Vedúca úloha Progresívneho Slovenska je potvrdená
Rozhovor potvrdil v skutočnosti dve veci. Prvá z nich znie, že vedúca úloha Progresívneho Slovenska je akceptovaná. Druhá sa týka Smeru, už nie je neprijateľný pre korupciu pred rokom 2020, pretože to by nebol akceptovateľný ani Hlas, už je za čiarou pre geopolitiku a vojnu.
Obidve tieto tézy dráždia demokraciu.
Preberme si to.
Od roku 1998 radi hráme jednu hru. Riešime, kto s kým a za akých okolností môže vládnuť. Táto predvolebná hra vie byť dosť otravná, keďže redukuje politiku na blokové myslenie. V roku 1998 to význam malo, ale inak to nie je namieste.
Sme demokratická krajina, pričom platí, že o západnej identite voľby nerozhodujú. Otázka identity je totiž podstatne hlbšia.
Túto hru na demokratúru, keď sa vláda zostavuje pred voľbami, majú najradšej médiá. Našli sa v nej najmä liberálne (dnes progresívne) médiá. Pred prezidentskými voľbami rady diktujú, kto sa má vzdať v prospech koho, pred parlamentnými voľbami zase to, kto je neprijateľný a nepatrí do vlády. Osoby a obsadenie sa menia, s jednou výnimkou, pravdaže. Ukazuje sa vždy na tých iných, nie na „našich ľudí“.
Niekedy je tá hra zbytočná. Napríklad v roku 2020 – slovenskí voliči mali Smeru dosť a keby boli médiá písali hocičo, Ficova strana nemala šancu zostaviť vládu.
Nebola to zásluha médií, ale voličov. Fico sám už predtým prehral prezidentské voľby (2014) a po ňom ich prehral jeho kandidát Šefčovič (2019), slovenskí voliči nedopustili prílišnú koncentráciu moci v rukách jednej strany.
Rovnako to bolo v roku 1998. Aj vtedy už mala väčšina voličov Mečiara dosť, vládu zostaviť nedokázal, aj keď voľby vyhral. A opäť to bola zásluha voličov, ktorí v tom mali jasno. Médiá a mimovládky sledovali rovnaký cieľ, ale hrali druhoradú rolu.
Napriek tomu si o sebe pestovali mýtus, ako práve mimovládky v roku 1998 zachránili demokraciu na Slovensku. Keď neskôr ľudia z tretieho sektora a médií vytvorili novodobý „národný front“, demokraciu odvtedy treba zachraňovať každé štyri roky.
Niekedy je to riadny bizár, veď neprijateľný bol už aj Sulík (teológ ho nazýval fašistom, spisovateľ protieurópskym nacionalistom), v tom čase bol, naopak, prijateľný Fico (spisovateľ videl, že je za európske jadro). Jedno aj druhé bolo pritom značne virtuálne.
V septembri 2023 je Fico neprijateľný opäť. Akurát, že sa už vymenili dôvody. V roku 2020 to bola korupcia, teraz je to geopolitika. Korupcia to už byť nemôže, lebo to by sa rovnaký meter musel vzťahovať aj na pánov Pellegriniho, Žigu a ďalších. Riešime už niečo iné: Slovensko nemá patriť do područia Ruska, hovorí s odkazom na Fica minister Krajniak.
Problém je, že o to tu vôbec nejde. Ak už prijmeme tento slovník, hrá sa o úplne iné područie.
Slovenská verejnosť má jasno, kto vojnu začal, no veľká časť z nej aj to, kto príliš provokoval. Ale voľby nie sú ani o jednej z týchto vecí, to je už ušlá voda, voľby budú o tom, aby sa Slovensko neangažovalo vo vojne nad svoje pomery a sily, aby sme do nej neskĺzli. Pretože to jednoducho nie je naša vojna.
Fico pritom zastupuje v najdôležitejšej otázke doby väčšinu slovenskej verejnej mienky (podľa jedného prieskumu 60, podľa iného 70 percent), zvyšné strany nie sú ochotné urobiť krok k voličom a ani o milimeter pozmeniť prístup k vojne. 60 až 70 percent voličov si celkom jasne a otvorene neželá, aby sme spadli do područia Ruska, ale rovnako si neželajú, aby sme čítali Američanom z pier, čo musíme robiť.
Milan Krajniak, autor úvahy s názvom Doktrína štátu: národ orlov alebo národ sluhov?, má všetky predpoklady na to, aby v tom rozlišoval. Dobre vie, že doktrínu štátu a konsenzus zahraničnej politiky nemožno budovať proti vôli dvoch tretín obyvateľov. Nie v slobodnom štáte.
Druhá poznámka.
Minister Krajniak bol doteraz jediný (!) politik, ktorý otvoril tému neprijateľnosti Progresívneho Slovenska. Aspoň sa tak pred rozhovorom v Štandarde zdalo.
Progresívny liberalizmus predstavuje najbigotnejšiu ideologickú skupinu dnešnej doby. Priamo to ohrozuje rodinu, spoločnosť a slovenskú kultúru. Odvážiť sa a ponúknuť úvahu o vláde bez progresívcov by mala byť povinná úloha pre konzervatívnych politikov bez ohľadu na stranu.
Napriek tomu sa deje presný opak. Jednu podobu ukázal Heger, druhú ukazuje Krajniak.
Kedysi išlo pritom o dôležitú disciplínu politického uvažovania. Patrilo k výsadám konzervatívnych politikov, že dokázali ukázať hranu nielen voči HZDS, ale aj voči Smeru. Neznamenalo to, že by s nimi nikdy a za žiadnych okolností nedokázali vytvoriť vládu, ale že sa ich snažili zatlačiť do kúta a ukázať vlastnú silu.
Keď Krajniak nedávno povedal, že PS považuje za stranu extrému, považoval som to za dobrý signál týmto smerom. Žiaľ, v rozhovore s Michalom Čopom ukázal, že je to blaf. Že Sme rodina už s Progresívcami pláva tým istým smerom.
Vedúcu úlohu PS tým už uznali všetci. Vždy oddane prikyvujúci Heger s novými straníkmi, aj kričiaci Matovič, ktorý do vlády poslal Lengvarského, Budaja, Naďa či Káčera. Aj KDH, kde si každý zaslúži bobríka mlčanlivosti, aj Milan Krajniak so Sme rodina. Každý po svojom, ale všetci za jedno.
Nedá sa to prehliadnuť, nedá sa na to pozerať a nedá sa to ani vydržať.
Keď ide o otázku vojny a zásadnú kritiku progresivizmu, všetky slovenské strany a straničky tieto témy odovzdávajú Robertovi Ficovi.
Poviem vám, niekto tu bosou nohou dráždi demokraciu.
Z tejto pasce sa nevymaníme, kým neprejdeme emancipáciou, že zahraničnú politiku si robíme sami, v súlade s našimi záujmami, záväzkami a vôľou občanov. A kým nepochopíme, že práve toto je západný princíp.