Odomykáme. Daniel z Prahy: V osemnástich rokoch mi preoperovali pohlavie, všetko sa tým len zhoršilo

Keď mal Daniel Black 18 rokov, podstúpil v Českej republike operáciu na zmenu pohlavia. Niekoľko rokov sa označoval za ženu, bral hormóny a po odoperovaní genitálií absolvoval aj úradnú zmenu pohlavia. Pred rokom si však uvedomil, že tranzícia bola chybou. V súčasnosti opäť vystupuje pod mužským menom a plánuje si naspäť zmeniť označenie pohlavia aj v dokladoch. Momentálne má 22 rokov a v Prahe vlastní kadernícky salón. Porozprával nám, čo ho viedlo k osvojeniu si transrodovej identity, ako prebiehala jeho tranzícia a čo sa s ním deje počas detranzície.

Ľudia, ktorí sa označujú za transrodových, často tvrdia, že si svoju transidentitu uvedomovali odmalička. Ako prebiehalo vaše detstvo?

Som z rodiny, kde fungovali obaja rodičia, vyrástol som s nimi, ale boli sme vždy veľmi chudobní. Pre chudobu, napríklad preto, že sme si nemohli dovoliť kvalitné oblečenie, si ma spolužiaci doberali. Môj otec zároveň v mojom živote nehral žiadnu rolu. Keďže ma vlastne vychovávala iba mama, automaticky sa mi začali páčiť typicky ženské veci. Nemal som napríklad vzťah k autám alebo k futbalu, pretože ma to nikdy nikto nenaučil. Takže som si napríklad obľúbil maminu kozmetiku. Potom som si začal maľovať nechty, lebo som u nej našiel lak na nechty. Alebo som miloval vlasy, tak mi mama začala kupovať rôzne parochne, mojím vzorom bola napríklad Hannah Montana. Aj preto, že som sa pohyboval medzi samými ženami – moji bratia už boli prakticky dospelí, tak mi pripadalo prirodzené osvojiť si ich záľuby. Bola to iba taká hra.

Ako na to reagovali spolužiaci?

Od prvej do deviatej triedy na základnej škole ma spolužiaci šikanovali práve preto, že som sa správal jemnejšie než väčšina chalanov. Tiež som sa nikdy nedokázal brániť, napríklad som sa nikdy s nikým nepobil. Toto sa opakovalo, aj keď som prestúpil na inú školu, do výberovej matematickej triedy.

Čo to spravilo s vašou psychikou?

Tam vznikli nejaké pocity nenávisti voči sebe. Chcel som sa zmeniť tak, aby ma akceptovali. Smiali sa mi aj preto, že tvrdili, že som gej. No ja som nikdy necítil príťažlivosť k mužom. No keďže ma tak dlho šikanovali, rozvinuli sa u mňa masochistické sklony. Mal som asi 13-14 rokov, keď som začal túžiť po tom, aby mi muži ubližovali sexuálnym spôsobom. Na tom som postavil celú svoju sexualitu. Zároveň, keďže mi celý život tvrdili, že som gej a nikdy si nenájdem priateľku, tak som to prijal ako fakt. V šestnástich rokoch som si potom našiel svojho prvého frajera. Bol to prvý človek, ktorý ma prijímal, bola s ním sranda a intímny styk s ním uspokojoval moje vtedajšie masochistické zameranie. Takže mi to vyhovovalo, aj keď ma jeho telo vlastne nikdy nepriťahovalo.

Hrala v tom nejakú rolu pornografia?

Nie. Obrovský vplyv na mňa malo to, že moja mama patrila ku Svedkom Jehovovým. Odmalička ma viedli k tomu, že sex je niečo zlé, rovnako ako masturbácia či homosexualita. Učili ma, že sex je v poriadku iba po svadbe a akékoľvek sexuálne túžby sa musia potláčať. Pokiaľ by došlo k nejakému obchytkávaniu samého seba, tak by sa človek mal modliť k Bohu o odpustenie. Takže kedykoľvek som niečo také urobil, mal som potom obrovské výčitky. Zároveň mi mama celý život hovorila, že neexistuje nič hnusnejšie než nahý chlap a sex s mužom je niečo odporné. Teda som si z toho zobral, že muži sú vlastne špinaví.

https://standard.sk/350265/mrzacenie-zdravych-ludi-preco-treba-preoperovanie-pohlavia-zakazat/

Aký to na vás malo vplyv?

