Pred 10 rokmi zomrela Margaret Thatcherová. Ako sa zmenil svet a čo zostalo z thatcherizmu

Bolo to  roku 2002, na podujatí v Hampshire, Thatcherová dostala otázku, čo považuje za svoj najväčší úspech. Odpoveď pobavila: „Tonyho Blaira a jeho New Labour. Donútili sme našich oponentov zmeniť myslenie.“

To bolo pred dvoma desaťročiami. Po tých rokoch už aj Blair a New Labour pôsobia ako vykopávky, ľavica sa otriasla v základoch a už len málokde zastupuje pracujúcu triedu. Podobný osud dobehol aj pravicu. Obe tie slová už pôsobia nepatrične.

Pritom platí, že mnohé z toho, čím Thatcherová zmenila Spojené kráľovstvo, ostalo, ale problémy sa po privatizácii a deregulácii nestratili. Skôr naopak. Myslenie sa zmenilo tak, že Thatcherová by už nemala šancu ani vo vlastnej strane.

Možno práve tam je to s dedičstvom Margaret Thatcherovej najhoršie.

Medzi jej bývalými straníkmi sa ju nedávno snažila napodobniť Liz Trussová, ktorá skloňovala podobné slová ako kedysi Thatcherová, chcela škrtať dane a oživiť trh. Vydržala 44 dní, na 50. deň už Trussová odnášala svoj posledný kufor z Downing Street 10. Trussová v skutočnosti nebola ako Thatcherová, vlastne ju tým najpodstatnejším nepripomínala. Používala rovnaké slová a podobné slogany, ale nemala jej integritu. Trussová začínala ako liberálna demokratka a vždy sa najmä prispôsobovala. Pred brexitom bola za zotrvanie v EÚ, po referende bola za brexit, na ministerstve životného prostredia aj zahraničia vždy do bodky napĺňala očakávania mainstreamu. Dušou a nastavením bola teda opakom Thatcherovej. Ale dobre ilustrovala, čo z thatcherizmu zostalo – slogany, vhodné pre oportunistov, ktorým sa občas hodili, aby poslúžili v kampani.

Rozprával som sa nedávno s jedným reportérom BBC a sťažoval sa mu, ako sa zmenila britská konzervatívna strana a jej lídri. Giles mi oponoval, že používam zlé meradlo. To Thatcherová sa vymykala svojej strane, ktorá bola vždy stranou moci, a nie presvedčenia či ideí. Sunak, Trussová či Johnson do tej tradície zapadajú podstatne lepšie, ako Thatcherová.

Tak či onak, z thatcherizmu toho veľa nezostalo.

Privatizácia sa neukázala ako záruka trvalých riešení, dnes už ju takmer nikto nepropaguje. Súkromné firmy a banky pravidelne dotuje a zachraňuje štát, globálny trh viedol k niečomu na hony vzdialenému súťaži: silno podporoval centralizáciu a takmer monopolné postavenie niektorých gigantov, veľké firmy kupovali tie menšie, ktoré vnímali ako ohrozenie, a preto ich často zatvorili, aby sami zvýšili produkciu. Narástla globálna nerovnosť a geopolitické napätie. Aktérmi sú opäť viac štáty, ako neosobný trh. Zisk sa ukazuje dosť značným problémom pre fungovanie zdravotníctva či poľnohospodárstva, a najmä pri každej kríze aj najväčší kapitalisti volajú po pomoci štátu. Už ani tie dane nie sú témou, okolo ktorej sa točí politika.

Preč sú aj základné komponenty starého sveta, ktorý chcela bývalá premiérka oživiť trhovými metódami. Thatcherová verila v individualizmus, ktorý mal urobiť štát silným preto, že sa naň ľudia a rodiny nemali spoliehať. Mali sa spoliehať sami na seba, čo by prospelo všetkým. Namiesto toho individualizmus viedol k rozpadu a rozkladu rodín, oslabeniu náboženstva a verejnej morálky a vytvoreniu mentality nároku. Všetky tie tendencie boli na Západe už pred Thatcherovou, akurát, že ešte viac zosilneli. Spoločnosť je ľahšie manipulovateľná, v mene menšín sa potláčajú tradície a práva. Pani premiérka ešte vo svojej poslednej knihe rozlišovala medzi human rights a human wrongs, ale to už dnes azda žiadny konzervatívny politik v Európe nerobí. Tí slovenskí, ktorí sa k nej dodnes hlásia, dokonca za tie human wrongs hlasujú.

Ešte aj tie rodinné firmy (zvlášť  v Taliansku) čelia tlaku nadnárodných firiem a postupne ich význam klesá.

Thatcherovej svet je minulosť. Človek, ktorý si pani premiérku vážil, cíti zvláštny rozpor.

Na jednej strane je to nostalgia za niečím, čo skončilo, k čomu patrila aj guráž a vízia politikov ako Margaret Thatcherová, ktorá sa dokázala postaviť úpadku a zobudiť v svojom národe niečo, čo Spojené kráľovstvo presahovalo. Na strane druhej je to sklamanie, že Thatcherová a thatcherizmus – z dnešného pohľadu – len urýchlili zmeny, ktoré viedli k hlbokým krízam, akým dnes čelíme. Pritom tie politické sú menej vážne ako tie spoločenské.

A najväčšiu ľútosť cítiť z toho, kto sa dnes cíti dedičom Thatcherovej či Reagana. Vidieť na tom, ako ďaleko sme sa vzdialili barónke Thatcherovej.