V telefóne zaznelo: Mami, príď po mňa. Príbehy matiek, ktorým Rusi násilne odviedli deti

Po tom, čo ruské jednotky vlani na jeseň násilne odviedli dospievajúceho syna Natálie Zhornykovej zo školy, niekoľko týždňov netušila, kde je a čo sa s ním stalo.

Potom prišiel telefonát.

„Mami, príď po mňa,“ povedal jej 15-ročný syn Artem. Zapamätal si matkino telefónne číslo a požičal si mobilný telefón riaditeľa školy.

Pani Zhornyková mu dala sľub: „Keď sa boje utíšia, prídem.“

Artema s tuctom spolužiakov naložili ruské jednotky a previezli ich do školy hlbšie v Ruskom okupovanej Ukrajine.

Pani Zhornykovej sa síce uľavilo, keď sa dozvedela, kde ho držia, ale dostať sa k nemu by nebolo ľahké. Teraz sa nachádzali na rôznych stranách frontovej línie plnohodnotnej vojny a hraničné priechody z Ukrajiny na územie okupované Ruskom boli uzavreté.

Ale o niekoľko mesiacov neskôr, keď suseda priviedla späť jedného zo synových spolužiakov, sa dozvedela o charitatívnej organizácii, ktorá pomáhala matkám priviesť ich deti domov.

Keďže v súčasnosti je pre mužov vo vojenskom veku nezákonné opustiť Ukrajinu, v marci pani Zhornyková a skupina žien, ktorým pomáhala organizácia Save Ukraine, absolvovali nervy drásajúcu, 4 800 km dlhú cestu cez Poľsko, Bielorusko a Rusko, aby sa dostali na územie okupované Ruskom na východnej Ukrajine a Kryme a získali späť Artema a ďalších 15 detí.

Potom museli absolvovať ďalšiu okružnú cestu späť. „Poďte, poďte,“ naliehala pani Zhornyková, keď sa skupinka detí obťažkaných taškami a kuframi váhavo vynorila cez zábrany na hraničnom priechode z Bieloruska na Ukrajinu. Len niekoľko hodín predtým cez hranice prešla so svojím synom a netrpezlivo sa tlačila dopredu, aby prijala ďalšiu skupinu.

„Na všetky tie emócie neexistujú slová,“ povedala 31-ročná pani Zhornyková, keď opisovala svoje stretnutie s Artemom. „Bola som plná emócií a nervózna, nervózna.“

Za 13 mesiacov od invázie boli tisíce ukrajinských detí vysídlené, premiestnené alebo nasilu presunuté do táborov alebo inštitúcií v Rusku alebo na území kontrolovanom Ruskom, čo Ukrajina a ochrancovia práv odsúdili ako vojnové zločiny.

Osud týchto detí sa stal zúfalou ťahanicou medzi Ukrajinou a Ruskom a na jeho základe a minulý mesiac vydal Medzinárodný trestný súd zatykač a obvinil ruského prezidenta Vladimíra Putina a jeho komisárku pre práva detí Mariu Ľvovú-Belovú z nezákonného presunu detí.

Po tom, ako sa deti dostanú pod ruskú kontrolu, sú podrobené prevýchove, pestúnskej starostlivosti a adopcii ruskými rodinami, čo sú praktiky, ktoré sa dotýkajú najmä Ukrajincov, a to aj v čase masakry, pri ktorej zahynulo a bolo vysídlených toľko Ukrajincov.

Ukrajinskí predstavitelia a ľudskoprávne organizácie označili tieto nútené presuny za plán na krádež generácie ukrajinskej mládeže, ktorá z nich urobí lojálnych ruských občanov a zlikviduje ukrajinskú kultúru do tej miery, že sa dopustí genocídy.

Mesiace strachu a úzkosti

Nikto nepozná úplný počet ukrajinských detí, ktoré boli premiestnené do Ruska alebo na Ruskom okupovanú Ukrajinu. Ukrajinská vláda identifikovala viac ako 19 000 detí, ktoré boli podľa nej nasilu  premiestnené alebo deportované, ale tí, ktorí sa touto problematikou zaoberajú, tvrdia, že skutočný počet sa blíži k 150 000.