Keď som bol v puberte a moje telo sa vyvíjalo a neposlúchalo ma, tak som mal pocit, že niečo nie je v poriadku, že som špinavý. Myslel som si, že to, ako vyzerám, je niečo úplne hnusné. Takto sa u mňa rozvinula dysmorfická porucha, čo znamená nenávisť k vlastnému telu nezávisle od toho, ako vyzerá.

Mali ste aj iné psychické problémy?

Áno, depresie. Tie mi začali, asi keď som mal osem rokov a boli také silné, že mi spôsobovali až migrény a čierne kruhy pod očami. Nechcel som chodiť do školy, lebo ma tam šikanovali. K depresiám prispelo aj učenie Svedkov Jehovových, ktorému som bol vystavovaný od detstva. Podľa tohto učenia môže každú chvíľu prísť koniec sveta, keď Boh zabije všetkých ľudí okrem Svedkov Jehovových. Keď som mal trinásť rokov, tak som začal mať obrovské samovražedné sklony. Hovoril som mame, že nechcem žiť, že nenávidím svoj život a nechcem žiť ani v raji, ani tu. Samozrejme, bolo to spôsobené aj šikanovaním.

Čo na to vaša mama?

Keďže nevedela, čo so mnou robiť, tak ma prihlásila na štúdium Biblie u Svedkov Jehovových. Tam to prebiehalo tak, že sme čítali takú knižočku, potom sme otvorili Bibliu a tam sme si potvrdili, že to, čo si čítame, je pravda. A zrazu som bol medzi ľuďmi, ktorí ma chápali, mali radi a neodsudzovali ma a to bolo veľmi fajn. Aj tam sme preberali, aká je homosexualita zlá, že muži nesmú masturbovať, lebo ani Ježiš nemasturboval a že muž musí so sexom čakať až do svadby. Mne sa preto začali ženy tak nejak odďaľovať, lebo som si nechcel radšej ani predstavovať, ako s nimi niečo sexuálne robím – mal som stres z myšlienky, že by som sa potom musel oženiť. V tejto komunite bolo normálne, že sa ľudia brali v osemnástich rokoch a ja som to tak nechcel.

Takže vám pripadalo prirodzenejšie považovať sa za homosexuála?

Keď som nastúpil na učilište, našiel som si tam svojho prvého frajera. Vtedy som sa začal viac zaujímať o LGBT komunitu. Tam som sa dozvedel o pojmoch ako nebinarita a transsexualita. A tým, že transgenderoví ľudia tú svoju ideológiu zakladajú na tom, že rovnako ako sa človek narodí s tým, že je gej alebo lesba, tak sa narodí s tým, že je transrodový. Lenže to je hlúposť, lebo transsexualita je diagnóza. Je to psychická porucha, má sa teda liečiť psychika, napríklad terapiou.

https://standard.sk/340779/co-sa-stane-s-ideologiou-ked-prehovoria-jej-obete/

Ako na vás vplývala transrodová ideológia v LGBT komunite?

Transrodoví ľudia z komunity vždy podávali svoju identitu spôsobom, akí sú teraz šťastní, ako konečne našli samých seba. Hovorili o podobných zážitkoch z detstva, aké som mal aj ja: že tiež boli šikanovaní, správali sa žensky a nikam nezapadali. Mal som vtedy šestnásť rokov a chcel som sa cítiť akceptovaný, tak som si začal hľadať viac informácií. Keďže som mal dysmorfickú poruchu, predstava, že by som úplne zmenil svoje telo, mi nepripadala zvláštna. Keďže mám sklony k sebapoškodzovaniu, nepripadalo mi divné, že by ma tieto zákroky mali bolieť, to pre mňa vôbec nebolo podstatné. A keďže som mal samovražedné tendencie, neprekážala mi ani predstava, že by som vplyvom transsexuálnych zákrokov zomrel. A potom mi skrsla v hlave myšlienka, že keď som taký ženský chalan, prečo teda nebyť rovno žena?

Čo ste robili ďalej?

