Čo spôsobilo zrušenie ciel a kvót na ukrajinskú agroprodukciu slovenským producentom?
Opatrenia Európskej komisie na pomoc Ukrajine po ruskej invázii mali jednu hlavnú myšlienku, a tou bol transport obilia. Európa mala byť tranzitným územím pre ukrajinské obilie najmä do krajín, kde sa pôvodne vyvážalo. Teda predovšetkým do severnej Afriky a celkovo do regiónu Afriky ako takej. Bohužiaľ, stal sa pravý opak. Európa nie je tranzitnou krajinou, ale stala sa spotrebiteľom lacného ukrajinského obilia. Dnes tu máme pokles ceny a prebytok európskeho obilia.
Naši potravinárski producenti tak nedokážu konkurovať cenou?
Na Slovensku nie je problém ani tak s tým, že by tu naozaj končili milióny ton ukrajinského obilia. U nás ho zostáva odhadom 150- až 200-tisíc ton. Problémom je, že ukrajinské obilie končí tam, kde kedysi končilo slovenské obilie, teda v Poľsku, Nemecku, Rakúsku, Maďarsku a v Taliansku. Samozrejme, nám sa tak plnia sýpky, kontrakty meškajú alebo odberatelia naše obilie nechcú, keďže majú omnoho lacnejšie ukrajinské.
Ako sa s tým vedia vysporiadať slovenskí producenti?
Vedia sa s tým vysporiadať len tak, ako káže voľný trh. Ten máme momentálne aj s Ukrajinou. A to znamená, že musia znižovať cenu. Ale tú znižujú tak, že idú pod výrobné náklady. Preto európski poľnohospodári protestujú. Poľskí farmári protestujú dokonca na hraniciach s Ukrajinou, pretože tých to zasiahlo násobne viac ako našich. Už to rieši aj Európska komisia. Zásadné riešenie sa musí prijať v Bruseli. Ak nezruší kvóty a bezcolný styk s Ukrajinou na ich obilie a agroprodukciu, problém bude pretrvávať.
Aj po vojne?
Áno. Do budúcnosti si musíme zodpovedať, čo bude s európskym poľnohospodárstvom, keď Ukrajina vstúpi do Európskej únie a bude súčasťou voľného trhu. Ukrajinec to definitívne vie vyrobiť oveľa lacnejšie. Je tam lacnejšia pracovná sila, nižšie nájmy pôdy. Doteraz nevieme, za akých podmienok obilie pestujú, keďže nemajú také prísne podmienky pri pestovaní ako európski farmári. Problém bude treba vyriešiť koncepčnejšie.
Prečo ale ukrajinské obilie nekončí na pôvodných trhoch, kam malo smerovať?
Prirodzené trhy Ukrajiny v Afrike, najmä v severnej, prevzalo Rusko, ktoré ju tam de facto ako dodávateľ nahradilo. Tá rovnica je jednoduchá: zaviedli sme kvóty, aby cez nás mohlo ukrajinské obilie prúdiť do Afriky. Tam ale medzičasom vozí svoju produkciu Rusko. Ich obilie ale končí u nás, kde deformuje trh lacnou produkciou. Na Slovensku tak vznikol prebytok ukrajinského obilia.
Rusi dokázali Ukrajinu vyradiť z Afriky práve preto, že dokážu stále voziť cez Čierne more cez lacnejšie morské trasy?
Aj kvôli tomu. Ale aj preto, že Rusi majú veľa obilia. Oni sa na sankcie pripravovali dlhodobo, aby sa stali nezávislými. Za posledné roky brutálnym spôsobom zdvihli produkciu. Od roku 2013, keď produkovali 47 miliónov ton obilných produktov, dnes produkujú 82 miliónov. Majú nové technológie, na pôde vedia hospodáriť omnoho efektívnejšie ako kedysi a prezident Putin to podporuje.
