Čím žije evanjelický biskup počas Veľkej noci, čím žijú farári?
Čím žijú farári? Tí majú môj rešpekt a uznanie. Pôstne obdobie je totiž dlhé. V evanjelickej cirkvi máme tradíciu, že v pôste sa zvykneme na bohoslužbách stretávať aj jeden, naviac dvakrát cez týždeň. Starší a chorí členovia cirkevných zborov žiadajú farárov o návštevy a prislúženie Večere Pánovej so spoveďou. Na bohoslužbách mimoriadne veľa ľudí prijíma Večeru Pánovu. Cez Veľký týždeň sa zvykneme stretať každý deň. Stále sa nacvičujú spevokoly a pripravujú sa sviatočné programy. Ak sa to celé zoberie iba z takého fyzického aspektu, pôstna doba predstavuje pre mnohých farárov mimoriadny energetický výdaj, hlavne ak sa starajú o viacero bohoslužobných miest a ľudia chcú, aby sa veci diali podľa princípu 5V – „všetci, všetko, všade, vždy, veľa“.
Biela sobota je úplne tichý, pietny deň. Veľkonočné sviatky začíname svätiť až v nedeľu ráno. Mám mnohonásobnú skúsenosť, že je to skutočne radostný, vrcholiaci a všetko dovtedajšie integrujúci moment. Veľkonočný pondelok mnohí venujú rodinám, na bohoslužby prichádzajú väčšinou iba skalní. Služby Božie sú stále slávnostné, ale komornejšie. Atmosférou presne zodpovedajú liturgickému čítaniu z Lukáša o stretnutí Vzkrieseného s učeníkmi z Emauz. Ja som mal dosiaľ ako biskup iba minimum služobných povinností počas veľkonočných sviatkov. Väčšinou sa zúčastňujem bohoslužieb ako radový člen cirkvi. Poobedia budem musieť venovať písaniu výročnej správy na synodu.
Ako Veľkú noc prežívajú evanjelici v porovnaní napríklad s Vianocami či bežným rokom?
Asi najtypickejším znakom evanjelickej Smrtnej a Kvetnej nedele a Veľkého piatku je postupné čítanie pašiového príbehu utrpenia a smrti Pána Ježiša Krista. Čítame príbeh, a to je dôležité. V dobe, keď kresťanstvo vzniklo, bolo pre milióny ľudí v Rímskej ríši absolútne nemysliteľné, že by nejaké božstvo mohlo zachrániť ľudí z moci zmaru a smrti cez reálny príbeh z tohto sveta a času, ktorého hlavný aktér má skutočné ľudské telo. Kresťanstvo vyznáva skutočné Božie vtelenie, skutočný Spasiteľov život, skutočnú smrť a realitu Jeho vzkriesenia. To, že čítame príbeh, neznamená, že si opakujeme iba kronikárske záznamy, ale uvedomujeme si, ako jedinečne, neopakovateľne, prekvapivo konal na tomto svete Boh cez osobu Ježiša. Bolo to „za vlády Pontia Pilata“, tak tento aspekt historickej reality príbehu našej záchrany vyznávame v Apoštolskom vierovyznaní.
No a Veľkonočná nedeľa, ako som už povedal, je skutočne slávnosťou plnou chvály Boha, radostných správ o Ježišovi, spevu detí, mládežníckych kapiel, nadšených recitácií a mohutných spevokolov, veľkých kázní, slávenia Večere Pánovej. Pôstnu dobu a koncentráciu na tajomstvo kríža milujem zo všetkého najviac a žiaden iný čas v roku pre mňa nemá takú silu ako práve veľkonočné ráno. „Tretí deň“, ten podľa starej biblickej tradície danej prorokom Ozeášom, patrí iba Bohu a Jeho suverenite. Tak sa to stalo i vtedy na pohrebisku za Jeruzalemom.
Ježišov príbeh je inšpiratívny, no v očiach sveta končí prehrou. Aj tí, ktorí boli jeho žiakmi, zostali v smútku a v rozpakoch. Ak by nebolo zmŕtvychvstania, tak je to absolútny debakel. No predsa, dalo by sa uvažovať nad kresťanstvom bez zmŕtvychvstania?
Odpoveď má dve roviny. Tú prvú, klasickú, že žiadne „keby“ neexistuje. S Ježišom sa udialo práve to, o čom svedčia svedkovia Jeho zmŕtvychvstania. To sa neskôr pretavilo do ich kázania, vyučovania, literárnej činnosti a v neposlednom rade do ich mučeníctva a z čoho vznikla cirkev, kresťanské vyznania viery a bohoslužba, kresťanský životný štýl, hodnoty, postoje a nádej smerom do budúcnosti. Byť kresťanom znamená okrem iného celému tomuto prvotnému svedectvu o Ježišovi povedať svoje vedomé „áno“ a prijať ho ako jediný nosný základ svojho vzťahu s Bohom a ako východisko, zmysel a naplnenie vlastnej existencie.