Pridal som sa do LGBT orientovaných facebookových skupín. Tam som písal, že sa cítim ako žena a chcem sa o tom porozprávať. A v týchto skupinách ma všetci veľmi utvrdzovali v tom, že naozaj som žena. Hovorili, že tranzícia je určite správna voľba, a „keď to tak cítiš, tak to tak je“ a „ako transčlovek sa narodíš“. Tak som uveril, že som vlastne žena v mužskom tele, aj keď som sa tak v skutočnosti nikdy necítil.

Začali ste sa podľa toho aj správať?

Začal som sa maľovať, obliekať sa do ženského oblečenia. A o pol roka po tom, ako som sa prvýkrát rozhodol, že som žena, som navštívil najuznávanejšiu odborníčku na transtematiku, sexuologičku doktorku Fifkovú. Tá mi po 30 minút trvajúcej vstupnej návšteve povedala, že som jasný prípad. Že nemá žiadne pochybnosti o tom, že som krásne dievča a rovno ma poslala na všetky ďalšie vyšetrenia. Napriek tomu, že mi ešte neurčila diagnózu, mi zároveň dala termín komisie, čo je skupinka odborníkov, ktorá schvaľuje operatívne zmeny pohlavia. Teda odhad termínu, pretože tieto zákroky sú možné až po dosiahnutí dospelosti.

Ako to vyzeralo na vyšetreniach?

Najprv som išiel k psychologičke, tej som povedal, že sa cítim ako žena a ona mi spravila diagnostiku dvomi metódami: kreslením postavy a vyplnením dotazníka. Kreslenie postavy je metóda, ktorá je na diagnostiku transsexuality v Česku veľmi rozšírená a známa. To vám psychológ povie: „nakreslite postavu“ a potom „nakreslite postavu opačného pohlavia“. Podľa toho, akého pohlavia je postava, ktorú nakreslíte ako prvú, psychológ určí, ako aké pohlavie sa cítite. A potom musíte nakresliť postavu opačného pohlavia, aby odborník zistil, či vnímate rozdiely medzi pohlaviami. Takže je veľmi dôležité nakresliť ženu v šatách a chlapa v nohaviciach. Keďže som z facebookových skupín o tom teste vedel, tak som ako prvú nakreslil ženskú postavu.

Čo bolo v dotazníku?

To mi psychologička dala do rúk papiere, kde bolo asi sto otázok a poslala ma sadnúť si na chodbu, kde som dotazník vypĺňal asi tri hodiny, lebo bol neskutočne dlhý. Otázky v ňom boli strašne sexistické. Napríklad: „Keby ste boli novinárkou, písali by ste po A, o autách, po B, o kozmetike.“ (Smiech.) „Keď sa mi pokazí práčka, viem, ako ju opraviť: po A, áno, po B, nie.“ „Viem vyvŕtať dieru do steny: po A, áno, po B, nie.“ Zároveň sa tie otázky často opakovali, akurát boli vždy trochu inak formulované, takže možno išlo skôr o určenie toho, či ten človek hovorí pravdu, než o určenie pohlavia. Potom som tam, myslím, robil ešte IQ testy. Po skončení mi psychologička povedala, že výsledky vyhodnotí a správu pošle doktorke Fifkovej.

Aké lekárske vyšetrenia ste absolvovali?

Išiel som ešte na endokrinológiu a k internistovi, tí mi spravili testy, či som fyzicky v poriadku, napríklad krvný obraz. Keď som znova navštívil doktorku Fifkovú, tá mi oznámila, že aj psychologička usúdila, že som transčlovek, a môžeme teda začať s hormonálnou terapiou. Takže v sedemnástich rokoch, po troch mesiacoch odkedy som sexuologičku navštívil, som dostal hormóny. Medzitým som ešte podstúpil prvú operáciu – štítnej chrupavky.

To vám preplácala poisťovňa?

Áno. Nejako som sa dozvedel, že na tú operáciu môžem ísť aj bez toho, aby som bral hormóny. Potom v decembri 2017 som začal brať blokátory testosterónu a estrogén v tabletách, ktoré som dostal od doktorky Fifkovej na predpis. Pripomínam, že som mal 17 rokov, takže podmienkou bol súhlas rodičov.

Čo na to hovorila mama?

