ide sa doň po rebríku a má výškovo nastaviteľnú podlahu na pružine. Vojak s periskopom tam pozoroval okolie a v prípade obrany hlásil súradnice spolubojovníkom v streleckej miestnosti – telefónom alebo hlásnicou. Mal tam aj ľahký guľomet, náhradné hlavne, ale aj svetlicovú pištoľ a svetlice, aby vedel v noci osvetliť okolie. V čase boja by tam boli dvaja vojaci, v čase mieru jeden.
Všetko, čo vojaci potrebovali
Smerujeme do podzemia, pod úroveň terénu. Cez otvor v podlahe vedú doň železné stúpačky zapustené v betóne.
„Horné poschodie bolo bojové, toto spodné tylové – zázemie pre vojakov. Nachádzali sa tu priestory pre ubytovanie posádky, sklady rôznych materiálov, stanovište veliteľa a telekomunikačná miestnosť,“ priblížil Martin.
Vchádzame do miestnosti, kde sú poschodové postele. Vojaci spávali na slamníkoch (matrace boli plnené slamou) a zakrývali sa dekami z vlny. Jedno lôžko bolo pre dvoch mužov, striedali sa na smeny. Ak bol plný stav posádky, teda 27 mužov, polovica z nich bola v pohotovosti a druhá mohla odpočívať. V čase mieru tam bola len polovica posádky.
Zásobovanie bunkra prebiehalo dvakrát denne. Na obed a večer prišiel nákladiak. Doviezol teplú, varenú stravu. Privážal aj naftu, muníciu a čisté uniformy. Avšak v prípade, že by sa prerušilo zásobovanie, čo by bolo bežné v čase boja, bunker mal sklady, kde mali vojaci všetko potrebné vrátane potravín. A to až na dva týždne.
V ubikácii v podzemí je aj sklad náradia. Vojaci tam mali krompáče, sekery, píly, lopaty. Slúžili na kopanie zákopov a zriadenie guľometného hniezda. Ale aj na kosenie a udržiavanie krátkej vegetácie v okolí bunkra. Takisto na likvidáciu napríklad padnutého stromu, ktorý by bránil vo výhľade zo strieľní.
V podzemí je aj ubikácia pre poddôstojníkov. Štyria mali k dispozícii dve postele. Na vrchnej bola prehodená uniforma. Na nej výložka, ktorá charakterizovala vojakov v opevnení. Purpurová výložka bola farbou pechoty a odznak so psom znamenal, že to boli hraničiari. Títo poddôstojníci mali väčšiu zodpovednosť – boli to velitelia streleckých miestností alebo pozorovatelia v spomínaných pozorovacích zvonoch.
Martin zažína svetlo, ktoré osvetlí ďalšiu miestnosť – stanovište veliteľa, ktorý bol zodpovedný za každého jedného muža v bunkri. Mal hodnosť poručíka. Ako jediný mal posteľ sám pre seba. Miestnosť mu slúžila ako spálňa a zároveň ako kancelária.
Prechádzame do ďalších miestností. Nachádzame muničný sklad, vedľa neho je telekomunikačná ústredňa, ktorá zabezpečovala spojenie nielen v rámci bunkra, ale aj medzi bunkrami. Boli poprepájané podzemnou telefónnou sieťou a obrana všetkých bunkrov sa tak dala riadiť ako jeden celok.
V ďalšej miestnosti mali vojaci sklad pohonných hmôt a mazacích olejov. Naftu mali na dva týždne nepretržitej prevádzky škodováckeho motora. Bolo to pre prípad, ak by sa prerušilo zásobovanie. Opevnenie malo totiž za každých okolností vydržať dva týždne.
„Samozrejme, otázne by bolo zásobovanie muníciou. Teda, aký by bol silný nápor nepriateľa, koľko munície by obrancovia vystrieľali. Ale čo sa týka nafty a potravín, tak zásoby tu mali na dva týždne pre celú posádku. Takisto tu bol petrolej na zabezpečenie núdzového osvetlenia,“ doplnil Martin.
Kávovina postačila
Prechádzame do ďalšej miestnosti. Bol to núdzový sklad potravín. Býval zamknutý, potraviny v ňom boli k dispozícii len vtedy, ak by sa prerušilo zásobovanie. V sklade bývali mäsové konzervy, paštéty, polievky v lisovaných kockách či kompóty. Takisto tam boli kávovinové konzervy. Nebola to pravá káva, ale kávovina. Napríklad pražené korene čakanky. Taká káva ale vedela povzbudiť. Takisto tam boli cigarety, tabak a tvrdý alkohol, ktorý však slúžil ako dezinfekcia. Samozrejme, v bunkri bolo fajčiť zakázané.
Štveráme sa nahor, otvárame dvere bunkra a opäť sme pred ním. Už ho však vnímame inak.
S Martinom sa lúčime. Odchádzame s dobrým pocitom, že existujú ľudia ako on a jeho kolegovia, vďaka ktorým pamiatka na vtedajšie dávne udalosti neupadne do zabudnutia.
Cestou k parkovisku nám v hlave ešte zarezonovali posledné Martinove slová: „Keď robíš dobrú vec, ktorá je prospešná pre verejnosť a baví ťa, to je to najlepšie, čo môžeš spraviť pre vytvorenie lepšie sveta okolo seba.“