Hudba je modlitbou srdca, vraví skladateľ klasickej hudby Lukáš Borzík

Pre hudobných skladateľov, ale aj pre iných umelcov bola téma Veľkej noci vždy inšpiratívna. Ten výkrik v dejinách ľudstva, keď sa Boh stane obeťou človeka a to všetko v mene Lásky, je premieňajúcim momentom. Pre vás ako pre skladateľa to prináša čo?

Otázky a výzvy… Ako mám odpovedať Bohu na jeho sebadarujúcu sa lásku? Ako prakticky žiť Kristove posledné slová, ktoré nám hovorí z kríža? Ako neostať slepý a hluchý k bolestiam Matky, Panny Márie, ktoré prežíva zjednotená s Ježišom v hodinách jeho agónie? Ako vytvoriť priestor Božiemu milosrdenstvu v osobnom, v pracovnom i v umeleckom živote?

Veľkonočné udalosti vnímam ako pozvanie k plnosti života, uskutočňujúce sa skrze prijatie kríža a v dôvere voči Bohu. Je dôležité usporiadať si veci v tejto perspektíve. Ale to je náročná každodenná výzva. Nie som schopný v nej vlastnými silami obstáť.

Hudba v tom hrá akú úlohu?

Hudbu tvorím, aby som tomu všetkému lepšie porozumel. Keď premýšľam vo svojom vnútri nad slovami Svätého Písma, aby som si nanovo sprítomnil udalosti, ktoré sa udiali pred tisícročiami, uvedomujem si ich aktuálnosť a presah do môjho vlastného života. Niekedy si moje dojmy a predstavy zapisujem v tvare hudobných motívov a myšlienok. A nakoniec ich skladám do väčších celkov a píšem moje malé hudobné ikony. Síce bez plátna, farieb a štetca, ale obrazy hudby najlepšie vnímame aj tak len srdcom. Oči, uši a hlava sú len vstupnou bránou.

Ako skladateľ vstupujete do dejinných kontextov. Skúsme pouvažovať nad tým, ako túto tému spracúvali iní skladatelia?

Každé historické obdobie malo svoje vlastné výrazové prostriedky. Dochované diela nám však dokazujú, že skladatelia k týmto témam pristupovali vždy s veľkou pokorou a vážnosťou, vo vedomí, že sa v nich dotýkajú podstaty vzťahu Boha k človeku a človeka k Bohu.

V hudobnej literatúre minulosti a súčasnosti sa objavujú najčastejšie tieto tri témy: Pašie a Sedem posledných slov Ježiša Krista na kríži v podobe menších, či väčších oratórií a sekvencia Stála Matka bolestivá.

V kresťanských chrámoch znejú Pašie (z lat. Passio – utrpenie) tradične rok, čo rok, obvykle v podobe jednohlasného spevu gregoriánskeho chorálu prednášanom troma spevákmi (pozn. autora: približne od 9. storočia bol gregoriánsky chorál, jednohlasný liturgický bohoslužobný spev s typickým neosobným a objektívnym charakterom, určený pre liturgickú hudbu avšak našiel si svoje uplatnenie aj v neskorších kontrapunktických skladbách ako cantus firmus a bol obohacovaný o nové kontexty).

Sú menšieho rozsahu, striedavo využívajú sylabický a melizmatický spev, aby čo najlepšie vynikol evanjeliový text. Potom sú tu diela, ktoré sa uvádzajú koncertne.

Napríklad Matúšové a Jánové pašie Johanna Sebastiána Bacha boli skomponované ako rozsiahle niekoľkohodinové oratóriá.

U nás na Slovensku sú známe aj Pašie majstra Pavla Kršku, hudobného skladateľa zo Žiliny, ktorý bol mojím prvým učiteľom hudobnej kompozície. Jeho prístup nadväzuje na oratoriálnu tradíciu. Sú tiež vhodné aj v rámci liturgie, nakoľko sú rozsahom kratšie.

Pre vás osobne, sú ktoré z týchto diel najinšpiratívnejšie?

