Nenápadné tajomstvo Rachmaninovho orgovánu

Rozbeh po fiasku

Rachmaninov študoval klavír aj kompozíciu súčasne, obidva odbory zvládal excelentne. Na záverečnej skúške v jednej zo skúšobných komisií sedel aj Čajkovskij, ktorý mu k plnému počtu bodov pripísal a zakrúžkoval ešte štyri plusy. Sprvoti tvoril s ľahkosťou. Ako záverečnú prácu za tri týždne skomponoval operu Aleko na motívy Puškinovej poémy Cigáni, ktorú Čajkovskij pôvodne navrhol odpremiérovať spolu s jeho operou Jolanta. Hoci tento zámer sa vinou zhoršeného zdravotného stavu Piotra Iľjiča nakoniec zrealizovať nepodarilo, premiéra pod taktovkou Ippolita Altaniho v Boľšom teatre dopadla vynikajúco. Pre zaujímavosť spomenieme, že otec tohto uznávaného dirigenta pochádzal z Čiech a práve pod jeho taktovkou boli na moskovskej scéne prvýkrát uvedené ruské opery Opričník, Piková dáma, Jolanta od Čajkovského, Snehulienka aj Pskoviťanka od Rimského-Korsakova, či Musorgského Boris Godunov. Premiéru Rachmaninovej opernej prvotiny si nenechal ujsť ani Čajkovskij, kritika dokonca písala, že čerstvému absolventovi moskovského konzervatória aplaudoval s takým oduševnením, že len tak-tak nevypadol z lóže.

Mladý skladateľ vtedy nemohol ani len tušiť, že premiéra jeho ďalšieho diela, tentoraz Prvej symfónie v marci 1897 Petrohrade, dopadne katastrofálne. Dirigent Alexander Glazunov dielo poňal po svojom, sám autor vyšiel zo sály hneď po niekoľkých taktoch. V recenziách ho nešetrili. „Ak by v pekle bolo konzervatórium, Rachmaninov by bol nepochybne jeho najlepším žiakom,“ napísal hudobný skladateľ a voľakedajší člen Mocnej hŕstky Cézar Kiu. Ešte viac zabolela kritika z pera Rimského-Korsakova. Ako to dopadlo? Skladateľ sa zavrel v izbe, zatiahol závesy a ďalšie tri roky neskomponoval ani takt. Osobnostnú krízu prekonal až s odbornou pomocou. Po úspešnej liečbe skomponoval Druhý klavírny koncert a venoval ho Nikolajovi Daľovi, uznávanému psychoterapeutovi, ktorý bol zároveň talentovaným amatérskym hudobníkom. Na Prvú symfóniu Rachmaninov zanevrel, uvalil na ňu veto. Muzikológom sa však po jeho smrti napokon podarilo dohľadať partitúru. Po druhý raz diel zaznelo v Moskve v roku 1945, americká premiéra sa uskutočnila o tri roky neskôr s Filadelfským orchestrom. Obe predstavenia mali veľký úspech. 

Po úspešnej premiére Druhého klavírneho koncertu Rachmaninov komponuje jedno veľké dielo za druhým. V roku 1904 prijíma funkciu dirigenta v Boľšom teatre a zároveň veľa koncertuje ako sólista. Kritika je nadšená. Veľké ruky, široký rozsah, dokonalá technika, náročné akordy, presné staccato, dunivé crescendo. V hudobných salónoch sa jeho meno stáva pojmom, o jeho umeleckej interpretácii sa začína  hovoriť ako o autorskej. Na koncertnom pódiu pôsobil efektne. Vyšiel na scénu, pomaly pristúpil ku klavíru, namosúrene sa naň zahľadel, odsunul stoličku, usadil sa s mierne rozkročenými nohami, natiahol ruky, položil ich na klaviatúru a sediac na stoličke sa prisunul k nástroju. Publikum ho sledovalo so zatajeným dychom, raz dokonca všetci zhíkli, lebo klavír akoby sa k virtuózovi prisunul na povel. Hotová mystika! Celé to malo niečo z excentrického Paganiniho, ktorý vedel vždy nanovo rozprúdiť o sebe legendy, pritom Rachmaninov bol presný opak. Jeho príchod na scénu bol skromný, tichý, no marketingovo to beztak zafungovalo perfektne. Inak, Rachmaninov sa s hudobným motívom legendárneho huslistu bude pohrávať roky. Premiéra Rapsódie na Paganiniho tému sa uskutoční v roku 1934 a so sprievodom Filadelfského orchestra bude sám autor účinkovať ako sólista. Zároveň pôjde o jediné jeho dielo, ktoré odobrí aj pre baletné predstavenie, a v spolupráci s choreografom ho na tento účel aj upraví.

