Dohoda, známa ako AUKUS, bola oznámená už zhruba pred osemnástimi mesiacmi. Bezprostredným výsledkom bola hlboká urazenosť Francúzov. Tí mali dodať Austrálii náhradu za ich starnúce ponorky. V rámci AUKUS sa však Austrálčania zaviazali zrušiť francúzsky nákup a dostať za ne americké, navyše s jadrovým pohonom namiesto dieselového. Na celom obchode sa údajne zúčastnilo Spojené kráľovstvo. Paríž v reakcii odvolal svojich veľvyslancov z Canberry a Washingtonu a vypočítavo neodvolal ambasádora z Londýna, pretože Briti sú vraj len „piate kolo na voze“. Ako však má vyzbrojenie Austrálie presne vyzerať a akú rolu v celom projekte vlastne hrá Spojené kráľovstvo, však nebolo do minulého týždňa jasné.
AUKUS v skutočnosti nie je podlý plán, ako vyfúknuť „žabožrútom“ lukratívny zbrojný kontrakt. Je to zárodok novej aliancie, prostredníctvom ktorej sa Washington zaväzuje na obranu Tichého oceána na nasledujúce desaťročie. Po tom, čo ku koncu tejto dekády doslúžia austrálske ponorky, Američania Canberre predajú svoje lode triedy Virginia. Spojené kráľovstvo, Austrália a USA spoločne vyvinú novú generáciu ponoriek, ktorá má vojsť do služby v roku 2040. V západnej Austrálii navyše vznikne základňa, z ktorej budú operovať britské a americké podmorské plavidlá. Súčasťou dohody je aj spolupráca na technickej a vedeckej úrovni. Spojené štáty iba druhýkrát v histórii budú s inou krajinou zdieľať svoje jadrové technológie. Pri predstavovaní detailov AUKUS však nikto nezmienil, prečo je potrebné Austráliu vyzbrojiť a posilniť americkú a britskú vojenskú prítomnosť v oblasti. Nebolo treba, všetci vedia, že AUKUS je namierený proti Číne.
Ide o zárodok protičínskej koalície, akési tichomorské NATO. Američania sú síce už zapojení do niekoľkých organizácií, ktoré majú protičínsky osteň, pokiaľ by však došlo ku konfliktu, najviac sa budú spoliehať na svojich najstarších a kultúrne blízkych anglosaských spojencov. AUKUS je posledným z mnohých amerických protičínskych krokov.
Demokrati a republikáni v USA sa nezhodnú takmer na ničom, výnimkou je nazeranie na Čínu ako na prvoradú hrozbu amerických záujmov. Čína je nastupujúca a silnejúca mocnosť, ktorá chce významné slovo vo svetovom dianí. Nejde však len o ohrozenie americkej moci. Američania sa považujú za ochrancov liberálnej demokracie vo svete, k autoritárskej a komunistickej Číne majú teda inštinktívny odpor.
Stávka, ktorá nevyšla
V deväťdesiatych rokoch Američania dúfali, že rýchla ekonomická liberalizácia Číny povedie k politickej liberalizácii. To vyvrcholilo v decembri 2001, keď Čína vstúpila do Svetovej obchodnej organizácie. Žiadne politické uvoľnenie sa nekonalo, len komunistická Čína na hrôzu Američanov začala silnieť.
Organizovaná snaha USA postaviť sa rastúcemu vplyvu Číny sa začína niekedy okolo roku 2012, keď Barack Obama ohlásil, na veľkú nevôľu Európanov, „pivot k Ázii“. Prioritou americkej zahraničnej politiky mal byť Ďaleký východ, predovšetkým zvládnutie čínskej hrozby. Jedným z výsledkov bolo Obamovou administratívou vyrokované Transpacifické partnerstvo, obchodná dohoda 11 štátov, ktorá naschvál vynechávala Čínu, čím ju mala ekonomicky izolovať. Bolo to však mŕtvo narodené dieťa. Proti boli z vnútropolitických dôvodov tak Hillary Clintonová, ako aj Donald Trump a zmluvu USA nikdy neratifikovali.