Európa má problém s prudkým rastom potravín, ktoré nafukujú infláciu. Nemalo by sa to odraziť aspoň na nízkych cenách?
Odrážať sa to bude, ceny jednotlivých komodít pôjdu dole. Je logické, že pekári či mlynári budú mať lacnejšie komodity, budeme tiež lacnejším spôsobom kŕmiť dobytok. Tlak na znižovanie potravín to určite prinesie, čo zníži aj infláciu. Ale nezabúdajme na to, že hodnota obilia je len menšia časť nákladov, keď pečiete rožok alebo chleba. Najväčšiu časť, okolo 70 percent, tvoria energie a cena práce. Prejaví sa to teda, ale nie zásadným spôsobom. Rožok už nebude stáť osem centov.
Spotrebiteľom tak nižšie ceny prospejú, poškodí to však domácim producentom. Čo by ste očakávali ako riešenie pre poľnohospodárov?
Existujú len dve možné riešenia. Buď Európska komisia pristúpi k odškodňovaniu poľnohospodárov, k čomu už čiastočne došlo. Okolo 56 miliónov eur už dala na tento problém, ale tie peniaze išli zatiaľ len do Bulharska, Rumunska a Poľska. To odškodňovanie bude zaiste stáť ďalšie peniaze.
A druhé riešenie?
Eurokomisia by sa k tomu mala postaviť z dlhodobého hľadiska. Musíme si povedať, či budú kvóty a zrušenie ciel na dovoz do Európy pre Ukrajinu pretrvávať dlhodobo, alebo sa znova zavedú. Prípadne sa legislatívne ošetrí práve to, že sa kvóty a zrušenie ciel bude vzťahovať len na dopravu obilia mimo Európy.
Ak by však Európa chcela naďalej pomáhať Ukrajine takýmto spôsobom, bude tak musieť dotovať prežitie našich poľnohospodárov?
Daňových poplatníkov to bude stáť stovky miliónov eur. Alebo z dlhodobého hľadiska musíme vyriešiť otázku, kde bude končiť ukrajinské obilie. Európa prejavuje obrovský záujem o členstvo Ukrajiny v Európskej únii. Tento problém za takých okolností bude pretrvávať.
Ukrajina by tvorila desatinu Únie, išlo by o jedného z najväčších agroproducenov v EÚ. Naša vláda sa pridala k Poľsku, Maďarsku, Bulharsku a Rumunsku a na eurokomisiu apelovala, aby hľadala riešenie a v krajnom prípade obnovila kvóty na poľnohospodársku produkciu. Vyšla vám teda slovenská vláda v ústrety?
Komunikovali sme to na našom rezortnom ministerstve a následne aj pánovi premiérovi. Ten túto problematiku otvoril dokonca na návšteve prezidenta Zelenského. Ten prisľúbil, že sa tým bude zaoberať, ale zatiaľ je to len v deklaratívnej rovine. Problém si teda uvedomujú, ale nič konkrétne sa v tomto smere zatiaľ neurobilo. Toto však nie je národná téma Slovenska, ale celoeurópska. S prichádzajúcou žatvou sa ten problém bude len zväčšovať, keďže obilie nám reálne zostáva v európskych sýpkach.
Čo sa stane, ak sa nevyskladnia?
Ide nová úroda, zásoby máme už dnes oveľa väčšie ako v rovnakom čase minulý rok. Kde ju uskladníme, ak sem naďalej chodí ukrajinské obilie?
Môže nepredaná uskladnená produkcia zhniť?
Nemyslím si, že by hrozil takýto extrém. Ale bude to mať za následok nižšiu cenu. Produkcia bude musieť putovať z Európy niekam, kde sa predá, ale za likvidačné ceny pre európskych poľnohospodárov. Problém by sa mal vyriešiť na európskej úrovni. Európa musí povedať, že síce chceme Ukrajine pomôcť, ale potraviny sa od nich musia dostať do ich pôvodných destinácií, nie k nám. Tam sa ale stretne ukrajinské obilie s ruským. Prezident Putin sa vyjadril, že to obilie tam dostane, aj keby ho tam mal poslať zadarmo. Ten problém je markantnejší.