Druhou rovinou odpovede je poukázanie na fakt, že od prvých dní kresťanstva vznikali – a to nie iba mimo cirkvi, ale aj priamo v cirkvi – skupiny a hnutia, ktoré neboli inšpirované celkom Ježišovho príbehu, do ktorého patrila aj zvesť o Jeho vzkriesení, ale iba niektorou zvláštne vyselektovanou časťou z tohto všetkého: Ježiš ako autoritatívny rabbi, Ježiš ako náboženský protirímsky povstalec, Ježiš ako reformátor neskorého judaizmu, Ježiš ako gnostický mudrc, Ježiš ako náboženský romantik. Iba za môjho krátkeho života v 20. a 21. storočí som o Ježišovi počul toľko bizarného, no podaného s veľkou autoritou. Ježiš ako prvý komunista. Ježiš ako priekopník inkluzivity a tolerancie bez hraníc. Vyjadrovali sa tak tí, ktorí s „náboženstvom“ alebo so „stredovekom“ a „dogmatizmom“ zásadne nechceli, nechcú mať nič spoločné. Ježišovo vzkriesenie považovali za blud alebo maximálne za „dobovo podmienenú“, spirituálno-kultúrnu metaforu. Samozrejme, upotrebiteľnú pre nejakú svoju vlastnú ideologickú agendu, ktorú potrebovali presadiť.
Všeobecne povedané nám to možno až tak nepríde, ale Ježiš, napriek tomu, že sa narodil v celkom zapadnutej rímskej provincii Judea, sa narodil do gigantického a všakovako poprepájaného mraveniska; do bizarného antického, rímskeho sveta plného rás, kultúr, náboženstiev, filozofií, ezoteriky, doktrín, politík, excesov a zmiešanín toho všetkého. Mnohí si z Ježiša brali a dodnes si berú, čo im prišlo pod ruku, vzkriesenie – nevzkriesenie. Upozorním iba na jednu ilustráciu toho, čo znamenal názor „Ježiš áno, vzkriesenie nie“. Apoštol Pavel okolo roku 55 n. l. píše skupine členov cirkevného zboru v antickom veľkomeste Korint, ktorých nadchýnal Ježiš ako morálny vzor a model pravej duchovnosti, ale odmietali Jeho vzkriesenie a budúcu nádej založenú na ňom, že „ak iba v tomto živote máme nádej v Kristovi, sme najbiednejší zo všetkých ľudí“ (1 Kor 15, 19). Byť tesne pod vrcholom a nevystúpiť naň, to je naozaj tragédia.
Ezoterici modernej doby kresťanstvo kritizujú pre jeho previazanosť s bolesťou. Kríž, na ktorom visí zabitý Ježiš, vraj ľuďom kradne radosť. A toto kradnutie radosti zo života je vraj v DNA kresťanstva. A smutní ľudia zdecimovaní pohľadom na kríž sa vraj dajú lepšie ovládať. Čo odpovedať na takúto výhradu?
Pravdupovediac, ani s jedným slovom v tomto názore sa neviem stotožniť. Akoby to bolo povedané o niekom inom ako o kresťanoch a o ich vzťahu ku krížu. Ezoterici modernej doby by nám asi chceli pripísať pocity, ktoré my sami nepoznáme, alebo ich aj niekto pozná, ale nie sú autenticky kresťanské a treba s nimi ďalej pracovať ako s osobným problémom niekoho. V zásade treba povedať, že v kresťanstve platí paradox, že Boh pretvoril kríž – nástroj popravy, ľudskej bezmocnosti a dokonca náboženského prekliatia – na nástroj záchrany, víťazstva a nádeje.
To je povedané o kríži ako „o veci“. Ešte silnejšie je vyjadrenie „o osobe“ na kríži, keď v skutočne brutálne ubitom a zomierajúcom Ježišovi vidíme odkrytie (biblicky povedané „zjavenie“) absolútnej lásky večného Boha ku všetkým ľuďom všetkých čias. „Boh bol v Kristovi ...,“ napíše apoštol Pavel (2 Kor 5, 19) a takýmito slovami komentuje vlastne aj kríž. Tohto paradoxu je plná Nová zmluva, bez neho niet kresťanstva.