Pre mňa osobne sú to najmä tieto hudobné diela: Passio Domini Nostri Jesum Christi secundum Joannem (Utrpenie nášho Pána Ježiša Krista podľa Jána) a Stabat Mater (Stála Matka) estónského skladateľa Arvo Pärta. Pärt vymyslel a vo svojich dielach používa kompozičnú techniku pomenovanú tintinnabuli (z lat. tintinnabulum – zvon), ktorá je veľmi vhodná pre spojenie slova a hudby. Základným pravidlom Pärtovej kompozičnej metódy tintinnabuli je neoddeliteľné spojenie dvoch hlasov. Melódia a kontrapunktujúci hlas sú jedno, pričom prvý hlas sa pohybuje v melodickom móde a druhý v triadickom móde.

Melodický mód využíva stupňovitý krokový pohyb na tónoch molovej alebo durovej stupnice. Triadický mód sa pre zmenu pohybuje výlučne na tónoch trojzvuku (napr. na triáde a-c-e), ktoré symbolizujú zvuk vyzváňajúcich zvonov. Pravidlá pre spojenie týchto dvoch hlasov sú síce jednoduché, ale prísne.

Z hudobno-estetického hľadiska sú Pärtove diela rýdzo kontemplatívne. Zaujímavosťou je, že tintinnabuli je v princípe seriálna technika, v ktorej sa nič doslova neopakuje, no a vďaka tomu, že sa jedná o súvislý evolučný proces pomalého rozvíjania prostého hudobného materiálu, Pärtova hudba navodzuje výrazne statický dojem.

Passio et mors Domini nostri Iesu Christi secundum Lucam poľského skladateľa Krzysztofa Penedereckého, ktoré odznelo napríklad aj v Sixtínskej kaplnke vo Vatikáne, prináša zase naopak výrazne dramatické a silne expresívne stvárnenie Kristovho utrpenia a ide až na hranice technických a interpretačných možností. V diele použil napríklad výrazové prostriedky atonality, aleatoriky, sonoristiky, dvanásťtónový serializmus, mikropolyfóniu, tónové klustre, rôzne rozšírené techniky spevu, ale aj B-A-C-H motív a E-durový akord.

V podstate prednedávnom vznikli dve priamo na seba nadväzujúce diela škótskeho skladateľa Jamesa MacMillana, Seven Last Words from the Cross (Sedem posledných slov z kríža) a Stabat Mater. Sú to nádherné emotívne a hudobne veľmi živé obrazy, priam s divadelnou dikciou, ktoré sa poslucháčovi doslova zaryjú pod kožu.

A nakoniec Stabat Mater Pavla Kršku, ktorá v jeho prípade prináša zhudobnenie slovenského prekladu cirkevného hymnu z 13. storočia opisujúceho bolesť Panny Márie trpiacej s Kristom pod krížom. K tomuto dielu ma viaže aj silný osobný vzťah.

Vďaka zrozumiteľnému slovu a pôsobeniu hudby je vcítenie sa do bolesti Božej Matky naozaj nesmierne autentické.

Dá sa hovoriť o nejakom hudobnom motíve, ktorý sa vám najviac spája s Veľkou nocou?

Jeden z najkrajších motívov sa vinie skladbou Erbarme dich, Mein Gott z Bachových pašií podľa Matúša.

Motív je však len ako slovo vo vete, či ako bunka alebo tkanivo v živom organizme. Preto je dôležitejší celok diela a jeho vyznenie. Z motívov vyrastajú témy, ktoré ďalej plynule prechádzajú do dielov a samostatných častí.

Hudba je v tomto zmysle podobná architektúre, či ľudskému telu. Ak by niečo chýbalo, ostalo by len torzo. Síce aj z neho možno vytušiť krásu celku, ale nebolo by to úplné.

Vo veľkonočnom období mám vo zvyku hrať, alebo počúvať Pašie podľa Jána od Arvo Pärta, Sedem posledných slov a Stabat Mater od Jamesa MacMillana a tiež aj Stabat Mater od Pavla Kršku, v ktorých sú prítomné rozmanité hudobné témy umocňujúce prežívanie pôstneho času.

Hudba ako výrazový prostriedok je oproti vyslovenému slovu v nevýhode, ale má aj výhodu. Slovo, ak je zrozumiteľné, tak vchádza ľuďom do srdca, rozumejú mu. Je však limitované znalosťou jazyka. Do hudby sa dá posolstvo slova prekódovať a povýšiť nad rámec jazyka a tak môže byť hudba zrozumiteľná pre každého. Vnímate a zohľadňujete tento rozmer?

