Po viacerých, aj opakovaných prieskumoch verejnej mienky sa prestalo predpokladať, že strana Hlas vyhrá voľby. Dokonca sa nadhadzuje možnosť, že doterajšieho preferenčného lídra môže predbehnúť aj Progresívne Slovensko.
Vylúčené to nie je, a to najmä z toho dôvodu, že v Hlase nevedia nájsť účinný recept na zastavenie poklesu. Svojím spôsobom to dokazujú Pellegriniho zdanlivo pokojné uistenia, že v Hlase budú naďalej robiť, čo doteraz. Lenže politická a spoločenská konštelácia sa zmenila.
A mení sa aj politická hra a s ňou rámec uvažovania o povolebnom usporiadaní moci.
Kľúčovou sa momentálne stáva nie otázka favorita volieb, ktorý si bude vyberať, s kým to dá dohromady, ale otázka koľko strán oscilujúcich okolo piatich percent sa nedostane do parlamentu. Z toho vyplynie množstvo prepadnutých hlasov, ktoré sa úmerne prerozdelia medzi úspešné strany a možno rozhodnú o tom, kto zostaví budúcu vládu.
Aj slepý snáď už postrehol, že z uvedomelého zámeru spájať menšie strany v záujme neprepadnutia „dobrých“ hlasov sa akosi vyvinulo množenie ambicióznych politických konkurentov. Napríklad taký Dzurinda, prvolezec myšlienky spájania, dnes modrý aj z urazenosti, sa svojou maratónskou uvzatosťou stáva čiernou morou tých, ktorí ním pohrdli. História sa naozaj môže niekedy zopakovať v podobe frašky a ten, kto bol v roku 1998 spásou, sa o štvrťstoročie môže stať katom. Čím bližšie sa k piatim percentám priblíži on a jeho povestní mladí druhovia, tým viac môže chýbať pár tisícok hlasov jeho prirodzeným spojencom (rozumej konkurentom) – Hegerovi, Majerskému, Sulíkovi. A tento konkurenčný súboj modrých a modrejších môže dokonca trochu pustiť žilou aj sebavedomému Progresívnemu Slovensku.
V tom najhoršom (pre niekoho najlepšom) prípade nie je vylúčený taký výsledok volieb, že na zostavenie vlády si vystačia dve, maximálne tri strany. Ktoré to budú? Nemusia to primárne byť tie s najväčším koaličným potenciálom, o ktorých sa uvažovalo doteraz. O to skôr, že nenápadne sa koaličné možnosti otvárajú aj pre taký Smer. Pellegrini zrazu ostošesť popiera, že by túžil vládnuť s niekým z koaličných strán a Boris Kollár, s dobrým ňuchom, tiež vyhlásil, že Smer vylučovať nebude.
Vyslovím teda tú hrôzu: Nie je vylúčené, že to nakoniec môže byť Smer, ktorý si bude môcť vybrať medzi Republikou alebo Hlasom. V takom prípade by bolo trpké sledovať dilemu samozvaných demokratov, čo je teda vlastne väčším a menším zlom. Ale za to, že budú mimo hry, si môžu sami. V roku 2020 mali v rukách všetko vrátane ústavnej väčšiny. Tak kde urobili súdruhovia chybu?
Ale nepredbiehajme. Zatiaľ hovoríme o črtajúcom sa trende. A ten sa dá zvrátiť. Na to sú však potrební politickí machri. V Hlase sa však zatiaľ iba modlia a vzývajú slušnosť, aby sa zastavil úbytok ich voličov. Napravo od Hlasu sa robia aspoň špekulatívne prepočty, kto s kým by sa mal spojiť v záujme onoho vysnívaného neprepadnutiu hlasov. Preto ten mediálny tlak na KDH, aby sa, preboha, spojilo s Demokratmi. Niektorí aktivistickí novinári dokonca sami vyrazili medzi voličov, aby im v diskusiách poradili, ako zachrániť demokraciu, a hlavne, koho voliť.
No nelenia ani „zloduchovia“. Taký Matovič ukazuje, prečo získal naposledy 25 percent. S odvahou psychopata sa vrhá do živých debát s rozhnevanými voličmi ako do jamy levovej. A funguje to, lebo sa zdá, že v rivalskom súboji s Hegerom ťahá za dlhší koniec. Čím to asi bude? Nevyhýba sa konfliktom, na rozdiel od Hegera a pestovaním nepriateľov si udržiava priaznivcov. Má nápady, hoci šialené. Ergo, je politik, hoci zúfalo nekompetentný. Ale na zotrvanie v parlamente mu to možno bude stačiť. O cirkusovú zábavu bude postarané (nech v naozajstnom cirkuse prepáčia).
Ligu o desať poschodí vyššiu hrá Fico. Ten vždy vedel, že v politike je váhavosť, vlažnosť, predstieraná slušnosť málo efektívna. Niekedy áno, ale v čase chaosu, krízy, vojny určite nie. Ľudia dnes túžobne hľadajú rozhodného lídra, ktorý by dal Slovensko do poriadku. To je mimochodom návod aj pre Pellegriniho. Konštelácia vhodná na úsmevy a obojakosť sa skončila.
Predvolebná partia je teda rozohraná mimoriadne vzrušujúco a stále variantne. Výhodu majú politici, ktorí dokážu prečítať nálady spoločnosti, no nielen cez prieskumy, ale cez svoj inštinkt. A ten majú hlavne dvaja zmienení – Fico a Matovič. Lenže karta dnes ide hlavne Smeru, pretože jeho predseda už prestáva byť témou zjednoteného odporu. Naopak, po type politika, ktorý on stelesňuje, je najväčší spoločenský dopyt. A výhodu má aj z hľadiska spomienkového optimizmu. Matovič mu v tom veľmi pomohol. Vrátil mu vlastne požičané z roku 2020. Už chýba len zúfalý pokus tesne pred voľbami Fica obžalovať a bude vymaľované.
Mimochodom, niekde som čítal, že Saska mení hru. Vysvetlí mi niekto, čo tým chcel básnik povedať?