Teraz v pôste často počúvam prenádherné Bachovsko-luteránske barokové pôstne chorály. Je v nich vyspievaný smútok z toho, že, do dôsledkov vzaté, my sme tí, ktorí priviedli Božieho Syna na kríž. Kríž sa stal aj našou vinou a my ľutujeme utrpenie Božieho Syna. Je to veľmi spontánna a hlboko pravdivá emócia. Ale zároveň počujeme, že je kríž „sladký“, „slávny“, „vznešený“. Ako nástroj našej záchrany ho „milujeme“. „Hlavu ubolenú“ pozdravujeme najvyššími poctami, akých sme schopní. V jednej klasickej pietistickej piesni sa spieva, „krížom len ja sa chváliť budem“. To je náš dvojznačný, zároveň veľmi súrodý, ale predovšetkým paradoxný pohľad na Kristov kríž.
Bolesť je však neoddeliteľne spätá s Ježišovým veľkonočným príbehom. Dáva Veľká noc odpoveď aj na ľudské utrpenie?
Ľudské utrpenie vždy nesie v sebe aj veľkú dávku iracionality a tajomstva. Človek o ňom nevie všetko a aj keby vedel, nemusí mu to nijako pomôcť, ba môže to ešte prehĺbiť jeho utrpenie. Utrpenie je totiž utrpením aj v tom, že býva absurdné, nelogické, správa sa skutočne ako náš nepriateľ.
Veľká noc naň prináša odpoveď. Ale nie je to popisná informácia, ktorú keď človek namemoruje, automaticky zvládne svoje ťažké stavy. Ja by som tú odpoveď nazval, že je to odpoveď, ktorá vzniká, objasňuje sa a stáva sa účinnou „na ceste“. Myslím na ceste skutočného nasledovania Krista. Prototypom takéhoto vnútorného procesu a takýchto ľudí, ktorým niektoré veci vôbec neposlúžili ako podaná informácia, ale prijali ich doslova až „na ceste“, boli práve emauzskí učeníci.
Človek sa učí vo svojom utrpení stotožniť s trpiacim Kristom a porozumieť tomu, ako sa Jeho utrpenie tajuplne premieta do nášho života a ako sa naše aktuálne utrpenie už raz udialo v Jeho utrpení. Keď sa toto deje, vtedy sa v človeku ako dar rodí istota, že podobne raz do nášho života bude premietnuté aj Kristovo konečné víťazstvo a ono má nad nami posledné slovo, a to aj dnes, keď bolestíme. Nie je to odsúvanie našich dnešných problémov do záhrobia ani podávanie náboženstva ako „ópia ľudstva“. Je to kresťanský realizmus, ktorý môžeme vyčítať napríklad z listov apoštola Pavla a Petra (2 Tim 2, 11 – 12, 1 Pt 4, 12 – 13).
Ježiš na kríži, zdá sa, stráca nádej. Čo znamená jeho výkrik: Bože môj, prečo si ma opustil?
Ako o všetkých ostatných veciach i o tejto poznáme plnú pravdu až v nebi. Dnes vieme povedať akurát dve veci: tú prvú, že tieto slová pochádzajú zo Žalmu 22, nimi sa táto stará pieseň Izraela začína. V živote veriacich židov sa táto pieseň stala modlitbou zomierajúcich ľudí. To znamená, že Ježiš v tejto chvíli nehovorí niečo, čo mu spontánne napadá, ale ako žid sa modlí modlitbu umierajúceho človeka. Ak budú mať čitatelia tohto rozhovoru chvíľu čas, nech si prečítajú celý tento žalm a precítia jeho vnútornú náladu a napätie, aj s prelomom nálad uprostred žalmu a s extázou dôvery a nádeje, ktorá je vyjadrená v jeho druhej časti. To bude viac ako môj výklad.
Druhý výklad, viac z oblasti kresťanskej dogmatiky, pri ktorom treba veľmi dobre voliť slová, hovorí, že tento Ježišov výkrik na kríži, vyjadrujúci pocit samoty a opustenosti, dokonca aj opustenosti Bohom, vyjadruje a dokumentuje presne to, čo my vyznávame, keď hovoríme, že „Boží Syn v ľudskom tele niesol naše hriechy“. Toto vyjadrenie nie je lacné a mechanické. Stojí za ním reálna protiváha, reálny fakt. Ježiš naše hriechy niesol a niesol ich skutočne. Do tohto rámca spadá aj to, že niesol všetky stavy, pocity a emócie, ktoré sa spájajú s naším človečenstvom, s naším vedomím viny, s naším vedomím nenaplnenosti existencie, s naším koncom, so smrťou. Ako farár v pastorácii som videl množstvo niekedy silných a sebavedomých ľudí konfrontovaných s vlastnou smrťou, ktorí na svoj šok a prekvapenie prežívali to, o čom píšem – plač, vinu, strach, smútok, samotu, osudovú tieseň, akú nikdy nepoznali. K Božiemu vteleniu a k Božiemu dielu našej záchrany patrilo, že Ježiš bol všetkému tomuto podrobený za nás a pre nás.