Trump namiesto toho začal s Čínou tvrdú obchodnú vojnu a neustále na ňu rétoricky útočil. Konfrontačný prístup k ríši stredu je jedna z mála oblastí, kde vládne kontinuita medzi Trumpovou a Bidenovou administratívou. Biden uvalil na Čínu čipové embargo, ktoré podľa dostupných správ naozaj značne poškodzuje čínsku ekonomiku. Demokrati aj republikáni sa vyžívajú, že „protičínsky výbor“ (oficiálne výbor pre strategickú súťaž medzi Spojenými štátmi a Komunistickou stranou Číny) v Snemovni reprezentantov je jeden z mála, kde vládne nadstranícka spolupráca a konsenzus.
Obavy ohľadom vzrastajúceho vplyvu Číny len podporila Pekingom sprostredkovaná dohoda medzi Iránom a Saudskou Arábiou z 10. marca, keď obe blízkovýchodné krajiny oznámili zámer normalizovať svoje vzťahy a znovu nadviazať diplomatické kontakty. Tie oficiálne neexistujú od roku 2016, keď rozbúrený dav vyraboval saudskoarabskú ambasádu v Teheráne. Saudovia následne vyhostili všetkých iránskych diplomatov.
Pre Washington je to veľká rana. Saudská Arábia je tradičný americký spojenec v regióne. Je to však spojenectvo značne nepríjemné. Saudská Arábia je autoritárska islamistická absolutistická monarchia, ktorá príliš nedbá na také vymoženosti ako ľudské práva. Nedá sa tiež zabúdať, že to je liaheň teroristov, pätnásť z devätnástich útočníkov z 11. septembra boli saudskí občania. Je to však regionálna mocnosť, ropná veľmoc a úhlavný nepriateľ Iránu, ktorý USA považujú za väčšie nebezpečenstvo. Američania tak nad saudskými prehreškami privierali oči v štýle hesla: Možno je to skurv*syn, ale je to náš skurv*syn (prvýkrát ho údajne použil Franklin D. Roosevelt ohľadom nikaragujského diktátora Anastasia Somozu).
Biely dom a MBS
Od nástupu Joea Bidena sa ale vzťahy s Rijádom rapídne zhoršili. Dôvodom je vražda saudského opozičného novinára Džamála Chášukdžího v roku 2018, s veľkou pravdepodobnosťou na rozkaz saudského korunného princa a de facto vládcu krajiny Muhammada bin Salmána, známeho ako MBS. Trump mal s MBS nadštandardne dobré osobné vzťahy a najskôr ho brutálna smrť jedného pisálka príliš netrápila. A hoci smrť Chášukdžího bol desivý zločin, rozmaznávať si MBS dávalo z pohľadu reálpolitiky dobrý zmysel. Je to síce psychopatický diktátor, ale zároveň asi najväčšia nádej pre Saudskú Arábiu. Pokúša sa ju modernizovať a eliminovať vplyv islamu. Obmedzil právomoci náboženskej polícii, povolil ženám riadiť a chodiť na futbal, presadil zákaz bičovania a zrušil trest smrti pre maloletých.
Bidenova administratíva však vraždu Chášukdžího nedokázala prehryznúť. Dôvod môže byť aj to, že Chášukdží bol prispievateľom The Washington Post, ktorý má s ľuďmi z Bidenovho okolia dobré vzťahy. Súčasný Biely dom poučuje MBS o dodržiavaní ľudských práv, čo ho štve, pretože pre Američanov urobil viac než akýkoľvek predchádzajúci saudský vládca.
