Politika Európskej únie vo sfére automobilizmu je jedným z opatrení, ktoré do bežného života obyvateľov starého kontinentu zasahujú najviac. Jej dopad však nie je rozložený plošne, ale, žiaľ, najviac ovplyvňuje tých, ktorí majú najhlbšie do vrecka, a naopak, najmenej ľudí s tučnými kontami.
Hoci to na prvý pohľad znie ako lacný populistický výrok, v prospech tohto tvrdenia hrajú viaceré základné parametre aktuálnych rozhodnutí.
V prvom rade treba začať pri filozofii núteného prechodu na elektromobilitu ako takej. Tá totiž najviac predražuje práve autá pre masy s cenovkou do 30-tisíc eur, keďže obrovskú časť obstarávacej ceny vozidla tvorí trakčná batéria. Pri autách nad 100-tisíc sa už rozdiel medzi autom na fosílne palivá a autom na elektrický pohon stiera.
Tento vzorec, samozrejme, platí aj o kompromise, ktorý pred niekoľkými dňami našla Európska komisia a skupina krajín na čele s Nemeckom, ohľadom zákazu predaja vozidiel spaľujúcich benzín a naftu v roku 2035.
V prvom prípade sa hneď v úvode žiada uviesť, že Komisia upokojila najbohatších ľudí už pri vlastných návrhoch. Od potreby CO2 neutrality totiž úplne oslobodila výrobcov, ktorí produkujú menej ako tisíc áut ročne.
V praxi to znamená, že hyperšportové vozidlá značiek, ako Bugatti, Pagani alebo Koenigsegg, bude možné registrovať aj po roku 2035, hoci jazdia na benzín. Ide pritom o stroje so spotrebou 20 až 30 litrov a emisiami menšieho nákladiaka.
V prospech majetnejších hrá tiež na poslednú chvíľu vyrokovaná výnimka pre takzvané e-palivá. Aj keď sa vzťahuje na všetky vozidlá, nízka dostupnosť týchto palív a vysoká cena ich na dlhé desaťročia posúvajú do roviny panského huncútstva.
Analytici z Postupimského inštitútu pre výskum vplyvu klímy totiž spočítali, že aj keby sa zobrali všetky syntetické palivá na svete vyrobené v roku 2035, pokrylo by to len desatinu spotreby áut v Nemecku. A cena? Realistické odhady Forbesu hovoria, že do roku 2030 sa budú predávať za tri až štyri eurá za liter.
Trend negatívneho dopadu na chudobnejších ľudí do tretice potvrdzuje aj zavádzanie emisnej normy Euro 7. Automobilka Škoda už napríklad varovala, že ak ju EÚ schváli v jej súčasnej podobe, autá to predraží a bude musieť stopnúť výrobu modelov, ako Fabia či Scala, čo sú ikonické vozidlá práve nižšej strednej vrstvy. S varovaním tohto druhu však Škoda zďaleka neprichádza ako jediná.
Samostatnou kapitolou je, že EÚ v mene ekológie nereguluje niečo, čo by sme mohli nazvať automobilovou nadspotrebou. Chcete mať doma dvadsať luxusných elektrických áut za milióny eur? Žiaden problém! No nieže vám napadne vojsť s dieselovým motorom na svojej 15-ročnej Octavii do centra mesta. To predsa škodí životnému prostrediu!
Tragédiu najzraniteľnejšej časti populácie umocňuje skutočnosť, že zmena nastáva v čase, v ktorom je pridusená obrovskou infláciou a má problém so zabezpečením základných životných potrieb, akými sú bývanie, energie a jedlo.
Skončime však pozitívne. Nie každý politický zásah do automobilizmu, ktorý zvyšuje cenu nového auta, sa nedá prepáčiť. Príkladom je zákaz homologizácie áut, ktoré neobsahujú niektoré život zachraňujúce bezpečnostné prvky, napríklad systém sledujúci pozornosť vodiča, systém pre núdzové zastavenie či monitoring mŕtveho uhla.
Pri týchto opatreniach totiž vidíme jasnú súvislosť medzi zvýšenými nákladmi a benefitom v podobe ochrany života. Iné to je v prípadoch, keď cenovky stúpajú v mene zelenších zajtrajškov, ktoré ani nie sú isté.
Ďalšie roztváranie nožníc medzi chudobnými a bohatými pritom nie je jediným prehreškom zelenej agendy. Stále totiž existujú riziká zvýšenej nezamestnanosti, likvidácie priemyslu, nedostatku energie a podobne.
Víťazmi súčasného ťaženia budú teda tí, ktorým budú v garážach driemať Bugatti za 4 milióny a porazenými ľudia, pre ktorých sa aj nová Dacia stane nedostupným luxusom.
Samozrejme, eurobyrokratov nemusíme podozrievať zo zlých pohnútok, možno to mysleli dobre, ale dopadlo to tak ako vždy.