Mama podpísala nejaký papier a bolo to. Lekári jej vysvetľovali, že tranzíciu musím podstúpiť, lebo ak by som ju nepodstúpil, tak sa pravdepodobne zabijem. Mame to dávalo zmysel, lebo som už predtým mal samovražedné sklony a povedala, „okej, hlavne, nech si šťastná”. Chodil som teda každý mesiac na kontrolu k doktorke Fifkovej, kde sa ma počas polhodinovej konzultácie pýtala hlavne na to, či je moje okolie v pohode s mojou tranzíciou – môj brat, moji rodičia. Potom sa ma spýtala, či chcem predpísať hormóny, a išiel som domov.

Ako ste sa cítili, keď ste dostali hormóny?

Keď som prvýkrát dostal predpísané hormóny, zažíval som eufóriu. Je to taký pocit, že si niečo dosiahol a že sa ti zrazu mení život. Zrazu niekam patríš, už nie si tá divná osoba a vyriešilo sa ti to v hlave. Zároveň máš to riešenie vo vlastných rukách… „zobeš“ tie pilulky každý deň a tešíš sa na výsledky. Hovoril som si: „Už nebudem ten divný chalan, ale budem pekná baba.“

Upozornili vás lekári na vedľajšie účinky hormónov?

Nie, naopak mi povedali, že vedľajšie účinky sú v týchto prípadoch zriedkavé. Pritom sa vie, že exogénny estrogén u mužov spôsobuje vznik nádorových ochorení. Ja keď som začal s užívaním hormónov, tak som cítil omnoho väčšiu únavu než predtým, ale pripisoval som to tomu, že ženy bývajú omnoho unavenejšie než muži. Zároveň sa mi výrazne znížilo libido. Ale dostavili sa aj príjemnejšie následky, napríklad mi zmizlo akné a zjemnila sa mi pokožka. Nepríjemné však bolo, že sa mi zhoršili depresie a samovražedné sklony.

Spomínali ste, že ste boli po užívaní hormónov v eufórii. Ako je možné, že sa vám zároveň zhoršili depresie?

Tie stavy sa striedali. Mám diagnostikovanú aj hraničnú poruchu osobnosti, takže z mánie idem do depresií. Z eufórie z toho, že sa všetko mení, som padal do hlbokých depresií, keď som si myslel, že ma všetci nenávidia a bol som osamelý. Bolo pre mňa náročné, že moje okolie moju tranzíciu veľmi neakceptovalo a zároveň to bol pre mňa tým väčší dôvod, prečo v nej pokračovať.

Neskôr ste absolvovali operáciu na “zmenu pohlavia”, teda chirurgické odstránenie penisu a semenníkov a vytvorenie takzvanej neovagíny. Čo sa dialo predtým?

Išiel som na komisiu, ktorá schvaľuje tieto operácie. Ešte predtým som navštívil operatéra, aby som si dohodol termín. Keď som sa na túto tému rozprával s doktorkou Fifkovou, tá mi povedala, že operácia “spodku” je skvelá, že majú úžasné výsledky, že trans ženy majú absolútne perfektný sexuálny život. Tvrdila ešte, že je veľmi zriedkavé, že by transženy po operácii nemali orgazmus, vraj ide o promile prípadov. Sľubovala mi, že všetko bude super a po operácii budem konečne môcť byť sám sebou.

Kde vás operovali?

Primár estetickej chirurgie v Ostrave. Termín operácie som si išiel vybaviť ešte predtým, ako som dostal povolenie komisie, aby som potom nemusel dlho čakať. K primárovi som išiel aj s mamou, lebo som nemal osemnásť. Povedal jej, že bude mať krásnu dcéru, že má najlepšie výsledky v Českej republike a že sa bude snažiť vytvoriť takmer dokonalú kópiu ženských genitálií. Pýtal som sa ho, či má nejaké fotografie a on na to, že ich nechal doma.

https://standard.sk/341204/je-to-lekarsky-skandal-storocia-rowlingova-reaguje-na-zmenu-pohlavia-u-deti/?fbclid=IwAR0XxM-wPYOap5ldejQLUv4ZgJOMiqOwWIDNrGsW-1AqJRPmqL2HNgXp5Q0

A vy ste sa pred operáciou pozreli na internet, ako tie výsledky vyzerajú?