Rusko obhajuje presun detí ako humanitárnu snahu o ich záchranu z vojnovej zóny, ale odmieta spolupracovať s Kyjevom alebo medzinárodnými organizáciami pri pátraní po mnohých z nich. Po tom, ako Medzinárodný súdny dvor vydal zatykač na pani Ľvovú-Belovú, uviedla, že príbuzní si môžu prísť po svoje deti, ale len 59 z nich čaká na návrat domov – toto tvrdenie ukrajinskí predstavitelia odmietli ako absurdné.

Pre tisíce premiestnených detí, z ktorých niektoré pochádzajú z rozvrátených domovov a znevýhodnených rodín, je pobyt mimo domova na taký dlhý čas utrpením. Niektorí z nich sa rozplakali, keď zavolali domov, a podľa slov ich rodičov nemohli slobodne hovoriť.

Rodičia, ktorí už prežili skúšky ruskej okupácie, vysídlenia a bombardovania, museli prežiť mesiace úzkosti v strachu, že ich deti budú poslané ďalej alebo dané na adopciu do Ruska.

A potom je tu ešte pocit viny. Niektorí poslali svoje deti do letných táborov na Krymskom polostrove, pričom boli ubezpečení, že sa do dvoch týždňov vrátia. Iní jednoducho podľahli nátlaku úradníkov a vojakov a nechali svoje deti odviesť. Všetci si dávali za vinu, keď sa nevrátili.

„Cítila som sa úplne stratená, vnútorne som si to vyčítala,“ povedala Julia Radzevilová, ktorá v marci priviedla domov svojho syna, 12-ročného Maksyma Marčenka, ktorý strávil päť mesiacov v tábore na Kryme. „Nikto ma nepodporil. Rodina, rodičia, priatelia ma začali obviňovať.“

Iné deti však boli premiestnené bez varovania alebo, podobne ako Artem, jednoducho zmizli.

Artem cestoval do svojej školy v Kupiansku 7. septembra –  práve v čase, keď ukrajinské jednotky vyháňali ruských okupantov –, aby si vyzdvihol dokumenty, ktoré potreboval na univerzitu. V ten deň sa nevrátil žiadny autobus, a tak zostal cez noc. Na druhý deň sa objavili ruské jednotky a naložili jeho a ďalších študentov do vojenských nákladných áut.

„Boli to Rusi,“ povedal Artem v rozhovore. „V maskáčoch, s kalašnikovmi.“ Podľa svojich slov chcel utiecť cez zadnú stenu školy, ale učitelia sa postarali o to, aby všetky deti vyliezli na palubu.

Keď sa nevrátil domov, jeho matka sa ho pokúsila ísť hľadať do Kupianska, ale za silného bombardovania sa vrátila späť. Tri týždne v jej dedine v dôsledku bojov nefungovala elektrina ani telefón. Keďže nemala žiadne informácie o tom, kde sa nachádza, zaregistrovala ho na polícii ako nezvestného.

Potom prišiel Artemov telefonát. Povedal, že jeho a jeho spolužiakov vo veku 7 až 17 rokov odviedli do mesta Perevalsk na Ruskom okupovanej východnej Ukrajine, kde ich nechali v internátnej škole.

Bol vzdialený len niekoľko hodín cesty autom, ale na území uzavretom vojnou.

„Bolo to ťažké,“ povedala a pokrútila hlavou, „veľmi ťažké.“

Hľadanie dieťaťa s autizmom

Na druhej strane krajiny, na juhu Ukrajiny, čelila Olha Mazurová ešte náročnejšiemu hľadaniu. Jej 16-ročný syn Oleksandr Čugunov – skrátene Saša – žil v internátnej škole pre zdravotne postihnuté deti v Olešku, na druhej strane rieky Dneper od mesta Cherson, kde žila. Podľa jej slov je Saša autista a nevie rozprávať.

Svojho syna naposledy videla v lete. Cherson bol stále okupovaný a jeho školu viedol ruský riaditeľ. Potom zbombardovali most cez Dneper a ona už za ním nemohla cestovať. V novembri videla na internete zoznam, v ktorom bol uvedený medzi deťmi, ktoré Rusi presunuli na Krym.