Hudbu vnímam ako modlitbu srdca. Pri správnom vnútornom nastavení človeka sa hudba stáva formou rozjímania. Slovo je semenom, ktorého ovocím je hudba. Hudobný motív je ako malé semienko, z ktorého vyrastie široko rozkonárený strom. V mojej hudbe je obvykle na počiatku slovo. Ako mimohudobná inšpirácia. V priestore neviditeľnej hudby môžem nazerať duchovným zrakom na neviditeľného Boha a zakúšať jeho prítomnosť špecifickým spôsobom. Neviem to ani vyjadriť slovami. Ale nie sú to len emócie. Zažívam to ako splynutie mysle a srdca.

Ako zhudobňovať také kresťanské fenomény ako pokora, milosrdenstvo, odpustenie? Dá sa to vôbec?

Ak zoberieme do úvahy, že hudba vyjadruje to, čo je za hranicami slov, zaiste. Malo by to byť možné. Minimálne obsahom, formou a vyznením diela. Matéria hudby, nakoniec ako všetko ostatné v stvorenom svete, nesie v sebe pečať Najsvätejšej Trojice. Spôsob vnútorného usporiadania tónov do zmysluplných melodických, harmonických a rytmických vzťahov obvykle prináša rozmanité asociácie. Hudba, nielen v emocionálnej, ale aj v intelektuálnej rovine, môže sebevlastným spôsobom zrkadliť esenciu spomínaných čností. A vďaka svojej podstate, ktorá je nehmotná, môže byť intenzívnejšia a naliehavejšia ako samotné slová. Hudba je darom, ktorý sa koná dávaním seba a svojich schopností a má moc vtiahnuť človeka do prítomnosti. Do priestoru bez času a hraníc. Môžu to byť skutočne hlboké mystické okamihy. Ale to hovorím o hudbe, ktorá je aktom činorodej lásky a tvorenia ako cesty zjednotenia sa so Stvoriteľom.

Pri jednom z vašich koncertných symfonických diel Svetlo Slova, pre soprán, husle a orchester, poslucháči vraveli, že na nich doslova striekala krv. Je to pre skladateľa pochvala, či kritika?

Myslím, že toto expresívne vyjadrenie umeleckého zážitku jedného z poslucháčov naznačuje silu obrazotvornosti hudby, ktorá dokáže sprítomniť okamihy agónie a utrpenia s neobvyklou sugesciou. Aj keď priamo nikoho fyzicky nezraňuje, v duchovnom zmysle z nás môže postrhávať všeličo. Ale v konečnom dôsledku pôsobí očistne a katarzne.

V mojej trištvrtehodinu trvajúcej hudobnej krížovej ceste, v symfónii Svetlo Slova, ktorá bola inšpirovaná krížovou cestou nášho Pána Ježiša Krista ako ju opísala blahoslavená Anna Katarína Emmerichová, sa premieta najväčšia dráma ľudstva.

Cesta obnovenia vzťahu človeka s Bohom. Naše zmierenie sa s Ním skrze jeho vlastné obetovanie sa. Aký to paradox? Jediný nevinný za nás vylial svoju krv. Je to bolestné poznanie, v ktorom je zároveň najväčšia nádej pre človeka. Tento príbeh skrýva v sebe tiež nesmiernu nehu a dobrotu Božej Matky, súcitnej Veroniky, či apoštola Jána, ktorí Ježiša sprevádzajú. Poukazuje aj na poslušnosť a odovzdanie sa do Božej prozreteľnosti. A to všetko sa premieta do hudby. Je to existenciálny duchovný zápas, ktorý je však aj v najtemnejších okamihoch pretkaný lúčmi svetla.

Ako skladateľ tvoríte sám, má to v sebe niečo z pustovníckeho života. Vy však žijete vo vzťahoch. Ste ženatý, máte s vašou manželkou Annou sedem detí, pracujete vo viacerých zamestnaniach a okrem toho patríte k najaktívnejším a najvydávanejším súčasným slovenským skladateľom. Aké pnutia sú v tom?