Znova, paradoxne sa dá povedať, že ak by takýto výkrik z kríža nezaznel, možno by sme si kládli otázku, ktorá napadala starovekým gnostikom: či sa Boh vtelil skutočne a do skutočného tela, či to Ježiš všetko iba nehral, či to nebolo zdanlivé. Nie, nebolo.
Príbeh odpustenia je v Ježišovom prípade provokujúci, vymyká sa chápaniu. Ježiš odpúšťa svojim vrahom... Lebo "nevedia, čo robia". Čo s tým?
Poviem niečo osobné. Minulý rok bol pre mňa trochu jubilejný, lebo Bibliu som si pravidelne pre seba čítal práve štyridsať rokov a iným som ju vykladal tridsaťpäť. Každý čitateľ Biblie určite dosvedčí, že dejiny jej čítania sú pre človeka zároveň dejinami toho, ako sa Biblia dokáže správať nie len ako „náboženská literatúra“, ale skutočne ako „živé Božie Slovo“. Ako napríklad čitateľ po dlhej dobe neporozumenia niektorým častiam porozumie. Alebo ako sa mu niektoré časti otvárajú v novom svetle a v novej sile. Alebo – a to je to najúžasnejšie – ako zrazu v Písme spozná seba alebo má pocit, že pasáž bola napísaná iba pre neho. Čím som napríklad starší, čím viac seba poznám a čím mám viac skúseností, tým obdivuhodnejšia, silnejšia a zaväzujúcejšia je pre mňa Ježišova prosba za svojich katov. Keď takto človek prežije silnú väzbu k niektorým evanjeliovým pasážam, ktoré nie že „on otvoril“, ale „boli mu otvorené“, spätne si ešte viac váži Ježiša a vrúcnejšie Ho uctieva. Pre mňa osobne existuje ešte ďalšia pasáž, dokumentujúca Ježišovu veľkosť: svätého Božieho Syna po tom, ako vykoná div, ktorý spadal do kategórie divov vyhradených iba Mesiášovi – vráti zrak slepcovi, naviac nemému a ťažko obsadenému démonickými mocnosťami, nazvú židovské elity „spojencom Belzebúba“, starého pohanského kanaanskeho božstva. Ježiš túto absolútne rúhavú urážku ustál. Stojím nad tým s otvorenými ústami...
Ktorá z ľudských postáv veľkonočného príbehu je pre vás najinšpiratívnejšia?
S mojimi drahými bratmi z nitrianskeho Spoločenstva mužov sme za jeden zo svojich troch biblických mužských vzorov okrem Uriáša Chetejského a Jozefa, manžela Márie, považovali veľkonočnú postavu Jozefa z Arimatie. Je príkladom človeka, ktorý pri Ježišovi – hoc mŕtvom – zostáva, keď to už nie je atraktívne a populárne, keď sa ostatní v strachu rozutekali. Pred politickou vrchnosťou smelo vyznáva svoj úctivý vzťah k Ježišovi. Jeho mŕtvemu telu chce preukázať náležitú poctu a tým z neho sňať pečať prekliatia. Odovzdáva mu možno to najintímnejšie, čo človek v živote môže mať – svoj vlastný hrob. Jozef z Arimatie, nasledovník v ťažkých časoch.
No a na záver vás poprosím o nejakú povzbudivú myšlienku pre našich čitateľov.
Clive S. Lewis niekde vo svojich už klasických Hovoroch píše o tom, že malé dieťa pozná seba, svojich rodičov a svoje ľudské okolie. Na základe toho vníma, čo je život, čo je človek, a vytvára si predstavy o tomto všetkom. Asi by stálo v nezmerateľnom údive, ak by sme mu vysvetľovali, ako fantastický zázrak života vlastne vzniká. Ako sa tu nesmierne romantické a slastné mieša s mikroskopicky nepostihnuteľným a to zasa s nesmierne fyzickým a mäsitým. Dieťa by sa možno smialo, možno čudovalo, protestovalo, možno by bolo sklamané, nechápajúce, ohromené, odmietajúce. Lewis potom poznamenáva, že podobne dnes sa ľudia čudujú tomu, ako sa podľa kresťanov do nás vkladá, udržuje a ďalej šíri život, ktorý je z Boha. Ktorý je dokonalý, „večný“, ako my hovoríme. Šíri sa krstom v mene Ježiša, stolovaním s Ježišom pri Večeri Pánovej, modlitbou v Ježišovom mene a rešpektovaním Božieho Slova. Neviem to už presne citovať, dávno som už Hovory nečítal. Je to ale výborne povedané a stále to vo mne ako človeku i farárovi rezonuje.