Medzi hudobníkmi v moskovskom Boľšom si Rachmaninov ako dirigent sympatie nezískal. Príliš rýchlo vyrukoval so zmenami. V rovnakom období tu vo funkcii hlavného dirigenta pôsobil už spomenutý Ippolit Altani. O generáciu mladší Sergej Vasilievič  dirigentskom prejave vynechal vtedy rozšírenú teatrálnosť, každé jeho gesto bolo jasné, presné, motivujúce. Hudobní kritici nešetrili slovami chvály. Operu Eugen Onegin nazvali poetickou, Knieža Igor s účinkovaním Šaľapina ohúril epickým rozmachom a nasýteným orchestrálnym zvukom, skrátka, každé operné predstavenie pod taktovkou mladého dirigenta zožalo uznanie. Do povedomia sa čoraz viac dostával aj za hranicami. V Rusku poslednýkrát účinkoval v Petrohrade v roku 1917.  

S vôňou bieleho orgovánu

V emigrácii si Rachmaninov uvedomoval, že rodinu najlepšie uživí ako klavírny virtuóz. Umelecké zázemie za hranicami vlasti mal vybudované, po krátkom období strávenom v Štokholme a Kodani sa usadil v USA, kde naplno pocítil dôsledky popularity. Za kráľovskými honorármi sa skrývali náročné turné, nekonečné cestovanie aj prenasledovanie od všade číhajúcich paparazzi. Ako skladateľ sa na desať rokov odmlčal, v emigrácii nakoniec skomponoval šesť diel, všetky budú predstavovať vrchol v dejinách vážnej hudby.

V živote každého umelca možno nájsť originálny motív, ak nie celý príbeh, cez ktorý možno na jeho tvorbu nahliadať vždy znova a znova. Rachmaninov hovorieval, že všetky jeho spomienky, či už dobré alebo nie, sú silno prepojené s hudbou. Prvé tóny, ktoré si pamätal, boli pravoslávne bohoslužobné spevy a zvonenie zvonov v dedinskom kostole, kam ho takmer každý deň vodila jeho babička. K cirkevnej hudbe ho to tiahlo celý život. V roku 1910 skomponoval Liturgiu sv. Jána Chrysostoma a neskôr aj Celonočné bdenie. Podľa muzikológov práve týmito dielami vyvrcholil záujem o pravoslávnu liturgickú hudbu, ktorý inicioval ešte Čajkovskij.

Počas umelecky najplodnejšieho obdobia Rachmaninov skomponoval cyklus dvanástich vokálnych miniatúr, jednou z nich je romanca Orgován na verše Jekateriny Beketovovej. Dielo bolo odpremiérované v roku 1903 v podaní Nadeždy Zabelovej, sopranistky, manželky a múzy maliara Michaila Vrubeľa. Z nežnej romance sa takmer okamžite stal hit, autor ho neskôr upravil aj do inštrumentálnej podoby. A potom sa stalo niečo prekvapivé. Po jednom z koncertov Rachmaninovi anonymne priniesli kyticu bielych orgovánov s vôňou, ktorá mu tak pripomínala milovanú dedinku Ivanovku, kde strávil celé detstvo. Od tohto okamihu mu pri rôznych príležitostiach boli anonymne doručované vetvičky rozkvitnutého orgovánu. Inak tomu nebolo ani pred premiérou chorálnej symfónie Zvony v roku 1909, keď mu spolu s kvetinou doručili aj taktovku zo slonovinovej kosti s vygravírovaným motívom orgovánu. Legendy hovoria, že kytičku rozkvitnutého orgovánu si našiel aj vo vlakovom kupé, keď spolu s rodinou navždy opúšťal domovinu.

V roku 1958 účastníci prvého ročníka Medzinárodnej interpretačnej súťaže P. I. Čajkovského navštívili Pamätný dom Čajkovského, ktorý v roku 1894 založil jeho brat Modest v meste Klin. Práve na tomto mieste klavírny virtuóz Van Cliburn získal odrezky orgovánu, ktoré potom starostlivo opatroval v hotelovej izbe. O pár dní tento 25-ročný Američan vyhral prvú cenu s Rachmaninovovým Tretím koncertom pre klavír a orchester. Odrezky orgovánu po návrate do vlasti vysadil na hrobe Rachmaninova, ktorý je pochovaný na cintoríne Kensico v štáte New York. Prisypal ich hrsťou zeminy z miesta posledného odpočinku Čajkovského v Petrohrade.

P.S. Záhadu s kytičkami bieleho orgovánu sa podarilo rozlúsknuť. Umelcovi ju nechala doručovať dáma menom Fiokla Jakovlevna Russo, učiteľka, ktorá po smrti majetného manžela zasvätila svoj život deťom a modlitbám. Po čase sa mu odhodlala napísať list s vyjadrením vďaky za to, že svojím umením jej vrátil chuť do života. Rachmaninov jej odpovedal a do jeho odchodu z vlasti si ešte niekoľkokrát napísali. Osobne sa nikdy nestretli.