Pozeral som sa, ale dúfal som, že trebárs dopadnem lepšie. (Smiech.) A zároveň nie všetky vyzerali tak hrozne. Potom som si hovoril aj to, že aj keby som to nakoniec mal len na čúranie, tak sa nič také nestane.

Prečo ste sa vlastne chceli dať preoperovať?

Ja som vlastne nemal so svojím penisom nejaký problém. Aj s partnerom sme mali sex a nemal som s tým problém. Ale cítil som veľký tlak lekárov, ktorí na tej operácii v podstate trvali. Vnímal som to tak, že keď chcem byť žena, tak prosto penis mať nebudem. Kvôli výchove z detstva som svoj penis tiež nenávidel preto, že som si preň pripadal špinavý. Ale v tom období som si myslel, že ide o rodovú dysfóriu.

Mali ste predtým, ako ste na operáciu išli, nejaké pochybnosti?

Mal, aj som si hovoril, že možno na ňu nepôjdem. Myslím, že je normálne váhať, keď sa chceš v osemnástich nechať vykastrovať. Hovoril som si, že už nikdy nebudem mať normálny sex s dievčaťom a že si musím byť poriadne istý, že to chcem. Zároveň som však bol vo vzťahu s priateľom, o ktorom som veril, že ho priťahujú iba dievčatá, a že keď nebudem dievča, opustí ma.

Operáciu genitálií ste teda nakoniec podstúpili. Ako to prebiehalo?

Moja skúsenosť bola úplne šialená. Na operačnom stole som stratil niekoľko litrov krvi. Priemerná dĺžka týchto operácií je vraj 1,5 hodiny, no moja trvala tri. Pamätám si, že ma zobudili z umelého spánku ešte na sále a počul som ako doktor hovorí „prineste nejakú handru, trochu nám to tu tieklo“. Všade na zemi bola krv.

Čo sa dialo po operácii?

Pamätám si, že som sa zdravotnej sestry pýtal, či sa operácia podarila. Tvrdila, že je všetko v poriadku a nenastali žiadne komplikácie. Ležal som tam potom dvanásť dní, mal som v sebe zavedenú gázu, ktorú mi prišili k stehnám a viedli zo mňa štyri trubičky – tri drény a katéter. Tú gázu som v sebe mal týždeň. Potom som išiel na ďalšiu operáciu v celkovej anestézii, kde mi odstránili drény a vyčistili mi obrovský hematóm, ktorý mi vznikol vnútri na pravej strane. Po piatich dňoch ma pustili z nemocnice domov už bez katétra a mal som začal dilatovať.

Čo to znamená?

Dilatácia je zasúvanie tvrdého vibrátora do tej novej „diery“, aby nezarástla a nestiahla sa. Pretože operatér rozreže tie svaly a roztiahne ich od seba, takže ony sa snažia zaceliť. Dilatácia má prebiehať trikrát denne zhruba desať minút.

Nebolí to?

Bolí to dosť, ale keďže sú tam presekané nervy a celé to vlastne zrastá, tak to nie je také hrozné. Hoci poznám aj transbaby, ktoré pri tom trpeli takými veľkými bolesťami, že neboli schopné to robiť a museli ísť na ďalšiu operáciu. Tá operácia je strašne nebezpečná ešte v tom, že sa pred ňou nerobí röntgen ani ultrazvuk. Ono by totiž dávalo logiku, že ak operatér seká do toho „prázdna“ a vytvára novú trubicu, tak by mal vedieť, kam reže. Ale oni prosto režú naslepo. Pred operáciou mi teda dali podpísať, že viem, čo sa všetko môže stať.

Napríklad?

Že budem mať možno problém s únikom moču, čo by ešte nebolo také hrozné. Ale že sa často stáva aj to, že prerežú črevo, a tak operáciu prerušia a na pol roka človeku spravia vývod. Vlastne tam bolo napísané, že to, že sa prebudím a neumriem, je úspešná operácia. Bolo tam ešte napísané, že ak nebudem spokojný s mojou neovagínou, tak sa nemôžem sťažovať, pretože sa vopred nedá zaručiť, ako to dopadne.

Ako dlho trvalo hojenie?

