Predvolebná debata na Slovensku je prevažne smutno-smiešna a sociálnoinžinierska. Pretože práve taká je prevažne aj samotná naša politická scéna. Ako skonštruovať kandidátky, aby sa konkrétni politici dostali opäť do parlamentu, prípadne, aby sa konkrétne strany nedostali k moci, to je hlavná téma predvolebných úvah a polemík. Strany a ich programy sú zaujímavé len do tej miery, do akej sa môžu stať vehiklom tohto cieľa.
A tak, ako jagavé korunovačné klenoty nám médiá predstavujú spásonosné osobnosti na spôsob draftovania hráčov v NHL. Na prvom mieste sa tu skvie bývalý Dzurindov štátny tajomník, potom diplomat, potom Ficov štátny tajomník, potom Matovičov a Hegerov minister zahraničných vecí Ivan Korčok. Naozaj, nič proti jeho diplomatickým zručnostiam a skúsenostiam, ale niekde, niekedy vznikla fixná idea, že ak by sa on postavil na čelo strany, tak tá by zázračne narástla.
V tomto zmysle je bývalý minister chronicky podsúvaný upadajúcej SaS, pričom jej predseda Sulík s masochistickým potešením opakuje, že on sám mu dal ponuku, no zatiaľ dostal košom. Následne dopĺňa, že hviezda draftu mu sľúbila, že nebude kandidovať ani za nikoho iného, čo Sulíka veľmi uspokojuje, akoby tým dosiahol už prvú fázu svojej kampane života.
Ak nerátame povereného a trojjediného Hegera, ktorý bol pár týždňov tiež na roztrhanie, ku komu sa pridá či nepridá, tak hviezdou číslo dva je dnes bývalý policajný prezident, dlhoročný zamestnanec Oszkára Világiho a Mikulcov poradca Jaroslav Spišiak. Jeho avizovaný a následne vykonaný vstup do Progresívneho Slovenska sa stal mediálnou udalosťou posledných dní s nadpisom „S ním prichádza zákon“ a s podtitulom „Musíš, Jarko, musíš.“ Za zmienku stojí aj to, že samotný nominant v sérií rozhovorov, súc poučený marketingom, nešetril samochválou.
Druhým úkazom predvolebného hemženia na Slovensku je spájanie strán alebo vytváranie volebných koalícií. Cieľ dostať sa do parlamentu za každú cenu je tu ešte čitateľnejší a treba uznať, že vychádza z vyskúšanej praxe, keď sa na tele hostiteľa ako cudzopasníci už v minulosti dostali do parlamentu rôzne, na prvé aj druhé počutie neznáme straničky svojich o niečo známejších predsedov.
Najviac sa ich zviezlo, ako inak, s OĽaNO, iba tak skusmo – Grendel alias Nová väčšina, Budaj alias Demokracia zdola, Záborská alias Kresťanská únia. Veľkorysí sú však aj v SaS, keďže už tradične prichýlili Dostála alias OKS. A nezaháľali ani v opačnom spektre, kde sa ĽSNS stala výťahom pre Tarabu alias jeho stranu Život.
Keďže počet ohrozených a pre slovenskú politiku vskutku nenahraditeľných osobností má rozpínavý charakter, spôsobuje to mimoriadnu tlačenicu v celom spektre. A tak sa od rána do večera rieši a píše, ktorá strana sa ku komu prilepí, respektíve, ktoré partičky by sa mali zlepiť navzájom, aby to hodilo tých bájnych päť percent ergo vstupenku do parlamentnej zeme zasľúbenej. A výdatne v tomto napínavom deji pomáhajú média a nimi objednané prieskumy verejnej mienky, ktoré majú povzbudiť napríklad Milana, aby sa spojil s Edom, lebo spolu im to dá viac, ako keby išli do volieb samostatne. Ale už ich varuje, aby si k sebe nepribrali takého Richarda či Luciu, lebo to by mohlo byť zahryznutie do kyslého jablka.
Takéto skvelé nápady ovládajú našu predvolebnú debatu. Kto s kým áno, kto s kým nie, koho s kým spojiť, aby neprepadli hlasy, rozumej, aby tí výnimoční opäť zažiarili v poslaneckých laviciach, ideálne v ministerských kreslách. Ale prečo by sme ich mali voliť, to sa už nepýta nikto. Veď napokon stačí si dať názov podľa slovenského satirického románu – Demokrati a dôvod je zrejmý.
Nevedno, ako napokon tento kreatívny zápas vo výsledku dopadne. Je pravdepodobné, že napriek snahe konštruktérov a nadháňačov hviezd, viaceré stranícke mačkopsy neuspejú. Niektoré však áno a do povolebného procesu tvorby budúcej koalície vstúpi už pár minikoalícií so svojimi žulovými hodnotami, rozumej ambíciami. Aká koaličná pevnosť z toho asi vzíde, si môžeme živo predstaviť.
Václav Klaus na nedávnej návšteve Slovenska na jednej z besied pripomenul dávny politický slogan z ranných deväťdesiatych rokov – Strany jsou pro straníky, Občanské fórum je pro všechny. Vieme, že tento koncept zlyhal, Občanské fórum zaniklo a na pár desaťročí sa v Česku (aj u nás) vyformoval systém viac, či menej štandardných strán – pravicových, ľavicových, konzervatívnych, liberálnych. Aká prehľadná hrôza, však? Ibaže v posledných obdobiach sa zvrhol do systému – malé strany sú pre svojich zakladateľov a kandidátky väčších strán sú tiež pre nich. To, že by mali, nebodaj, politické strany zastupovať aj záujmy voličov, je už akýsi anachronizmus.
Naivný volič sa však môže tešiť aspoň z toho, že Slovensko napriek všetkému zostáva pluralitnou, zastupiteľskou demokraciou. Politických strán máme skutočne neúrekom a každá z nich bude až do roztrhania koalície zastupovať záujem svojho predsedu.
P.S. Neprekonateľný unikát máme už dnes – vládne nám strana Demokratov, ktorá neprešla žiadnymi voľbami a jej ministri robia zásadné rozhodnutia na základe právnych analýz, ktoré nikto nikdy nevidel. Pozdravujeme do Prezidentského paláca.