Veľké a neraz sa mi zdá, že bez konca. Možno by to šlo aj jednoduchšie. No v našej krajine sú však teraz problémy skoro v každej oblasti. Školstvo, vzdelávanie a kultúra sú oblasťou, v ktorej od začiatku pracujem, lebo to má zmysel a význam. Ale sú podvýživené. Momentálne sme pravdepodobne už na dne. Kto to žije, vie o čom hovorím…

Človeku by sa z vlastných síl nepodarilo nikdy nič vykonať. Najmä, keď sa pozerám na svoje (ne)schopnosti. Vysvetľujem si to tak, že sa všetko dobré mohlo uskutočniť a podariť len z Božej milosti.

No a taktiež aj vďaka mojej manželke Anne, ktorá je nesmierne obetavá, trpezlivá a múdra. Bez jej osobného fiat by sa nič neudialo. Je to naša spoločná cesta a som úprimne vďačný, že to všetko znáša a nesie spolu so mnou.

Označujú vás za skladateľa, ktorý je úzko prepojený s kresťanskou vierou. Vnímate sám seba v tomto rozmere? Ako by ste sa teda zadefinovali?

Je pravda, že sú mi bytostne blízke duchovné témy, ktoré sa však musia nejako dotýkať človeka, jeho peripetií, bolesti i radosti. Vierovyznaním som katolík, ale hudobne sa nemám potrebu nejako definovať. To prenechávam na muzikológov a hudobných kritikov. Nedôverujem príliš akýmkoľvek nálepkám. Som predsa len na ceste… Snažím sa byť vnímavý a otvorený. Od mala žijem tak trochu už jednou nohou v nebi, ale občas skončím hlavou v zemi. (úsmev)

Život ma preosieva ako chce on a vnímam, že v pomalom a postupnom poznávaní Boha nachádzam zmysel vlastného bytia a vlastnej tvorby. Neviem, kam inam by som šiel a čo iné by som hľadal… Všetko potrebné je v tradícii Cirkvi už prítomné.

To, že sa sám Boh skláňa k človeku a tým, že sa stáva bezbranným Dieťaťom, potom Ukrižovaným a Zmŕtvychvstalým, je najvznešenejšou cestou a najkrajším výkrikom lásky. Trápi ma už len, ako to autenticky uchopiť v každodennom živote, v osobných vzťahoch a v tvorbe.

Ak Stvoriteľa možno aspoň čiastočne poznať v kráse a dobre jeho stvorenstva, malo by to obdobne platiť aj o človeku. Môžem po sebe zanechať len také stopy, aké nachádzam vo vlastnom vnútri. Ak to teda správne chápem, moja tvorba je odpoveďou na lásku, ktorú mi Boh prejavuje bezprostredne cez mojich blížnych a celé jeho stvorenie. Ak si mám niečo zadefinovať, tak len svoju cestu životom v tomto kontexte.

Ostáva nejaký moment Veľkonočného obdobia, ktorý by ste chceli zhudobniť? 

Vzkriesenie. Aj keď jeho predobraz som už čiastočne zachytil v závere mojej krížovej cesty v koncertnej symfónii Svetlo Slova. Celá eschatológia je oblasťou veľkého tajomstva a zároveň prísľubom večnej radosti. Naznačuje neopísateľné a ešte len tušené. A to je priestor, v ktorom sa napriek mojej malosti a ľudskej vyprahnutosti môže zrodiť mnoho krásnej hudby. Sám som v očakávaní, čo príde. Tvorba je zomieranie, ale aj vstávanie zmŕtvych. Zomieranie vlastným túžbam, vstávanie k novému životu a pohľadu, ktorý presahuje moje predstavy a skúsenosť.

Posledné slovo patrí vám.

Hudba je neviditeľná, aj keď niekedy počujem jej hlas. Nemôžem sa jej dotknúť, a predsa mi prináša telesnú, duchovnú a duševnú radosť, povzbudenie i úľavu. Ak je to hlboká a pravdivá hudba, jej ovocím je vnútorný pokoj a odvaha znova vykročiť na novú cestu. Aby som žil hlbšie a pravdivejšie.

Som ňou obklopený, a predsa je niekedy tak ťažké spoznať jej pravú tvár. Hudba môže zostávať predo mnou dlho skrytá. Keď na to všetko myslím, niekedy sa mi zdá, že tak lepšie rozumiem spôsobu, ako ku mne prehovára Duch Svätý. V tichu a v skrytosti. V tichu slúžiacej lásky ukrytej za tvárou blížneho.