Jaroslav Daniška

Otvára to otázku, kým sme a kým chceme byť. Či v tom máme jasno alebo to stále potrebujeme hľadať. Naozaj nemôžeme pestovať to, čo máme, zlepšovať to a kultivovať?

Vezmite si ešpézetky. Aj tie sa nedávno zbytočne zmenili – a k horšiemu. Celé desaťročia sme mali značky, podľa ktorých sme na Slovensku alebo v cudzine spoznali, že sme práve stretli rodáka z nášho okresu. Azda každého to potešilo. A zrazu to bolo potrebné zmeniť. Nové značky vyzerajú, akoby boli ukrajinské, najmä tie, čo začínajú s písmenami AA.

A nehovorte, že to bolo nevyhnutné. To môžete povedať programátorovi, ktorý neberie ohľad na nič iné, len počet funkcií. Rozhodujúci je však ten ohľad, funkcie sú podriadené. Veď Viedeň má systém, ktorý je dostatočne flexibilný pre milióny áut a na začiatku majú stále to isté W. Naše mestá a okresy mali dostatok možností, ako zvoliť flexibilnejší model, rozhýbať a zmeniť poradie číslic a písmen na starých značkách, aby sme zachovali okres v úvode.

Pôvod a meno to sú znaky identity. Kto ju mení, kto ju stále hľadá a blúdi v dysfórii, ten sa trápi, nevie, kým je a kde je jeho miesto. Nomen omen, meno je všetkým.

Vybrali sme si radšej zmenu revolučnú, ešpézetky (po novom vlastne EČV) tým stratili emóciu, tradícia je v koši. Vždy, keď sa to hodí, odkazujeme na demokraciu, ale prečo sa teraz nikto nikoho nepýtal?

Narážame tu na niečo, čo nie je teoretický problém, určite nejde – ako to radi hovoria tí, čo nám dnes vládnu – o novú formu komunikácie či nebodaj koniec diskriminácie. Práveže rozlišovanie má zmysel a komunikácia fungovala výborne, na tom boli staré značky postavené.

Obávam sa, že problémom je niečo iné. Že si nevážime to, čím sme. Kto sme. Našu vlastnú tradíciu. Že stále chceme niečo robiť nanovo. Ani reformy už dávno neplnia to, čo sme si od nich kedysi sľubovali. Vidíme to v školstve, súdnictve, zdravotníctve, aj v cirkvi. Ešpézetky a policajné farby sú možno nepodstatná vec, ale odkrývajú podstatný problém.

Viete si predstaviť, že by sme z času na čas menili štátnu vlajku alebo národné farby? Niektoré veci sa skrátka nemajú meniť.

Lenže, čo ak si to niekto nectí a chce meniť to, s čím sa dlhodobo identifikujeme?

Sestra tejto otázky znie: A čo ak sú v čelných funkciách ľudia, ktorí tam byť nemajú? Jedným dôvodom môže byť nekompetentnosť plagiátorskej politickej generácie, druhým korupcia.

Rozhodnutie v prípade trestu pre Kažimíra je ešte neprávoplatné, na to si treba počkať, ale potom môže nasledovať jediný krok. Odstúpenie. Byť odsúdený za podplácanie a tváriť sa naďalej ako niekto, kto nám má slúžiť na čele jednej z najdôležitejších inštitúcií, to akosi nejde dokopy.

Úplatky a funkcie, to patrí do iného civilizačného okruhu.

Paradoxne, na Kažimíra aj Mikulca platí jeden liek.

Treba prejaviť identitu. Nie je to len vzťah väčšiny a menšiny, ak chcete vzťah horizontálny a demokratický. Je to aj – ba najmä – vzťah vertikálny, niečo, čo prepája minulosť s budúcnosťou. Ak chceme brať naše spoločenstvo vážne, Kažimír aj Mikulec by mali vedieť, že sa sami diskvalifikujú. Nie sme predsa ich lénom.

Istý autor, volá sa Milan Šútovec, kedysi svoje eseje zakončoval zvolaním, že Slovenskú republiku treba založiť ešte raz. Vždy mi to prekážalo, pretože je v tom obsiahnutá inžinierska idea. Je to popretie kultúry s pravítkom v ruke. Organizmus nemôže začínať odznova, reinkarnácia nefunguje, nie sme budhisti.    

Ak to niekto skúša, dopadne to ako všetky tie zmeny, ktoré sa robia preto, aby boli zmeny. Namiesto zlepšenia sa niečo podstatné pritom stratí.

Dúfajme, že sa nájde minister, ktorý tie ukrajinské značky opäť zmení na slovenské. A že rovnako tvrdo narazia aj kyjevské metódy Petra Kažimíra.