Druhým dôvodom pre zhoršenie vzťahov je americká politika voči Iránu. V roku 2015 Obamova administratíva ukončila sankcie proti Teheránu výmenou za sľub, že sa desať rokov nebude snažiť o vývoj jadrovej zbrane. V podstate všetkých v regióne to vydesilo, pretože pri najlepšom scenári to znamenalo, že Irán do desiatich rokov získa atómovku. Obama veril, že kľúčom k trvalému mieru na Blízkom východe je mocenská rovnováha medzi Saudmi a Iráncami. Jadrová dohoda mala byť aj spôsobom, ako posilniť Teherán, čo, samozrejme, Rijád príliš nepotešilo. Trump dohodu zrušil a zvolil oveľa konfrontačnejší prístup vrátane zabitia iránskeho generála Kásima Sulejmániho. Biden, ktorý sa považuje za strážcu Obamovho odkazu, a navyše pre neho pracujú často tí istí ľudia, sa od začiatku svojho mandátu snaží, zatiaľ neúspešne, znovu vyrokovať s Iránom dohodu ohľadom jeho jadrového programu. Saudovia sú, samozrejme, zdesení. Zvlášť, keď inšpektori z Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu nedávno našli v Iráne urán obohatený na 83,3 percenta, Teherán sa skôr zaviazal neobohacovať nad 3,67 percenta.
Možno, paradoxne, zafungovala Obamova politika a vydesení Saudovia sa rozhodli dohodnúť s Iráncami. Neposilnilo to však vplyv USA, ako sa plánovalo, ale Číny. Peking neotravuje ostatné krajiny zákernými otázkami ohľadom ľudských práv, nie je príliš zapletený do politiky regiónu, a je teda vnímaný ako neutrálny sprostredkovateľ. Ríša stredu má veľký záujem o pokoj na Blízkom východe, získava odtiaľ väčšinu svojej ropy a pokušenie nahradiť USA v tradičnej vplyvovej oblasti bolo príliš veľké.
Je dosť možné, že Čínou vyrokovaná dohoda stroskotá. Politické, náboženské a ideologické rozdiely medzi krajinami sú príliš veľké. Súperia o hegemóniu v oblasti, považujú sa navzájom za heretikov, a zatiaľ čo Iránci vidia monarchiu ako zriadenie odporujúce islamu, Saudská Arábia je kráľovstvo. V geopolitickom pohľade však ide o prelom. Peking ukazuje, že môže nahradiť Washington v úlohe svetového arbitra, dobré vzťahy s Amerikou nemusia byť podmienkou úspechu vo svete. Zavádza multipolárny svet, kde USA budú iba jedným z mnohých mocenských centier. Ak tomu Američania chcú čeliť, budú musieť obmedziť politiku neustáleho šírenia svojej predstavy ľudských práv (teraz často spojené napríklad s propagáciou LGBT problematiky) a začať robiť reálpolitiku v štýle Rooseveltovho hesla. Koniec koncov, počas studenej vojny podporovali mnoho nevábnych režimov len preto, že boli antikomunistické.
Bezprostredná otázka znie, čo to znamená pre Ukrajinu. Časť Američanov tamojšie boje považuje za rozptýlenie, konflikt, ktorý vyčerpáva americké sily, potrebné pre závažnejšiu konfrontáciu s Čínou. Tvrdí to napríklad jeden z favoritov na republikánsku prezidentskú nomináciu Ron DeSantis.
Odporcovia tohto uvažovania hovoria, že podpora Ukrajiny je nevyhnutnou súčasťou protičínskej politiky. Rusko a Čína sú spojencami, oslabenie Ruska oslabuje aj Čínu. Navyše, ak by Washington nechal Kyjev v štichu, môže to Peking len ponúknuť na inváziu na Taiwan. Bude totiž predpokladať, že USA ho nakoniec nepodporia.
Budúca americká pomoc Ukrajine teda bude záležať aj na tom, či USA usúdia, že je to súčasť protičínskej stratégie, alebo naopak, dospejú k presvedčeniu, že im to škodí.
Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.