Uľavilo sa jej a zároveň ju to znepokojilo. „Som vďačná, že je nažive,“ povedala, ale škola ju nikdy neinformovala, čo robí, a Saša s ňou nemal možnosť komunikovať.

Rodičia detí v rôznych letných táboroch a školách sa prostredníctvom telefonátov so svojimi deťmi začali dozvedať, že školy ich pustia domov, ale len ak si ich rodičia prídu osobne vyzdvihnúť.

Len máloktorá z matiek, ak vôbec nejaká, mala prostriedky na to, aby zvládla takúto cestu. Existuje však niekoľko charitatívnych skupín, ktoré pomáhajú práve v tomto smere, a pani Zhornyková počula o jednej z nich, Save Ukraine.

Skupina bola založená po útoku ruských vojsk v roku 2014 a jej cieľom je presúvať deti a ich rodiny z okupovaných oblastí a miest intenzívnych bojov do prístreškov alebo nových domovov. Po tom, ako deti uviazli na území okupovanom Ruskom minulú jeseň, skupina začala organizovať záchranné misie. Matky sa vydali na túto 4 800 km dlhú cestu cez Poľsko, Bielorusko a Rusko a ďalej cez Ruskom okupovanú Ukrajinu a Krym.

Na trase, ktorá zahŕňala let z Bieloruska do Moskvy, museli prekonať nepriateľské hraničné a policajné kontroly vrátane deväťhodinového vypočúvania imigračnými úradníkmi na letisku. Z Moskvy prešli viac ako 1 600 kilometrov na Krym. Pani Zhornyková sa od skupiny matiek oddelila, aby sa vydala do Perevalska za Artemom. Potom celá skupina cestovala späť cestou, ktorou prišla, a cez Bielorusko sa vrátila na Ukrajinu.

Ubíjajúca skúsenosť

Keď sa matky s deťmi minulý mesiac vrátili na Ukrajinu, nechýbali objatia a slzy. A niekoľko prekvapení.

Deti boli plné príbehov, ktoré zostali nevypovedané v telefonátoch domov. Mnohí z tínedžerov mohli denne telefonovať domov. Iní, ako napríklad Artem, museli prosiť, aby si mohli požičať niečí telefón. Časté boli tresty, ako aj nátlak, aby spievali ruskú hymnu, šikanovanie a nadávky od ostatných žiakov, povedali deti.

Narastal aj stres: Deťom povedali, že ak si ich rodičia nevyzdvihnú do tohto mesiaca, teda šesť mesiacov po ich príchode, pošlú ich do detských domovov alebo dajú na adopciu.

„Už nemal žiadnu nádej, že príde,“ povedala pani Radzevilová o svojom synovi. „Pretože som povedala, že neviem ako, nemám peniaze.“

Pani Mazurová bola k ruskému správaniu ešte kritickejšia. Stav jej autistického syna sa za ten čas, čo boli odlúčení, zhoršil, povedala.

„Nikdy taký nebol,“ povedala. „Keď vystúpi z auta, bojí sa všetkého.“

Obávala sa o ostatné postihnuté deti zo Sašovho pôvodného domova v Olešku, niektoré boli pripútané na invalidný vozík alebo na lôžko. Podľa jej slov neexistovali žiadne záznamy o tom, kam odišli, a sužovala ju poznámka ruského správcu, ktorý jej povedal, že ukrajinské deti boli odvrhnuté „ako mačiatka“.

Z 13 detí evakuovaných z kupianskej internátnej školy v septembri minulého roka sa na Ukrajinu vrátili len dve vrátane Artema. Ďalšie odišli do Poľska. Štyri deti sa presťahovali niekam do Ruska, pravdepodobne so svojimi rodičmi. Päť detí zostalo v škole v Perevalsku, vrátane dvoch dievčat v prvom ročníku. Boli v triede, keď pani Zhornyková vyzdvihla svojho syna; odišiel bez rozlúčky.

Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times. Všetky práva vyhradené.