Turnus je o ľuďoch, ktorí stratili ukotvenie domova a vo svete sú lacnou pracovnou silou
Režisér Jaro Vojtek spolu so scenáristom Marekom Leščákom skúsili vo filme Turnus spojiť zdanlivo nespojiteľné – dokument s prvkami hraného filmu. Je to ťažká úloha, pretože nepracovali s profesionálnymi hercami, ale s ľuďmi, ktorí im dovolili snímať časť svojho života a výsledok by mal byť prirodzený. Majstrom tohto žánru je rakúsky režisér Ulrich Seidl, ale aj Jaro Vojtek sa dokáže protagonistom svojich snímok dostať veľmi hlboko pod kožu.
Tisíce Sloveniek opatruje v zahraničí starých ľudí, tisíce Slovákov pracuje na stavbách, iní sa živia remeslom či jazdia na kamiónoch. Často žijú v regióne, kde je problém nájsť akúkoľvek prácu. Pokiaľ ju aj nájdu, plat nestačí na uživenie rodiny. Smerom na západ sa dá zarobiť oveľa lepšie. Za všetko sa však platí.
Protagonisti filmu Turnus sú jedinečné osobnosti, ich osudy však reprezentujú údel mnohých ďalších. Opatrovateľka v Rakúsku je pripútaná ku starému mužovi – pomalý život, pomalé umieranie. Dôchodca ochotne rekapituluje svoje kariérne úspechy: príslušník SS, dozorca v koncentračnom tábore, člen policajného zboru.
Vek oslabil jeho schopnosť sexuálnej aktivity, tak svoju opatrovateľku aspoň sleduje pri sprchovaní. Divák má až voyeurský pocit, zimomriavky a chvíľami nevie, či sa smiať, alebo plakať. Sledujeme opatrovateľkine pokusy vychovávať dcéru cez skype a túžbu po partnerskom živote. V tejto časti sú hrané prvky najmenej autentické.
Druhý príbeh sa začína spŕškou vulgarizmov, alkoholickými výparmi a lascívnymi poznámkami. Maliari interiérov z východu idú na týždňovku. Našu pozornosť, samozrejme, upúta ten s najsilnejšími rečami, ktorého život sa krúti okolo ubytovní, automatov a prostitútok. Za veľkými slovami sa skrýva veľký žiaľ a život bez perspektívy. Ale aj on niekedy otočí svoju hlavu k oblohe.

Posledný hrdina má svoju hudbu a kedysi mal aj rodinu. Dnes brázdi kamiónom Európu. Pre deti sa stal chodiacou peňaženkou. Je unavený životom. Sledujeme citlivého muža, ktorý zvažuje svoj koniec.
Atmosféra filmu je pokojná, plynie pomaly, dôležité je nielen to, čo protagonisti povedia, ale aj výraz ich očí, keď mlčia. Majú okolo päťdesiatky. Dosť na to, aby bilancovali. Otvárajú sa pred nami veľké dejiny v malých príbehoch jednotlivcov. Pokúšajú sa uživiť seba i blízkych, bijú sa so životom, ale stoja pred čiernou, beznádejnou dierou.
Niekde im unikol život. Nevideli rásť svoje deti. Ich práca neumožňovala, aby s nimi v zahraničí bola rodina, vonku si kontakty nevybudovali a tie doma stratili. Mobilita pracovnej sily je mantrou posledných desaťročí. Ale o čo sa má oprieť človek, ktorý stratí ukotvenie domova a vo svete je lacnou pracovnou silou? Aký dôsledok to má na jeho rodinu? Samota a strata koreňov je morom dnešného sveta.
Vždy ma fascinovala ľahkosť, s ktorou politici prijímajú rozhodnutia. Možno je to aj tým, že dôsledky vždy nesie niekto iný.