Ukrajina teda nie je nevyhnutne drahšia a na týchto trhoch menej konkurencieschopná, ale čelí ruskému dampingu?
Rusi majú tiež nadprodukciu. Mám pocit, že to bola stratégia Ruskej federácie. O tom svedčia aj čísla. Tam, kde ešte rok či dva roky dozadu dodávala Ukrajina, dnes dodáva Rusko. A to sa bavíme o miliónoch ton obilia. Prebytok ukrajinského obilia končí v Európe. A my si spolu s Ukrajinou musíme zodpovedať, čo s tým do budúcnosti. Či bude ich produkcia končiť v Európe, čo dopadne na našich poľnohospodárov, znížia sa ceny a budeme mať plné sýpky, alebo budeme vedieť zabezpečiť dovoz ich obilia do Afriky cez Európu. Pozemnou dopravou sa dodávky predražujú. Cez nás môžu prepravovať len po ceste alebo železnicou, ale nie loďou.
Ak by sa však v budúcnosti opätovne naplno otvorili ukrajinské možnosti dopravovať tovar do Afriky loďami cez Čierne more?
Táto trasa je otvorená, ale plavia sa tadiaľ hlavne ruské lode. Túto problematiku nepoznám podrobne. Ukrajinské prístavy sú otvorené, ale mám pocit, akoby sa cez Čierne more prevážala len ruská produkcia. Faktom je, že tam, kde predtým vyvážala Ukrajina, dnes dodáva Rusko a obilie končí v Európe. Zmeniť sa to dá buď znovuzavedením ciel a kvót pre ukrajinské obilie – a problém bude mať Ukrajina –, alebo to Európa ponechá tak a európski poľnohospodári budú vydaní napospas brutálne nízkym cenám.
Ide však do veľkej miery o otázku, do ktorej bude vstupovať aj nepredvídateľný faktor geopolitiky. Rusi zrejme nebudú môcť dodávať potraviny do Afriky za nízke ceny dlhodobo. Vidíte riešenie aj bez konca vojny?
Tento problém sa nevyrieši, pokiaľ sa vojna neskončí a Ukrajina si nevezme späť svoje africké trhy. Ruská federácia produkuje toľko obilia, ako sme si ešte nedávno nevedeli predstaviť.
Prečo to robili?
Aby sa stali nezávislejšími od Európy. Keď sa voči nim zavádzali sankcie, rozhodli sa venovať intenzívnejšie vlastnej produkcii. Robia to tak dlhodobo.
Dá sa teda povedať, že tá taktika im vyšla?
Myslím si, že Rusi zvyšovaním produkcie a pestovaním sebestačnosti v komoditách veľmi dobre vedeli, čo robia. Pri Rusku a Ukrajine pritom hovoríme o obilniciach sveta. Úrodné pôdy, ktoré majú oveľa väčší produkčný potenciál ako tie európske. Posledné roky k tomu pridali moderné technológie, lepšie hnojivá, intenzívnejšie striekajú. Výsledok sa dostavil.
Aký veľký bol prepad cien na trhu?
Pri pšenici došlo k prepadu z 380 eur za tonu na dnešných 200 eur, čo je takmer polovica.
Ktoré potraviny sú ešte problematické?
Pri kukurici bol cenový prepad z 340 eur na 200 eur. Pri repke olejnej bola pôvodne cena 750 až 800 eur, dnes je na úrovni 450 eur. Podobne je na tom aj slnečnica. Tlak je obrovský. Potom, ako ceny plynu vybehli hore, sme draho nahnojili. Hnojivá sme nakupovali za dvojnásobné ceny. Dosah na poľnohospodárov v Európe bude zásadný.
Foto: Matúš Zajac