"Nebezpečenstvo straty viery v Boha nespočíva v tom, že človek nebude veriť v nič, ale v tom, že bude veriť v čokoľvek."
Gilbert K. Chesterton
Žijeme v sekulárnej dobe a určitá podoba sekularizmu je v súlade s podstatou kresťanstva. Veriť v kresťanského Boha a žiť vieru totiž neznamená odmietanie rozumnej miery oddelenia štátu a cirkvi, verejnej moci a kresťanstva. Súčasne však platí, že viera kladie na politiku určité obmedzenia. Práve viera v Boha je totiž dôležitou zárukou toho, že človek nebude „použitý“ iba ako nejaká „súčiastka spoločenskej mašinérie“ veľkolepého sekulárneho politického projektu.
Ak má totiž človek nesmrteľnú dušu a nedotknuteľnú ľudskú dôstojnosť existujú hranice, ktoré nesmie politika prekročiť – človeka totiž nemožno obetovať pre politické účely. Človek je však aj obyvateľom politickej sféry. Účelom tejto sféry je však len vytvárať podmienky, aby mohol dosahovať svoj posledný cieľ za hranicami politiky. Viera v Boha je tak principiálna poistka voči pokušeniu sekulárne zbožstviť politiku a podriadiť jej človeka.
Falošný sekulárny naratív
V súvislosti so vzťahom viery a politickej moci je potrebné odlišovať ideu sekulárneho štátu ako ústavnoprávnej doktríny od radikálneho sekulárneho naratívu. Znamená to uznanie, že moderný sekulárny politický poriadok je nepochybne do veľkej miery aj dôsledkom našej histórie, a tak aj odpoveďou na kruté náboženské vojny na počiatku novoveku motivované snahou súperiacich kresťanských prúdov o politickú dominanciu.
Súčasne však nemožno ignorovať, že dominantný sekulárny naratív má dnes tendenciu účelovo zdôrazňovať práve tento aspekt dejín kresťanstva. Robí tak pri presadzovaní agresívnych foriem sekularizmu, napríklad v podobe progresivizmu. Tento naratív pritom ignoruje fakt, že zdrojom masívneho ľudského utrpenia v nedávnom storočí nebolo kresťanské náboženstvo, ale práve militantne protináboženské sekulárne ideológie, či „politické náboženstvá“.
Súčasťou tejto agresívnej sekulárnej perspektívy je osočovanie legitímneho kresťanského politického aktivizmu zo snahy o popretie sekulárnej povahy štátu. Napríklad, akákoľvek, aj kozmetická snaha o humanizáciu liberálnej potratovej legislatívy je manipulatívne označovaná za snahu o nastolenie „teokracie“, resp. nastolenie vlády „katolibanu“. Tento naratív je pritom úplne falošný.
Jeho falošnosť spočíva v tom, že kresťania sa dnes nijako neusilujú o nastolenie teokracie. Nespochybňujú totiž sekulárnu demokratickú politickú realitu. Usilujú sa len o to, aby demokratický právny štát politicky rešpektoval a právne chránil tých najslabších z nás (napríklad nenarodené deti) pred krutosťou liberálnej potratovej politiky.
Nepokoj ľudského srdca
Na druhej strane treba uznať, že verejné vyznanie viery v Boha a snaha žiť jeho prikázania je veľká výzva. Viera v Boha nás totiž nerobí dokonalými a, s výnimkou svätých mužov a žien, vždy viac či menej zaostávame za naším vznešeným ideálom.
Kde však budeme hľadať odpoveď na nekonečne hlbokú túžbu nášho srdca, ak nie v Bohu ako vo svojom milosrdnom Tvorcovi? Svätý Augustín hovorí „Stvoril si nás pre seba a nepokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe.“ Táto cesta však predpokladá uznanie Boha ako stvoriteľa a najvyššie dobro človeka. Zároveň vieme, že viera je dar. Čo ak nemáme vieru? A o čo oprieme svoju nádej, ak nemáme vieru?
Absencia viery a nádeje necháva túžbu ľudského srdca bez odpovede. Človek sa s tým nedokáže uspokojiť, preto hľadá aspoň sekulárnu odpoveď na zmysel ľudského života. Napríklad v politickej sfére, v úsilí urobiť svet čo najdokonalejším miestom. Politická sféra sa stáva miestom „vykúpenia“ a politická premena spoločnosti nástrojom jeho dosiahnutia.
Z historickej skúsenosti však vieme, že urobiť z politiky miesto záchrany a konečného oslobodenia človeka je značne riskantné podujatie. O čo ide?
Sekularistická politika ako hrozba
Človek je tvor náboženský. Z tohto vyplýva, že ak svoju náboženskú podstatu nerealizuje nábožensky, skôr či neskôr ju realizuje pseudonábožensky – najmä sekulárnym spôsobom. Znamená to napríklad, že si môže ľahko osvojiť iba určité (potenciálne rizikové) črty náboženstva (ako napríklad horlivosť, ktorá môže viesť k fanatizmu), bez jeho cností (vedomie vlastnej hriešnosti a toho, že viera bez lásky je krutá).
Hrozí, že človeka ovládne agresívna forma sekularizmu, ktorá chce vykoreniť všetko náboženské z verejnej a osobitne politickej sféry. Takáto zdegenerovaná formu sekularizmu stelesňuje sporné predpoklady o náboženstve a ako falošné náboženstvo sa (skôr či neskôr) stáva sa zdrojom utrpenia nielen pre veriacich, ale aj neveriacich členov politického spoločenstva.
Náboženstvo je v jej ideologickej optike principiálne neracionálne, intolerantné a nebezpečné pre demokratickú politiku, nakoľko (údajne) vedie ku konfliktom. Ide však v skutočnosti o sekularistický výmysel, ktorý nemožno empiricky oprieť o európsku kolektívnu historickú skúsenosť dvadsiateho storočia. Tomuto storočiu totiž dominovali násilné (medzinárodné, ako aj vnútroštátne) konflikty inšpirované otvorene sekulárnymi ideológiami (najmä komunizmus a nacizmus).
Tento fakt si však sekularisti radšej nechcú pamätať, keďže im toto selektívne vnímanie minulosti viac vyhovuje. Je pre nich totiž príjemnejšie stotožniť náboženstvo s fanatizmom, konfliktom a intoleranciou (časovo vzdialených) ranonovovekých európskych náboženských vojen ako čeliť faktu, že to bol práve (relatívne nedávny) sekularizmus, ktorý mal značne ničivý dopad na európske spoločnosti.
Toto zamyslenie môžeme uzavrieť ideou: ak človek vedome vytesní myšlienku na Boha, nezbaví tak svoje srdce nepokoja. Naopak, skôr či neskôr bude pokoj srdca hľadať niekde inde, nezriedka práve v politickom svete – vo svete, ktorý mu však skutočný pokoj dať nedokáže.
Zlyhanie sekularizmu je preto vždy aj príležitosťou, aby človek hľadal a našiel Boha - Toho, kto jediný dokáže uspokojiť najhlbšie túžby jeho srdca.