Koaličná zmluva síce už dlhšie nič neznamená, ale dnes definitívne prestala platiť. Dohodli sa na tom strany pri jej podpise, pol roka pred voľbami sa končí platnosť zmluvy. Podivný prístup.
Podivného je však toho viac, už celé roky.
Napokon, Hegerova vláda už nie je vládou, ale len poverenou vládou, koaličná väčšina je už dávnejšie menšinou, najsilnejšia strana koalície a víťaz volieb má najmenej ministrov vo vláde, premiér súčasne riadi dva ďalšie náročné rezorty, nedôvera verejnosti dosahuje historické rekordy. Vláda porušuje a obchádza ústavu, a pokojne sa uisťuje tým, že za fakt vyhlási niečo, čo si myslí podľa analýzy, ktorú odmieta zverejniť.
Prezidentka Čaputová dnes pripustila, že vymenuje kvôli Mikulcovi úradnícku vládu, viac ako neborákovi z Ministerstva vnútra, ktorý si zabudol urobiť previerku, je to však odkaz Hegerovi. Aj ten má jubileum, jeho prvoaprílová vláda slávi práve druhé výročie.
Matovič dupľuje absurdity ad absurdum, k 500 eurám pridal návrh na znížené platy poslancov, nech vraj zvyšok platia strany. A dnešná schôdza, po ktorej prídu ešte dve, sa končí tým, že poslanci SaS naťahovali rozpravu absurdnými vystúpeniami, kde v svojich "prejavoch" hovorili, kto má aké ponožky a kto kráča v sále, aby sa nedostali na prerokovanie niektoré body. Napríklad novela Zákonníka práce, ktorou by sa obmedzil predaj v nedeľu. (Zákon sa tak presunul na májovú schôdzu.)
Aj obštrukcie môžu, ale nemusia mať úroveň. Poslanci tohto parlamentu prudko znehodnotili postavenie ústavného činiteľa. Stačilo ich nechať rozprávať.
Je teda koniec.
Uvidíme, čo nám strany, ktoré tvorili po voľbách 2020 vládu, ešte do volieb ukážu. A uvidíme, či sa pani prezidentka odhodlá na odvolanie Hegera a vymenovanie úradníckej vlády, alebo sama zvolí hegerovský prístup, že jej prekáža problém, ale namiesto riešenia ho utopí v slovách. Čím menej zodpovednosti preukazujú, tým častejšie to slovo používajú.
Dnes však treba pridať poznámku ku koaličnej zmluve.
Žiadna doterajšia vláda nemala horšiu koaličnú zmluvu, ako tá po roku 2020. Žiadna koaličná zmluva nedokázala zhrošovať koaličné vzťahy tak, ako tá Matovičova, Sulíkova a Kollárova. A žiadna nebola taká bezcenná, ako táto, keď prišlo na ozajstné konflikty.
Politika praje dvom veciam, silnému presvedčeniu a zároveň schopnosti robiť kompromisy. Často to býva tak, že ľudia so silným presvedčením vedia dohody uzatvárať najpresvedčivejšie.
Odchádzajúca generácia politikov ukázala dvojnásobný opak.
Nemali silné presvedčenie a neboli schopní uzatvárať dohody.
Koľko sa len Eduard Heger nahovoril o svojej viere a hodnotách, ale vo funkciách sa správal, akoby nič z toho nemal. Ešte stále nezrušil škandalózne transusmernenie ministerstva zdravotníctva, prstom nepohol pri iných zákonoch, radšej podržal dúhovú vlajočku a za vetou, že jeho strana nebude viesť kultúrne vojny sa skrýva to, že ich bude viesť liberálnym spôsobom. Koľko len toho prikryl a ešte prikrýva.
Liberáli ho kedysi nazvali "bezcennou handrou HËGËR," ponižujúce a ľudsky nedôstojné gesto nezrelých ľudí, zastal som sa ho vtedy. Ale on im radšej vyšiel v ústrety bez toho, aby zmenil názor.
A tak by sme mohli pokračovať. Aké presvedčenie má Igor Matovič, aké má Boris Kollár, čím sa naši demokrati líšia od nedemokratov (mal by to byť vzťah k ústave a zákonom, ale nie je), koľko vojen v polícii a bezpečnostných zložkách spôsobili tí, ktorí chceli obnoviť funkčnosť polície, aký je výsledný stav zdravotníctva od politikov, ktorí (správne) obviňovali predchádzajúcu vládu za jej prístup k zdraviu a pacientom, čo s naším školstvom robia reformátori, ktorí boli na školách plagiátori. Ten zoznam je hádam nekonečný.
Keď sme včera popoludní kráčali s Václavom Klausom po Hviezdoslavovom námestí, český prezident si vzdychol, že máme takú vládu, akú si zaslúžime. Oponoval som mu. Takúto vládu si nezaslúžime.
Vytiahol som Sládkovičovu básničku Nehaňte ľud môj.
Uvidíme o pol roka.