Fico našiel slabé miesto Pellegriniho. A udrel

V Smere po sérii prieskumov a dátových analýz zistili, že pre veľkú časť voličov Hlasu sú neprijateľní progresívci a SaS. Odvtedy Fico vytrvalo opakoval, že Pellegrini chystá vládu s Progresívnym Slovenskom a Sulíkom.

Zabralo to.

Pellegrini totiž nemá pevné jadro voličov, ktorí by boli dostatočne odolní proti útokom zboku. Väčšinu z nich tvoria „okoloidúci“. Sympatizanti, hlavne tí z radov bývalých voličov Smeru.

Práve na nich sa zameral Fico. Niekoľko týždňov im podsúval rovnicu „Hlas rovná sa progresívci“.

Časť z nich mierne zneistil. Volič Hlasu možno nemá presnú predstavu o tom, ako by mala vyzerať nová vláda. No určite má jasno v tom, ako by vyzerať nemala. Šimečka, Kolíková, Sulík – to nie je ich svet.

Samozrejme, útok zo Smeru by sám osebe nestačil na rýchlu zmenu trendov. O zvyšok sa však postaral Pellegrini. Po provokáciách od Fica sa vlastne dorazil sám.

Presne v čase úderov zo Smeru začal Hlas podporovať politiku vyzbrojovania Ukrajiny. Nasledovala pochvala z Denníka N. Médiá hlásali, že Pellegrini konečne koriguje kurz tým správnym spôsobom. A treba ho vraj rehabilitovať ako prijateľného partnera pre progresívnu vládu.

Zdôrazňovala to nielen progresívna tlač, ale aj ministri ako Káčer a ďalší.

V istom zmysle z opačného konca ihriska udierali v tom istom rytme a s tou istou pointou ako Fico: Hlas patrí k pokrokovej vláde. Do spoločnosti Káčera, Hirmana, Hegera, Kolíkovej…

Nutným následkom bol potom pokles verejnej podpory Hlasu. Pellegrini prestal zastupovať dominantnú časť slovenskej spoločnosti.

Časť voľného priestoru obsadil o niečo aktívnejší a čitateľnejší Fico.

Preskupovanie síl nebolo masívne, no bolo dostatočné na to, aby sa Smer presadil ako najsilnejšia strana. A nemusel ani veľmi rásť. Stačilo mu držať pozície. Ostreľovať Hlas. A sledovať jeho voľný pád na druhé miesto.

Zosadenie Hlasu z prvého miesta je prirodzené a nakoniec aj politicky spravodlivé. Najsilnejšia slovenská strana predsa nemôže byť tá, ktorú priateľsky potľapkáva po pleci Denník N a ministri Káčer a Hirman. To jednoducho nejde.

Smer sa vrátil na pozíciu jednotky preto, že ho Hlas nedokázal nahradiť. A odstaviť.

Pellegrini preukázal, že slovenskej spoločnosti v zlomových časoch až tak dobre nerozumie. Mantinely väčšiny voličov sú pritom celkom jasné a viac-menej rozumné. Odmietajú progresívnu agendu, ktorá nezapadá do slovenských, respektíve stredoeurópskych pomerov. A odmietajú prehnaný aktivizmus pri zaťahovaní Slovenska do vojny na Ukrajine (teda politiku vyzbrojovania a stupňovania konfliktu).

Nie, neznamená to, že slovenská spoločnosť je proruská alebo pevne ovládaná ruskou propagandou. Slovensko je predsa súčasťou západného sveta a nijaká relevantná strana to nechce otáčať. Znamená to skôr, (ak sa na vec pozrieme z opačného uhla), že slovenská spoločnosť nie je proamerická a pevne ovládaná americkou propagandou. Pri konflikte dvoch blízkych slovanských národov je zdržanlivá a preferuje hľadanie mierového východiska.

Slovom, common sense, zdravý rozum spoločnosti, v tomto prípade funguje tak, ako má.

A populista Fico to len – ako má vo zvyku – naplno využíva.

Za jeho úspechom pritom nie je to, že by bol prototypom dôveryhodného politika. Ani to, že Slováci by mali prikrátku pamäť.

Ťaží len z toho, že pri hre na zastupovanie národných záujmov dnes nemá konkurenciu. Ani zľava. A čo je ešte horšie, ani sprava.