Trvalo asi rok, kým sa mi spodok ako-tak zahojil. Ale dosiahnuť orgazmus pre mňa stále nie je možné. Nejaký penetratívny styk s mužom je síce možný a príjemný kvôli prítomnosti prostaty, ale je to dosť bolestivé. A vždy, keby som do tej „trubice“ chcel niečo strčiť, tak sa natrhne a začne krvácať. No a ten nový „klitoris“ je citlivý asi na 20 – 30 percent v porovnaní s pôvodným orgánom. Ale aspoň nie som inkontinentný a nemám kolostomický vývod!

Kedy ste začali pochybovať o tom, že ste transrodovým človekom?

Asi pred rokom a pol som si uvedomil, že tranzícia bola chyba a že síce vyzerám ako pekná baba, ale stále som chalan. To bola podstatná myšlienka – že muž nikdy nebude žena a žena nikdy nebude muž. Biológiu proste neoklameme. Ale zároveň som si hovoril, že čo už teraz, keď som sa dal preoperovať. Tak som si povedal, že keď som baba, tak budem aspoň vyzerať dobre – a dal som si napríklad zväčšiť pery, vpichnúť botox, nosil som dlhé vlasy, dlhé nechty. Ale mal som z toho hrozné depresie – mal som pocit, že sa schovávam za niečo, čo nie som, a utekám pred realitou. Že sa snažím byť sám sebou tým, že na sebe prerábam všetko, čo je moje. Trikrát som sa počas tranzície pokúsil o samovraždu. Doteraz ju vnímam ako veľkú chybu a mrzí ma, že so mnou žiaden lekár neriešil, prečo sa tak cítim, či nemám za sebou nejaké traumy, že ma nikto neposlal na terapiu.

Čo hovoria títo lekári na vašu detranzíciu?

Pripadá mi šialené, že oni dávajú mne zodpovednosť za to, že som tranzíciu chcel podstúpiť. Pritom išlo o ich odporúčaný postup. Tranzícia je jediné, čo mi ponúkli. Bol to ich nápad, ich liečebný plán a sú to oni, čia diagnostika zlyhala. A pokiaľ zlyhali v mojom prípade, koľkým ďalším ľuďom takto pokazili život?

Poznáte nejakých ďalších ľudí vo vašom okolí, ktorí oľutovali tranzíciu?

Ľudí, ktorí verejne priznajú, že sa stala chyba, veľa nepoznám. No už pred niekoľkými rokmi sa ku mne dostali hlasy od ľudí, ktorí tranzíciu ľutujú, no snažia sa v tej role už žiť, pretože nevedia, čo iné robiť.

Ako sa vy vyrovnávate s tým, že ste nenávratne prišli o svoje genitálie?

Veľakrát som to už oplakal, mal som hrozné depresie. Ironické je, že pokiaľ som si myslel, že mám odpor k svojmu pohlavnému orgánu predtým, tak teraz je to stokrát horšie. Som z neho zhnusený a zároveň je tá oblasť veľmi málo citlivá. Niektorí transrodoví ľudia po tejto operácii tvrdia, že dokážu dosiahnuť orgazmus, ale ja nerozumiem, ako je to možné.

Dá sa s tým ešte operatívne niečo robiť?

Už veľmi nie je čo. Dala by sa spraviť faloplastika, keď by mi pomocou kože odoperovanej z tela vyrobili napodobeninu penisu, ale to nepripadá do úvahy. Zároveň nechcem, aby na mňa lekári už akokoľvek siahali. Dám si len odstrániť prsné implantáty, a to je všetko. A toľkokrát som už tú operáciu genitálií oplakal, že toto štádium mám už za sebou. Jasné, som z toho nešťastný, ale už to nie je niečo, pre čo by som sa rúcal. Na mojej transrodovej fáze mi omnoho viac prekážalo, že som neustále musel hrať nejakú rolu – snažiť sa mať iné správanie, iné gestá, inú mimiku, iný hlas. A potom aj tak vždy prišiel niekto, kto mi povedal, že moje skutočné pohlavie spoznal. Aj keď išlo povedzme o jedného človeka zo sto, vždy ma to veľmi bodlo. Lenže, z muža nikdy žena nebude ani naopak.